Výmena národných nápojov

Skoro ráno nás zo spacákov a stanov vyťahuje prízemný mráz. V noci poriadne prituhlo a okolo stanov sa nám pasie stádo oviec s brechajúcimi psami. Po spoločensky ťažkej noci, ktorú sme strávili s miestnym starším pánom, ktorý vlastní jeden z bufetov v kempe, nebolo ráno ľahké. Hlavne nie v kontexte nočného spoznávania kultúr výmenou národných alkoholických nápojov. Borovička zjavne nebolo to, čo miestneho chlapíka očarilo. Ochutnal, zatváril sa akosi kyslo a namiesto pitia sa ňou celý potrel, vraj to pekne vonia ako voňavka. Tak neprekáža.

Málokto je nadšený z môjho plánu, aby sme v posledný deň išli pozrieť ďalšiu peknú prírodnú atrakciu v blízkom okolí. Zvláštna roklina Cheile Someșului Cald ma však láka hlavne z dôvodu, že značka netradične vedie jaskyňou.

Najväčší problém má ráno so vstávaním Maťo, ktorému v noci nestačilo slovensko-rumunské zbližovanie sa, ale kdesi v kempe začal utužovať aj slovensko-české vzťahy. Nadránom ho hromžiaci Česi dotiahli k jeho stanu. Ani to ho však neodradilo a bol pripravený na túru.

Klub zombie turistov

Parkujeme pri chate Pastera din Poiana Vărășoaia. Okolie zíva prázdnotou. Opustené budovy, opustené salaše. Zato príroda neuveriteľne nádherná. Mierime červenou značkou na sever popri jazierku Taul Varasoaia. Okolie je zjavne intenzívne využívané na pasenie dobytka alebo oviec, hoci ich aktuálne nikde nevidno. Po rozsiahlych lúkach a pasienkoch je množstvo búd a prístreškov. Cesta je nenáročná a príjemná. Otvára nám rozhľady na okolité hory na severe, a tak spriadame plány, že sa sem musíme ešte vrátiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Náš cieľ dnes však nie sú vrcholy hôr, ale práve jaskyňa a roklina Cheile Someșului Cald, na obrázkoch to vyzerá úchvatne, a tak sa neviem dočkať. Partia síce miestami vyzerá ako klub zombie turistov, ale to neprekáža, mala by to byť nenáročná a nedlhá trasa.

Chodník nás privádza pred mohutný otvor v skale, kam vteká potok zurčiaci pod nami. Reťazami sa spúšťame k potoku, kde je miestami ešte sneh a obdivujeme ponor potoka. Značka smeruje do útrob temnej jaskyne alebo sa dá obísť rovnakou červenou značkou cez les. Samozrejme, že my tu nie sme preto, aby sme niečo obchádzali, vidíme nejakú výstražnú tabuľku, lenže po rumunsky nevie nikto z nás, tak si ňou hlavy nelámeme.

Úžasný mystický zážitok

Jaskyňa Pastera Cetatea Radesei je ozaj priestranná, bez čelovky ani nemá cenu liezť dovnútra. A tiež - treba sa pripraviť, že miestami je nutné chodiť aj po potoku, a tak treba mať buď dobrú obuv, alebo sa zmieriť s mokrými nohami. V kamenných útrobách sa zvuk potoka ozýva v ozvene a hmlistý opar v tmavej jaskyni je úžasným mystickým zážitkom. Párkrát treba použiť na prekonanie skalných stien reťaze alebo stúpačky. Po pár minútach chôdze sa však ocitáme v slepej uličke. V jaskyni je zával alebo prepadnutý strop. Tak už tušíme prečo tam bola akási divná tabuľka s mnohými výkričníkmi. Prejsť cez snehovo-kamenno-stromový zával nám prišlo ako veľmi riskantné, a tak použijeme štipku zdravého rozumu a vraciame sa späť do miesta, kde sa potok vnára do jaskyne s tým, že miesto obídeme po lese ponad jaskyňu.

Vychádzame na svetlo s bolesťou v očiach od náhleho ožiarenia slnkom a pokračujeme do mierneho stúpania obchádzajúceho vstupný portál jaskyne zo severnej strany. A tu opäť narážame na nepriechodný terén s celým vyvráteným lesom a stromami pohádzanými ako zápalky. Po značke ani stopy a po chodníku už vôbec. Veľmi rýchlo naša predstava pohodovej turistiky naberá dobrodružné parametre a vravíme si, že polom nejako prekonáme.

Fajn, preliezť desať stromov je aj celkom sranda, lenže preliezať ich pomaly hodinu vkuse, netušiť správny smer a zrazu sa ocitnúť na okraji skalnej steny nie je už až taká zábava. Navigáciu síce máme, ale ako nárokom práve tam, kam nás vedie, je vždy najhoršie priechodný terén, takže sa motáme v divných cik-cakovitých pohyboch vykonávajúc doslova gymnastické zostavy.

Dúfame, že až zídeme do doliny, bude tam terén priechodnejší a turistika pohodovejšia. Samozrejme, opäť raz omyl. Aj tu je množstvo padnutých stromov a dokonca aj pekne hlbokého snehu. Sotva sme prešli len začiatok rokliny, všetci sme boli vysilení ako po celodennej túre. Rozhodli sme sa sledovať západnú stranu potoka po červenej značke, pretože vyzerala byť menej postihnutá kalamitou. To však neznamená, žeby sme sa vyhli podliezaniu a preliezaniu. Kdeže. Trápili sme sa tu ako mulice a morálka skupiny kamarátov, a tiež aj moja, úplne upadla. Týmto tempom nemáme šancu stihnúť vidieť celú roklinu. Vzdávame sa. Volíme ústup a príroda vyhráva.

Pevná zem lesnej cesty

Kdesi nad nami, len pár desiatok výškových metrov, nám mapa ukazuje lesnú cestu, ku ktorej sa chceme dostať. Musíme zísť z oficiálneho chodníka, ktorý sme vlastne ani nevideli, a zamieriť priamo lesom k tejto ceste dúfajúc, že tam nájdeme priechodný terén, ktorý nás vyvedie späť na lúky nad roklinou. Úloha to nebola ľahká, ale popadaných stromov postupne ubudlo a my sme sa šťastní a vysilení dostali na pevnú zem lesnej cesty. To bola vnútorná radosť!

Plány nám teda nevyšli, lenže v mape je okolo nás množstvo zaujímavých miest, kam sa dá ešte vybrať a kde si môžeme napraviť rozčarovanie z prechádzajúcich hodín. Ako ideálne miesto volím prechádzku k vyhliadke Pietrele Boghii, ku ktorej opäť vedie červená značka. Vraciame sa k jazierku na pasienkoch a okolo neho pokračujeme rozsiahlou planinou popod vrchol Boghii (1436 m) ku skalnej stene, ktorá sa tu týči nad dolinou riečky Boga.

Posledný deň

Krajinársky veľmi príjemný úsek cesty, kde sa horské lúky miešajú s peknými statnými smrekmi nás privádza až k vyhliadke do širokého okolia. Je to poriadna výška pozerať dole do doliny. Vychutnávame si posledný deň v Rumunsku. Dívame sa na okolité hory a vstrebávame tú nádheru okolo.

Z vyhliadky nás vyháňa blížiaca sa búrka. Takmer pretekárskym tempom utekáme k autám a skrývame sa pred lejakom v poslednej chvíli. Pôvodne som o tomto zážitku ani nechcel písať, predsa len prešli sme sotva 12 km, čo nie je nejaká veľká turistika, lenže opäť sa raz potvrdilo, že niekedy je lepšie nesnažiť sa pokoriť prírodu. Unavení z túry sme boli ešte pár dní. Zážitok to bol s odstupom času veľmi krásny, ale na otázku či by som si preliezanie stromov znova zopakoval ani nemusím odpovedať.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek