Spodná časť rokliny Kyseľ od ústia až po Obrovský vodopád bola dlhé roky neprístupná. Od leta 2016 je opäť otvorená, avšak len vo forme ferraty, teda zaistenej cesty. Krátky úsek v strednej časti rokliny nad Obrovským vodopádom je prístupný ako žltá odbočka z modrej značky vedúcej z Kláštoriska. Horná časť rokliny je rozdelená na Malý a Veľký Kyseľ so závermi v rozdielnych miestach, tvoriac tak dve samostatné turistické trasy. Práve Veľký Kyseľ si za cieľ vyberáme s manželkou jednu aprílovú sobotu roku 2018.

Trasa

Podlesok – Nad Podleskom – Pod Kláštoriskom – Kláštorisko, chata – Nad Kyseľom – Obrovský vodopád, mostík – V Kyseli – Kyseľ, rázcestie – Biskupské chyžky – Glac, Malá poľana – Suchá Belá, záver – Pod Vtáčím hrbom – Podlesok

Aj na Podlesku je už vo vzduchu cítiť príchod jari, zatiaľ ešte len vo forme mladej trávy a prvých nesmelých pukov na stromoch popri potoku. Smerujeme do lesa a strmým chodníkom križujeme serpentíny lesnej cesty. Stúpanie sa zmierni pri rázcestníku Nad Podleskom, odkiaľ sa vyberáme na pohodlnú širokú zvážnicu, smerujúcu takmer po vrstevnici na Kláštorisko. Tu si pri chate dávame krátke občerstvenie s pekným výhľadom na Tatry, týčiace sa na pozadí stredovekých múrov zrúcaniny kláštora. Od chaty mierime do rokliny Kyseľ po modrej, najprv ešte krátke stúpanie, potom nasleduje mierny zostup po severných svahoch rokliny.

Pri rázcestníku Nad Kyseľom odbočujeme doľava strmo dole, keďže súčasťou nášho dnešného plánu je aj Obrovský vodopád, ktorý potok Kyseľ vytvára len kúsok odtiaľ. Po chvíľke sme na dne rokliny pri potoku. Tečie si tu celkom ležérne, nezadržateľne však mieri medzi skalné steny a my spolu s ním. V najužších miestach, kde sú skalné steny prakticky kolmé, je celý chodník vedený nad vodou po technických pomôckach a istený reťazami. Kyseľ tu vytvára malé vodopády, ako prekonáva skalné schody, zlatý klinec ale prichádza v závere žltej trasy. Roklina je tu prehradená lávkou či mostíkom, popod ktorý sa potok Kyseľ prepadá do parádnej hĺbky, vytvárajúc v skalnej stene akési misovité bazéniky. Skúšam to fotiť aj točiť, žiadny dvojrozmerný záznam však nie je schopný zobraziť hĺbku priestoru, takže výsledky sú viac než rozpačité. Radšej sa preto pridávam k manželke a obdivujeme miesto očami. Odbočka rozhodne stojí za to, aj keď návrat na modrú značku znamená vystúpať späť nejakých 50 výškových metrov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po ceste späť si pri potoku všimnem celkom novú tabuľku, ktorej som pri zostupe nevenoval pozornosť. Ukazuje, že Kyseľ rázcestie, kam sa chceme dostať, je doľava. Ja však viem, že sa musíme vrátiť hore na modrú značku a až po nej dôjdeme k rázcestiu. Priznám sa, bol som z toho dosť popletený. Uzavrel som to tým, že to bude asi nejaká nová skratka. (O novootvorenej ferrate, ktorej záverečný úsek to práve bol, som vtedy nevedel prakticky nič). Posmelil nás aj fakt, že ďalej pred nami sa tým smerom tmolila nejaká postava, tak tam ideme aj my. Už po pár metroch sa začínam čudovať, žiadny pekný chodník, ale riadne predieranie sa porastom popri brehu, miestami aj korytom. To je mi pekná skratka. Postupne sa prebojujeme k ďalšej vysokej skale, cez ktorú si Kyseľ prerezal cestu. Tabuľka informuje, že ideme prekonať Karolínyho vodopád.

Lenže aj zaistený chodník vodopádom je voľajaký iný. Namiesto bezpečných širokých stupačiek v kolmej skalnej stene len akési kramle a namiesto masívnej reťaze len hrubší kovový drôt, nechcem ho nazvať káblom. No čo, adrenalínové športy hýbu svetom, nuž dorazili aj do nášho Raja. Prešiel to chlapík pred nami, prejdeme aj my. Musím však povedať, že pri dostatočnej dávke opatrnosti sa to dalo prejsť bez problémov, hádam najťažšie bolo dostať sa na prvú, najnižšiu skobu bez toho, aby človek nečľupol do potoka. Kto nemá strach z pár metrovej výšky s hučiacou vodou pod ním, prejde to. Skoby nás postupne vyvedú nad vodopád a po mostíku vstupujeme do najužšej časti tiesňavy, cítime sa takmer ako v jaskyni. Voda tu riadne hučí a ukazuje sa, že za sebou máme len spodnú, otvorenú časť vodopádu. Mostíkom prejdeme ponad misu, ktorú v skale vymyla horná časť Karolínyho vodopádu a skalami tesne obkolesení stúpame po skobách, hneď vedľa prúdu padajúcej vody, ďalších pár metrov, až kým sa neocitáme definitívne hore.

Len kúsok za Karolínyho vodopádom prichádzame k rázcestníku Kyseľ-rázcestie. Pohľad do mapy napovedá, že sme išli predsa len skratkou, navyše ozdobenou krásnym prírodným dielom. Beriem to ako neplánovaný bonus k dnešnej túre. V tomto mieste sa do potoka Kyseľ z pravej strany (z nášho pohľadu) vlieva Malý Kyseľ, pritekajúci z rovnomennej rokliny. My sa vydávame doľava, pretože mierime do rokliny Veľký Kyseľ. Chvíľami ideme popri potoku pokojne tečúcom širokým dnom rokliny, inokedy sa terén zúži a my prechádzame po drevených rebríkoch ponad najrôznejšie kaskády, ktoré tu Kyseľ vytvára. Všade je plno polámaných konárov a kmeňov, proste pravá divočina Slovenského raja. Postupne sa prebojujeme k ďalšiemu vodopádu, ktorým je Pawlasov vodopád. Prechádza sa taktiež po šikmých drevených rebríkoch. Nie je veľmi vysoký a pravdupovediac neviem určiť, kedy sa už kaskády stávajú vodopádom. Pod Pawlasovým vodopádom sme jediný raz natrafili na zbytky snehu, do ktorého sa navyše dalo aj celkom preboriť.

Ďalším putovaním roklinou sa dostávame k Vodopádu Ochrancov prírody. Tu už niet pochýb, že ide o vodopád, tečie z riadnej výšky a k jeho prekonaniu slúži vysoký kovový rebrík. Posledná skalná prekážka, ktorú musíme prekonať, má príhodný názov Barikáda. V pomerne širokej časti rokliny sa pred nami objaví kolmá skala, prehradzujúca dolinu z jednej strany na druhú. Kyseľ tu vytvára posledný vodopád na našej ceste, nazvaný Vodopád v Barikáde. Na ľavej strane (opäť z nášho pohľadu) vidíme prietokom menší, avšak výškovo ešte vyšší Bočný vodopád v Barikáde. Na prekonanie poslednej skalnej prekážky v rokline Veľký Kyseľ slúži znovu kovový rebrík. Nad Barikádou všetok šum vody prechádza do žblnkotu a postupne sa úplne stráca. Potok Kyseľ, zodpovedný za všetko to, čím sme prešli, mizne a nám ostáva prekonať už len samotný záver rokliny Veľký Kyseľ, ktorý nás vyvedie k rázcestníku Pod Biskupskými chyžkami na okraji planiny Glac.

Pred návratom na Podlesok si tu dávame obedňajšiu prestávku, hodnotiac pri tom prejdenú trasu. Na jednom slnečnejšom mieste nachádzame fialových poslov nastúpujúcej jari - drobné šafrany a o kúsok vedľa sa pomedzi stromy ukáže časť Vysokých Tatier. Celkovo je však návrat hlavne o prechádzaní lesom po širokých lesných cestách. Po Malú poľanu je terén ešte zvlnený, ďalej však neustále klesáme. Oživenie v takmer súvislom lesnom poraste prinesie jedna ostrá ľavá zákruta na červenej značke. Svah pod cestou je vyrúbaný, vďaka čomu sa otvoria výhľady na Spiš. Pri rázcestníku Nad Podleskom uzatvárame dnešný okruh a pred nami je už len záverečný, ale nepríjemný, asi dvadsaťminútový zostup na Podlesok.

Zhodnotenie

Putovanie roklinou Veľký Kyseľ aj s odbočkou k Obrovskému vodopádu v rokline Kyseľ, vrátane neplánovaného prechodu časťou ferraty cez Karolínyho vodopád, je ďalšou trasou v Slovenskom raji, ktorá nás ako nadšencov prírody nadchla. Scenérie, tak typické pre tento národný park, prispejú k vizuálnym zážitkom na trase. Drobnou nevýhodou túry je fakt, že prechod Veľkým Kyseľom vyvedie turistu až takmer doprostred Slovenského raja, čím sa trochu predĺži návrat, rozdiely však nie sú nijako dramatické. Netypický aprílový termín našej návštevy sa nám odvďačil dostatkom vody v potoku a vďaka chýbajúcim listom na stromoch aj dostatkom svetla, vďaka čomu je to možno najlepší čas na obdivovanie skalných výtvorov v tiesňavách Slovenského raja.