Trasa

Oravská Polhora – Oravská Polhora, Píla – Pod Borkom – Borsučie – Malá Babia hora – Babia hora – Šťaviny – Hájovňa na Rovniach – Paseky – Slaná Voda – Oravská Polhora, Jednota – Oravská Polhora

Malá Babia hora

Vzhľadom na to, že nás čakal viac ako 30 km pochod, budíček sme mali pred piatou ráno, aby sme stihli zjesť ľahké raňajky a vychystať sa. O pol šiestej sme kráčali po chodníku v Oravskej Polhore. Bolo pekné, nie veľmi chladné ráno, dedina sa pomaličky prebúdzala, v niektorých dvoroch to už začínalo žiť.

Hneď zo začiatku prechádzame popri autobusovej zastávke, kde si všimneme plagát “XXIII. Ročník výstupu na Babiu horu k pamätníku Jána Pavla II.” Chvíľu nám trvá, kým nám dôjde, že to je práve dnes, a že dnešok asi nie je najlepší deň na pokojný výstup hore. So zasmiatím a konštatovaním, že aj na jednej z predchádzajúcich túr sme na Čergove trafili horský cyklomaratón, pokračujeme ďalej. Monotónnu cestu dedinou si spestrujeme počítaním dier na rozbitej ceste. Cestári nám to značne uľahčili, keďže pri každej diere je nastriekané číslo. Pravdepodobne to išli opravovať. Bolo ich tam niečo cez tridsať.

Pri píle odbočujeme vpravo do lesa na modrú značku, kde nás zdraví pár kráv. Na les padla hmla, ktorá celkovo s rannou rosou a tichom vytvára veľmi peknú rannú atmosféru. Pokračujeme stále rozbitým asfaltom, míňame studničku s tabuľou o tom, ako sa správať a nesprávať v lese a pomaličky zbierame výškové metre. Čochvíľa sme Pod Borkom, kde sa rozhodujeme ako ďalej. Predpokladáme, že dnešný masový výstup sa uskutoční od Slanej Vody alebo Hájovne na Rovniach, a tak si to zamierime rovno na Malú Babiu horu po červenej značke, aby sme sa vyhli davom. V hre bol aj opačný variant trasy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hmla úplne zmizne a stromy začnú pretínať slnečné lúče. Spočiatku vedie cesta ďalej po rozbitom asfalte, otvárajú sa nám nepekné výhľady na vyrúbané svahy, až postupne vchádzame do lesa, kde sa cesta začína prudko dvíhať. Cestička je, bohužiaľ, značne zničená po strojoch, kaluže vody a blata sťažujú prechod a na väčšine miest je lepšie ísť v lese a kopírovať cestu. Na čistinke pri východe z lesa nás víta zničený zrub Zadný Vonžovec pod Malou Babou horou, tu sa už asi nikto nevyspí. Pred nami je ďalší strmý kopec. Po úmornom výšľape konečne vychádzame natrvalo z lesa a vchádzame do kosodreviny. Pred nami sa odkrývajú krásne scenérie a slnečné počasie.

Kráčame chodníčkom medzi kosodrevinou a po pravej strane sa vypína náš dnešný cieľ – Babia hora. Pri väčšom priblížení fotoaparátu na nej vidíme kopec ľudí, tak veríme, že kým tam dôjdeme, akcia sa skončí. Táto časť už nie je náročná, cesta iba veľmi mierne stúpa. Pekné prostredie, super počasie a náš prvý dnešný cieľ nás ženú vpred.

Konečne prichádzame na prvý medzibod našej trasy, na Malú Babiu horu. Počasie je krásne, okrem nás tam je len jeden ďalší pár, aký to kontrast oproti Babej hore. Pred nami sa rozprestiera krásny, takmer kruhový výhľad na celé okolie. Zložíme sa na krátky oddych, občerstvíme sa, pokocháme sa všetkým okolo nás a vyberieme sa ďalej.

Babia hora

Zelenou značkou za 15 minút zbehneme do sedla Brána (Przełęcz Brona). Vedie tam pekne upravená cestička vykladaná kameňmi. Postupne začíname stretávať viacero ľudí idúcich oproti nám. Cesta kopíruje slovensko - poľskú hranicu. Dôjdeme do širokého sedla medzi Malou Babou horou a Babou horou. Je tu pomerne veľa ľudí, pričom ďalší prichádzajú z poľskej strany aj od Babej hory. Nachádza sa tu vyhliadka, ktorá ponúka pekný výhľad na poľskú stranu. Taktiež je tu niekoľko lavičiek a terasa so zábradlím, teda ideálne miesto na oddych. Keďže my sme oddychovali nedávno, dlho sa tu nezdržíme a pokračujeme ďalej.

Na Babiu horu vedie takisto upravený kamenný chodník, stúpanie je miestami prudšie, miestami miernejšie. Počasie stále takmer idylické, krásne výhľady na všetky strany, takmer bezvetrie. Trošku nervozity z obrovskej masy ľudí na vrchole vystrieda úľava, keď zbadáme, že sa to pomaličky začína rozpúšťať.

Úplný záver je už po veľkom násype kamenia, až sa nakoniec vyštveráme celkom hore. Je tam stále kopa ľudí, tak podídeme trošku mimo, kde je viac pokoja a zložíme sa. Pred nami sa v diaľke a šere rozprestiera celá Oravská priehrada. Viditeľnosť o niečo poklesla, čo je škoda. Robíme si dlhšiu pauzu, oddychujeme a vrchol sa pomaličky prerieďuje od ľudí. Po oddychu obídeme vrchol, poobzeráme si výhľady do všetkých strán, prečítame pamätné a iné tabule a namierime si to dole.

Zo začiatku nadol stále vedie kamenný chodník, ktorý sa postupne mení na lesnú cestičku a tá nás zavedie k Babohorskému prístrešku s lavičkou a ďalším pekným výhľadom. Dozvieme sa tu niečo o neživej prírode v okolí Babej hory a tiež o ľadovcoch a jaskyniach.

Cesta pokračuje stále dole, klesanie nie je nijako nepríjemne prudké, kráča sa dobre. Dôjdeme k studničke pri Rabčickej útulni doplníme zásoby vody a pokračujeme ďalej. Na ceste priebežne stretávame oddychujúce skupinky ľudí kráčajúce dole z výročného výstupu. Pri informačnej tabuli „Chodník Jána Pavla II.“ stretávame partiu záchranárov a požiarnikov, ktorí na akciu dozerajú a ponúknu nám občerstvenie, tak si pri nich trošku oddýchneme.

Stále sa držíme na náučnom chodníku Slaná Voda – Babia hora po žltej značke, odbočiť a stratiť sa ani nie je kde. Míňame ďalší prístrešok Ščaviny, pri ktorom je malá drevená rozhľadňa s ďalekohľadom. Nad Babou horou sa začína zmrákať a zdá sa nám, že počujeme slabé hrmenie, preto sme radi, že sme dole.

Chodník začal nepríjemne strmo klesať lesom a kamenistom cestou, našťastie to netrvá veľmi dlho a potešíme sa, keď konečne vyjdeme na čistinku a cesta sa vyrovná. V tomto čase už nad Babou horou seriózne hrmí, prichádza búrka. O to viac nás prekvapujú ľudia, ktorí ešte len začínajú svoj výstup, pričom len pred dvomi dňami pri búrke v Tatrách umrelo niekoľko ľudí. Nepomáha ani dohováranie okoloidúcich turistov, tak len mykneme plecami a ideme ďalej.

Hviezdoslavova hájovňa

Mostíkom prekročíme potôčik a o chvíľu sme pri Hviezdoslavovej horárni. Nachádza sa tu Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava a dve literárne expozície - Expozícia Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy a Expozícia Mila Urbana – Život a dielo.

Začíname byť dosť uťahaní, tak sa opäť zložíme na oddych a niečo zjeme. Mraky sa nebezpečne priblížili, preto pre istotu vyberáme pončá, aby nás dážď nezastihol nepripravených. Hneď ako vstaneme z lavičky a pustíme sa ďalej, začne pršať. Nasadzujeme si pončá, síce prší husto, ale nefúka a nie je zima, takže to nie je veľký problém. Navyše, dážď pomaly, ale isto ustával. Trval celou cestou cez Hviezdoslavovu aleju, až kým sme nevyšli na ceste pri Slanej Vode.

Čaká nás len nezáživná cesta po asfalte, resp. chodníku, ktorú chceme mať rýchlo za sebou. Únava na nás začína doliehať stále viac a viac, tak si opäť robíme pauzu pri kaplnke, kde do seba nahádžme balíček orechov a ideme ďalej.

Pred nami je ešte jedna väčšia rozhľadňa, ale ani do nej nenakukneme a vchádzame opäť do Oravskej Polhory, kde sme začínali. Keďže ubytovanie máme až na druhom konci dediny, čaká nás ešte asi 4 km dlhá nezáživná cesta cez celú Oravskú Polhoru. Po ceste nám zatrúbi požiarnik, ktorého sme streli hore, škoda, že išiel opačným smerom, mohol nás zviezť. Po 12 hodinách, úplne umorení, prichádzame “domov”, spokojní s pekným výletom.

Záver

Orava nám ponúkla, čo mohla. Pekné lesy, krásne výhľady a nasledujúci deň Oravský hrad. Nie nadarmo je to jeden z najnavštevovanejších regiónov na Slovensku. 32 kilometrov sme zvládli za 11 hodín, ale stálo to za to. Počasie konečne vyšlo, aj keď sme, tradične, trošku zmokli. Expozície v Oravskom múzeu sa istotne oplatí navštíviť, keď nebudeme mať toľko kilometrov v nohách. Určite sa sem vrátime, snáď na budúci rok na Pilsko.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek