Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Ferrata Veľký Grič
Ferrata Veľký Grič Zatvoriť

Ferrata Volkov zub a Veľký Grič vo Vtáčniku

Ach tie skaly. Sú krásne, vysoké, strmé, tučné, majestátne, lákavé, ale aj zradné, chladné, klzké. Neviem presne vyjadriť, čo tak láka horolelzcov k nim. Nie som jedna z nich, nelozím, a tak to asi ani nikdy nepochopím. Môžem iba tušiť a domievať sa, o čo ľudom na lane, visacim nad hlbokou priepasťou vlastne ide...

Vzdialenosť
7 km
Prevýšenie
+600 m stúpanie, -600 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jar a leto – 2019
Pohoria
Vtáčnik (CHKO Ponitrie)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 972 m n. m. Veľký Grič
  • Najnižší bod: 560 m n. m. Handlová, banské pole pred skládkou odpadu
Voda
prameň Zbojnícke pod Veľkým Gričom
Doprava
Letoha pod Vtáčnikom (bus, parkovanie v Baškovej doline pri cykloparku Sekaniny-amfiteáter)
Handlová (vlak, bus, parkovanie na panelovej ceste na banskom poli pred skládkou)
SHOCart mapy
» č.1082 Vtáčnik (1:50.000)

Možno je to veľmi silné magnetické pole medzi človekom a skalou. A kto to raz vyskúša, je stratený. Skaly ho očaria, zmanipulujú, fascinujú. A tomu chudákovi neostáva nič iné, iba sa k nim zas a zas vracať, ako keď smädný človek hľadá studňu. Som jedna z tých, čo majú pred šedou a chladnou horou viac rešpektu ako odhodlania. Ale zase až taký zbabelec nie som, aby som ich obchádzala veľkým oblúkom. Chcela by som sa ich aspoň dotknúť končekom prsta a okúsiť, aký to je pocit. Ale kto chce, cestu si nájde…

Ferraty - istené trasy, pri ktorých dostáva obyčajná turistika trochu iný, krajší a zaujímavejší obraz prírody. Pre mňa to je jedna z dokonalých alternatív ako sa k šedým obrom aspoň kúsok priblížiť.

"Najväčšia diera je…" spieva sa v jednej peknej piesni. A predsa sa v okolí Prievidze nájde množstvo zaujímavých miest. Dokonca aj ferratové cesty. A tak, šup ho na výlet do Lehoty pod Vtáčnikom a do Handlovej.

Ferrata Volkov zub pri Lehote pod Vtáčnikom

Vybrali sme sa k nášmu cieľu po polorozbitej asfaltke v lese. Stromy, elektrické oplotky a chaty, to všetko sme míňali cestou. Blížili sme sa k amfiteátru Sekaniny. No kúsok pod amfiteátrom sme zbadali drevenú tabuľu so žltým nápisom “SECTOR SALAMANDRA CLIMBING”. Z kufra auta sme si zobrali pár “harabúrd” a vydali sa po lesnej cestičke, ktorú strážili vysokí kamenní mužíci. Kráčali sme do mierneho kopčeka ani nie štvrť hodinky a narazli sme na prvý smerovník “FERATA VOLKOV ZUB”. Pekne rezaná nová drevená značka nás posiela doprava. Poslúchli sme a miernym strmáčikom sme postupovali hlbšie do lesa. Pod nohami nám šušťalo lístie a vôňa mokrého ihličia a podhubia príjemne hladkala čuchové receptory. Hlboký nádych a výdych, nielen preto, že mi to náramne vonia, ale aj preto, lebo trošku fučím do kopčeka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Dostali sme sa až pod skalnú stenu. Stojím v chládku obra a čítam žlté nápisy, ktoré sú ako jeho tetovanie: Yukon 6, Vrarbs 7. Zaujímavé názvy lezeckých ciest. Zdvihla som pohľad smerom hore. S prižmúrenými očami vidím na skalnej stene, ako sa ligocú destiatky kovových očiek. Skoby, bolo ich tam veľa. No, toto nie je cesta, ktorú hľadáme. Pár krokov ďalej sme natrafili na reťaz. Bola hneď za rohom. Krásna nová, žiadny hrdziak. Pridržiavali sme sa studeného železa. Retiazka nás doviedla až k červenému rebríčku. Končil na malej skale. Zvedavosť je ťažká nemoc. A tak som vyliezla navrch. Malá skalka a výhľad na dlhočizné a sivé kmene stromov.

Dosť bolo rozplývania sa, musela som dobehnúť skupinku. Vyrazila som po provizórnom lesnom schodisku. Z obidvoch strán ma pohltili skalnaté steny. Kráčala som schodíkmi hore a vyšla nad skalou. Svojich som dobehla a narazili sme na ďalšie značenie. Doľava... ceduľka “Pozor padajú kamene”, tu nie je na okrasu. Prilba “pre istotu” by sa hodila. Náhoda je blbec a taký náhodný kamienok valiaci sa zo strmých svahov priamo na hlavu nie je sranda. Samozrejme, že my sme si naše nechali v aute. Darebáci. No nič, nabudúce sa poučíme, a pokračovali sme ďalej.

Jej, to ideme cez tú dieru? Potešila som sa, keď som uvidela úzky otvor v skale. Cítila som sa ako v detstve na preliezkach. S batohom na chrbte si to vyžaduje určitú dávku šikovnosti, ale podarilo sa mi prepasírovať sa cez úzky otvor. Taká blbosť a pritom toľko šťastia, povedala som svojmu “detskému ja” v duchu.

Našli sme ďalšiu retiazku, ktorá nás doviedla k ďalšiemu červenému rebríku. Trochu pridávame na obtiažnosti. Doteraz by to zvládol hádam každý, myslím si. Zrazu predo mnou stojí vežička. No poďme hore, netrpezlivo sa náhlim dopredu. Kovový schodík, ďalší... Kačenka je mi v pätách, chytám sa ďalšieho železa a som tam. Top celej tejto ferraty. Postavila som sa na rovné nohy. Som na vrchu vežičky. Skalná plošina, ktorá vyčnieva nad koruny stromov. Ako by strážila celý les a údolie. Dohliada zhora na stromy, zver a pocestných. Stála som na vrchole skaly, pozerala som sa dole do doliny ako vietor prečesáva koruny stromov. O čosi viac chápem horolezcov, ktorím sa takýto pohľad naskytne v oveľa hojnejšom počte a v iných scenériách. A trochu im aj závidím. No kto iný by si viac zaslúžil takúto odmenu?

Vrátili sme sa pod vežičku. Čakala nás iba cesta dole. Pekne po drevenej značke sme sa vracali po klzkom lístí a konároch dolu. Cestou sme narazili na ohnisko s roštom, ktoré stráži kamenný mužík. Škoda, že sme si nezobrali so sebou špekačky, to by bola mňamka. V žalúdku nám už grúlilo. O pár minút sme stáli opäť na lesnej ceste, ktorou sme sem prišli. Pre nás to bolo krásne odreagovanie sa. Prechádzka nezabrala viac ako hodinu času (čistý čas prechodu ferraty bol 30 až 45 minút). Škoda, vedela by som sa takto túlať aj dlhšie...

Ferrata Veľký Grič nad Handlovou

O druhej ferrate na Veľký Grič som dlho počúvala iba príbehy. Nikto mi nevedel povedať, kde začína istenie. Odpoveďou mi bolo vždy “niekde pod skalou”. A tak, keď sa naskytla príležitosť, aby nám kolega ukázal trasu, tak sme neotálali. Vybrali sme sa s ním a jeho psíkom Pegy do lesa.

Auto sme nechali odparkované na panelovej ceste, ktorá vedie ku smetisku nad Handlovou. Už z auta sme mali krásny výhľad na skalný masív Veľkého Griča. Les, čistinka, les. Bolo obdobie, keď tu rástli huby, a tak sme cestou sliedili po listoch, či z nich nevykúka hlavička suchohríba či dubáka. Aj bedľa jedlá by bola dobrá, som si pomyslela. V lese nám Artur ukazuje strom, na ktorom je vyrezaná nenápadná šípka. Nebyť neho, tak si značenie ani nevšimnem. Odbočili sme na nenápadný chodníček, ktorý pripomínal skôr cestičku pre zver. Prešli sme malým rúbaniskom, z ktorého bolo vidieť, ako blízko sme sa priblížili ku skale. Krátka cesta lesom po úzkom chodníčku a tu nám náš sprievodca ukazuje na hladkej kôre stromu nasprejovanú šípku. Pod stromom bolo odložených zopár palíc. Tu je začiatok, povedal. Pozrela som hore na strminu. Boli sme vážne na samom spodku skalného masívu. Áno, všetci známi známych mali pravdu, že sa ferratka začína niekde pod Veľkým Gričom. Rozlúčili sme sa s Arturom a Pegy. Stretneme sa na vrchole.

Oni si zvolili cestu dookola a ja s Domčom sme si razili cestu strminou. Po pár metroch, pri ktorých sme zaradili ľudský pohon 4 x 4, sme sa chytili reťaze. Ako opora je to veľmi dobrá pomôcka. Aj keď má už čo-to odžité. Pozrela som pod seba. Spod topánok sa skotúľalo zopár kamienkov a hliny. Kotúľali sa po skale, odrážali sa a vyskakovali, až sa stratili z dohľadu. Hm, presne na toto sa hodí prilba. Dnes sme to nezanedbali.

Asi v polovici skalnej steny je výklenok, v ktorom sme si sadli a oddychovali. Handlovú, Jalovec, Chrenovec, Brusno, Ráztočno sme mali ako na dlani, aj neďaleké smetisko, z ktorého sa občas zdvihol prašný obláčik. Pohli sme sa po retiazke traverzom popod vrchol. Ešte bolo pár pekných výklenkov a skál s pekným výhľadom, ale zas tak dlho sme sa nechceli zdržiavať. Pri zdolávaní posledných metrov som sa aj zapotila. Fú, to bol strmák. Vyštverali sme sa na rovný terén.

Netradičná ferratová cesta nás po 1,5 hodine vypľula v lese, kúsok od plošiny s vrcholovou knihou. Spokojne sme si sadli na vyhriaty kameň a sledovali sme v diaľke vysielač na kremnickej Skalke (Suchej hore). Áno, aj na kremnickej ferrate sme liezli. S úsmevom sme spomínali na jej “Výzvu”. Chrúmali sme keksíky, keď sa nám prihovorili dvaja páni. Pýtali sa nás, či nepoznáme cestu “ferratou”, ktorá má byť niekde pod Gričom. A my sme aspoň vedeli presnú odpoveď na ich otázku... Je náročnejšia od ferraty Volkov zub, hlavne strmákom, tam by som deti nebrala.

Fotogaléria k článku

Najnovšie