Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Sveti Ilija – nižší z rodu Eliášov

September 2006 bol na chorvátskom pobreží poznačený klimatickými zmenami. Rozmary počasia priniesli okrem tropických lejakov aj pár dní s čistým a chladnejším vzduchom, priam ideálnym na horské túry. S manželkou sme ich využili na výstup na vrch Sveti Ilija v pohorí Rilić, čo je južné pokračovanie Biokova.

Sveti Ilija

Prečo práve Ilija? Tento „Svätý Eliáš“ nad letoviskom Gradac svojou výškou 773 m nepatrí medzi najvyššie, a to ani v pohorí Rilić. Kopcov s týmto názvom je v Chorvátsku neúrekom. Vo vlastnom Biokove sa ešte k tomu nachádza podstatne vyšší a známejší Sveti Ilija. Ten „náš“ má však priam strategickú polohu severne od doliny Neretvy, ktorá mu otvára výhľad ďaleko na východ i na juh a more zase na západ. Obďaleč na severe vo výhľade veľmi pekne „zavadzajú“ najvyššie štíty Biokova. Ilija je ľahko dostupný kvalitným mierne stúpajúcim chodníkom. Za dobrého počasia je to tenisková záležitosť. A samozrejme je to najvyšší vrch nad Gradcom, letoviskom hojne navštevovaným Slovákmi i Čechmi.
Priamo z Gradca Iliju nevidieť. Je ukrytý za okrajom krasovej náhornej plošiny pohoria. A tak pohľadu z mestečka dominujú Sveti Paškal (cca 700 m) a rozložitá neprístupná Grabovica (747 m). Pekne je viditeľný len od juhu, od známych Baćinských jazier, ku ktorým spadá vysokým a strmým zlomovým svahom.

Výstup

Východiskom a miestom našej dovolenky bol Gradac, najjužnejšie letovisko Makarskej riviéry. Nachádza sa na pobreží Neretvianskeho zálivu, uzavretého polostrovom Pelješac a dlhým ostrovom Hvar. Nad mestečkom sa nachádza doline podobný kuloár, zahryznutý do pohoria a zarastený kríkmi a borovicovým lesom. Ním prechádza väčšia časť výstupu. Cez malé osady nad Gradcom (Grma, Miljačići, Čista) vedie od Jadranskej magistrály niekoľko značených chodníkov využiteľných pre výstup. Všetky sa však stretávajú v blízkosti starobylého kostolíka sv. Antona v Miljačići s cintorínom a zelenou nádržou na vodu. Najvhodnejšia je strmá betónová cesta rovno ku kostolíku, po ktorej sa dá prísť aj autom. Odtiaľ trasa mierne stúpa, spočiatku po makadamovej ceste a následne niekoľkými serpentínami po rozdvojku.

Tu sa začínajú dva chodníky, po ktorých sa dá dostať na Iliju, oba označené šípkou a nápisom Sv. Paškal. Medzi nimi je však podstatný rozdiel. Odbočka vľavo stúpa hore strmým svahom na okraj krasovej plošiny pohoria a po ňom hrebeňom cez nižšie kopce na vrchol Paškalu. Z neho sa následne zostúpi do sedla nad záverom kuloáru, ktorým prechádza spodný značený chodník (pravá odbočka). Tento nie je až taký atraktívny, je však rýchlejší a omnoho pohodlnejší. Paškalu sa celkom vyhýba. Predstavuje starú obchodnú cestu vedúcu kuloárom na náhornú plošinu a do vnútrozemia.

My sme volili ten druhý, pravý variant, prechádzajúci v dlhom traverze popod skalné steny priamo do spomínaného sedla. Chodník je kvalitný a vybudovaný na spôsob tatranskej magistrály, i keď nie taký široký a najmä nie frekventovaný. Až po záverečný výstup do sedla vedie zväčša riedkym lesom. Okolitá krajina pôsobí vcelku idylicky, a tak som za každým ohybom čakal karavánu balkánskych kupcov s mulicami a somármi obťažkanými tovarom. Stretli sme však len ojedinelých turistov, hovoriacich, ako inak, po česky. Zo sedla je fantastický pohľad na pobrežie a strmé svahy Rilića. Okolitá krajina sa tu razantne mení na náhornú plošinu. Tiež je možnosť za 20 minút vybehnúť na Paškal, kde stojí prastará kamenná kaplnka. My sme sa uspokojili s výhľadom zo sedla a vydali sa upravenou cestičkou ďalej po impresívnej planine. Okolo sa pásli nestrážené kravy a ovce. Od sedla tiež prvýkrát vidíme na juhovýchode Iliju, hoci bez mapy si nie sme celkom istí, či je to on.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cesta vedie pomedzi krasové jamy – závrty, hlbšie, než na aké sme zvyknutí u nás, a jednotlivé kopce, sčasti holé, sčasti porastené trávou a krovinami. Jeden z českých turistov vravel, že na Iliju nedošiel, lebo stratil značky. Preto som pozorne hľadal odbočku z obchodnej cesty na vrchol. Označená je však celkom slušne skupinkou kamenných mužíkov i nápisom. Od sedla je to zhruba pol kilometra. Najprv je po pravej strane závrt a po ľavej južný svah Paškala, neskôr po pravej strane svah nevysokého kopca a po ľavej iný závrt s lúčkou na dne. Keď cesta nevysoký kopec obíde, treba pri mužíkoch odbočiť doprava do východného svahu tohoto kopca. Tu je už nutné značky pozorne sledovať, lebo chodník tu prakticky nie je. Značenie je však seriózne a pri troške pozornosti nás priviedlo do sedielka medzi obídeným kopcom a výrazným severným svahom Iliju. V ňom sme si už boli istí, že je to skutočne Sveti Ilija. Objavil sa uzučký chodník a v stúpaní cez kroviny sme bez problémov prišli na vrchol.

Z vrcholu je vidieť nielen značnú časť Chorvárska, ale i celú Hercegovinu. Dolina Neretvy sa dá sledovať až za Mostar, po dvetisícmetrové pohoria Velež a Prenj. Na juhu je veľmi zaujímavá delta Neretvy – tzv. chorvátska Kalifornia, kde zbierajú úrodu zeleniny 3x do roka a v decembri dozrievajú mandarínky. Priamo pod svahmi Iliju sú roztratené modrozelené Baćinské jazerá. V diaľke by mal byť Maglič. Na západe ohraničuje obzor hornatý Pelješac a pomedzi jeho vrcholy vidieť Korčulu. Dlhočizný ostrov Hvar dominuje na SZ a pohľad na sever priťahujú najvyššie vrcholy Biokova, vynárajúce sa za rozľahlou planinou Rilića. Zaujímavé sú tiež široké ploché polja na hraniciach Chorvátska a Bosny a Hercegoviny. Obdivovanie a fotenie nemalo konca, až pohľad na hodinky nás donútil pobrať sa späť po rovnakej trase.

Pohorie Rilić

Rilić ako samostatné pohorie nie je veľmi známy a častejšie sa považuje za Biokovo. Dôvodom na jeho odčlenenie je podstatne nižšia nadmorská výška pod 1000 m, naopak dôvodom na označenie Biokovo je súvislá strmá prímorská strana oboch častí i neprerušená náhorná plošina. Charakter vlastného Biokova je však celkom iný a tak sa hranica medzi Rilić a Biokovo kladie do okolia dediny Gornje Igrane, východne od Podgory. Pohorie predstavuje vápencovú kryhu (25x6 km), vyzdvihnutú pozdĺž zlomov voči okoliu o 500-900 m. Strmé zlomové svahy až steny sú najmä na prímorskej JZ strane a na krátkom južnom ukončení pohoria. V podloží príkrovu druhohorných vápencov sa prekvapivo nachádza treťohorný ílovcový flyš. Spodná časť prímorských svahov je preto mierna a osídlená. Samotný flyš je pokrytý vápencovou sutinou zo skalných stien a tak motyky domorodcov pri okopávaní záhradiek vyzváňajú ako kostolné zvony. Flyš je viditeľný v zárezoch ciest do vyššie položených osád. Centrálnu časť pohoria tvorí krasová planina rozrytá hlbokými závrtmi, medzi nimi trčia viac či menej osamotené vrcholy.

Ako najvyšší vrch pohoria sa tradične uvádza Šapašnik (920 m) nad letoviskom Zaostrog. Spomínanou hranicou odčlenený masív však v skutočnosti kulminuje vrcholom Velika Kapela (1160 m) nad Živogošćom v skupine Sutvid. Prečo sa uvádza Šapašnik a či je treba Sutvid považovať za samostatné pohorie alebo súčasť vlastného Biokova, som nezistil. Okrem opísaného Sv. Iliju sú najpopulárnejším cieľom v Rilići Drvenické steny (Drveničke stine – Sokolić 788 m) nad letoviskom Drvenik. Z mora impozantne vyzeral aj Viter (769 m) tiež nad Zaostrogom, dostupný však i z Gradca pešo cez osadu Selo.

Počasie

V letnej horúčave by som výstup absolvovať nechcel. My sme mali šťastie v nešťastí. Do Gradca sme prišli v sobotu ráno s prvou veľkou búrkou. V nedeľu dosiahli dažde maximum a skončili v utorok doobeda. Na kopec sme vyrazili v stredu, hneď prvý deň bez dažďa. Radšej sme o deň odložili kúpanie a spravili sme dobre. Teploty dole boli okolo 25 a tak nás žiadna horúčava nenaháňala. Viditeľnosť bola excelentná. No najvyššie balkánske pohoria boli ešte zahalené v odchádzajúcom fronte. Potom sa počasie vrátilo do normálu a v piatok som si na doobedňajšej prechádzke skoro privodil úpal. V lete sa organizované výstupy začínajú o 5:30 ráno a pred obedom sa už všetci účastníci kúpu v mori. My sme mali výhodu a tak sme sa na kopci flákali celý deň.

Tropické lejaky nám priniesli aj iné zážitky. Gradac našťastie nebol v epicentre búrok. Vnútrozemské polja postihli povodne a napríklad Pelješac bol v nedeľu pol dňa zahalený vodnou stenou, ktorá sa takmer nehýbala a nás nezasiahla. Keď sme potom vo štvrtok navštívili Pelješac, českí turisti tam ešte stále nadávali na nedeľu. Všetci Chorváti nám tvrdili, že si taký september nepamätajú. Hladina Baćinských jazier bola zdvihnutá o dva metre, čo sa normálne deje až cez zimu. Videli sme chlapa na brehu stáť vo vinici po kolená vo vode a oberať hrozno.

Voda

Zdroje vody po ceste na vrchol nie sú. Preto si jej treba zobrať, čo človek unesie. Pramene by som očakával na úpätí stien, na kontakte vápencov a flyšu. Ale buď sú dobre ukryté, alebo sú kvôli sklonu vrstiev hornín na opačnej strane pohoria. Na cisternu pri cintoríne sa nespoliehajte, lebo Chorváti na ňu napísali „Voda nije za piće“, čo slušne a správne preložené znamená že nie je pitná. Jediná vyvieračka, čo som videl, bola pod morskou hladinou v zálive na južnej strane Grabovice. Chorváti taký jav nazývajú vrulja. Po dažďoch bola pekne viditeľná z cesty do Dubrovníka ako veľký fľak na hladine.

Mapy

Skutočnú mapu oblasti sme nezohnali ani nikdy nevideli. Kúpiť sa vraj dajú v kníhkupectvách v Makarskej a Dubrovníku. V informačnom centre v Gradci nás vybavili letákom so schémou chodníkov celého Biokova. Pri hlavnej ceste v obci sú zelené tabule opäť so schémami chodníkov. Nič extra, ale pomôžu. Je dobré si ich odfotiť digitálom a počas túry zobrazovať na displeji. Dodatočne som si zo zvedavosti nejaké prehľadné mapky vyrobil sám. Z celoplanetárneho digitálneho modelu Zeme (SRTM, http://edc.usgs.gov) som vyrezal príslušnú oblasť a vytvoril mapu nadmorských výšok. Na ňu som natiahol obrázok z autoatlasu, čo som našiel na sieti. Ten som doplnil o vygenerované vrstevnice po 20 m, ktoré vyzerajú celkom slušne a verne. Približne som tiež zakreslil trasu výstupu. Celé som to dal do prijateľného kartografického zobrazenia a zorientoval na sever. Výsledok je medzi obrázkami.

Gradac

Ešte pár slov k letovisku. Napriek tomu, že centrum mestečka v okolí prístavu vyzerá historicky, je to pomerne mladé sídlo. Vzniklo viac-menej v priebehu 19. stor. presídlením obyvateľstva z vyššie položených osád. Názov Gradac znamená po slovensky Hradec, a tak by sa mal aj skloňovať – z Gradca, v Gradci. Veď aj my sa smejeme na českom Ružomberoku. Gradac oplýva rozsiahlymi okruhliakovými plážami, južnejšia z nich je vraj najkrajšia na Makarskej riviére. Posúdiť to neviem, lebo v ostatných letoviskách som nebol. V okolitých, takmer opustených osadách vo svahoch Rilića sa nachádzajú pekné staré kostolíky, najkrajší a naozaj starý kostolík sv. Jána (Sveti Ivan, 12. stor.) je v osade Selo nad letoviskom Podaca. Otvorený, voľne prístupný, je kostolík sv. Margaréty nad dedinou Brist, v ktorom by sa dalo aj núdzovo bivakovať, pokiaľ by nocľažníkom neprekážali hroby pod podlahou. Samozrejme so zachovaním úcty a kultúrnosti. Všetky kostolíky sú dostupné po značených chodníkoch z Gradca v rámci jednej poldennej prechádzky.

Odkazy

Ak je v Chorvátsku slovenské more, môžu tam byť aj slovenské kopce. Opisy príťažlivých vrchov nájdete na stránkach organizácie Hrvatski planinarski savez http://www.plsavez.hr/hr. Pri lúštení chorvátskych textov si môžete pomáhať chorvátsko-anglickým slovníkom http://www.rjecnik.net. Zásady turistiky v Chorvátsku sa tu už preberali http://hiking.sk/hk/ar/258/biokovo.html. Telefónne číslo na chorvátsku horskú službu je 091 721 0011. Ako služba funguje, neviem. Prajem všetkým, aby ju pri svojich výstupoch v čarovných dalmatínskych horách nikdy nepotrebovali.

www.stazeibogaze.info – Cestami i necestami (turistický sprievodcami balkánskymi horami)
Mapy balkánskych pohorí

Fotogaléria k článku

Najnovšie