Skončila jeseň. Alebo aspoň tá je pekná časť, kedy sú hory pre mňa najkrajšie. Čas, kedy inverzia na horách drží krásne a teplé počasie a priezračný vzduch poskytuje neuveriteľné výhľady. Prekrásne vyfarbené úbočia a načervenalé svetlo nízkeho slnka vytvárajú ten najkrajší obraz hôr, aký poznám. Turisti sa na chate zastavovali už len zriedka. Väčšinou vysokoškoláci, ktorí ešte mali voľno, alebo tí, ktorí rovnako ako ja milovali jeseň na horách a využívali počasie k posledným prechodom hrebeňa. Lenže zrazu to všetko zmizlo a nastala druhá časť jesene, kedy sa hmla striedala s dažďom a nárazový vietor bubnoval kvapkami do oblokov chaty. Vonkajšie práce na chate sme už mali porobené a tak sme sa vrhli na vnútornú údržbu a prípravu na zimnú sezónu. Čistili sme pece, opravovali postele, zámky, umývadlá, natierali a maľovali a stále bolo čo robiť.

Jedného dňa sme niečo kutili v dielni pri „ponku“, keď mi údržbár Jožo hovorí : „Videl si to aj ty ?" "Čo som mal vidieť", pýtam sa. "No človeče, práve niekto prešiel pod oblokom s dáždnikom v ruke." "Jozef, a nezdalo sa ti to ? Veď keby niekto prešiel, isto by vošiel dnu. Kto by v takom nečase išiel ďalej." "Prisámbohu som to videl, dušuje sa Jožo“. Tak sme vybehli do nečasu pred chatou a ja som ostal ako obarený. Dve dievčatá, asi tak 18 ročné, si to už razili, skryté za jedným dáždnikom, hore zjazdovkou okolo chaty. „Hééj, kdeže idete, veď máme otvorené“, kričím na ne. Zastali, a jedna odpovedá: „My ideme do Vrátnej a chceme tam do zajtra byť." "A to v takomto počasí? Veď už sú tri hodiny a o chvíľu bude tma." "Nám to nevadí, my sme vybavené a budeme spať v stane na hrebeni“. Podľa akcentu –Brniačky ako vyšité. „Nebláznite baby, na hrebeni sa čerti ženia, tam neuvidíte ani na chodník“. Lenže ako sa hovorí, komu nie je rady, tomu nie je pomoci. Zasmiali sa, skrčili sa za dáždnik a už aj sa driapali ďalej. Nuž čo s nimi. Mysleli sme si, že maximálne vystúpia na Suchý a potom sa vrátia. O piatej sa už zotmelo a počasie bolo stále horšie. Vietor divo lomcoval s celou chatou a salvy dažďa do skla oblokov boli ako hrste štrku. Sedeli sme v kuchyni pri teplej peci a asi do jedenástej hrali kanastu a potom išli spať.

Zobudilo ma búchanie do chaty a akýsi krik. Vyskočil som s postele a letím schodmi dolu a to už vybiehal aj Jozef zo svojej kutice. Pomóc, pomóc, ozýva sa od dverí. Rýchle otvoríme a dovnútra nám takmer spadli naše dve turistky. Vyzerali hrozne. Voda z nich len tak tiekla a dáždnik im už dávno skončil niekde v dolinách Fatry. Batohy mali premočené a len narýchlo napchané vecami a spacákmi. Jedna sa ešte celkom držala, ale druhá bola úplne na dne. Len sa triasla a plakala a plakala. Rýchle sme im navarili čaju, pridali rum a pýtali sme sa, čo sa im stalo. Tá slabšia vôbec nekomunikovala len plakala, ale tá druhá nám to povedala: „Vystúpali sme do sedla Príslop pod Suchým a po žltej do Vrát. To už bola takmer tma a my sme chceli postaviť stan. Lenže vietor nám ho stále strhával a my sme už nemali silu ho postaviť a tak sme si iba vliezli doň ako do vreca. Naviac nám zmokla baterka a prestala svietiť. Vietor bol taký silný, že sme sa báli, že nás strhne i so stanom kamsi do hĺbky doliny. Nič sme nevideli a tak sme sa báli, že je pod nami nejaká priepasť. A ani sme nič nejedli, lebo sa nedalo. No a potom už stan začal premokať a s ním aj naše spacáky a nami triasla zima. A tak sme sa rozhodli vrátiť späť na chatu. Keď sme vyliezli zo stanu, tak ho schytil vietor a už ho nebolo. Nastrkali sme spacáky do batohov a potme v hmle a daždi sa nám podarilo zostúpiť do chaty." "A to ste sa nebáli ani medveďa?“, spýtal sa Jožo. Na to už sa rozplakalo aj druhé dievča a my sme vedeli, že je dokecané. Boli dve hodiny po polnoci. Dievčatá sme rýchle umiestnili do najteplejšej izby, kadiaľ prechádza komín z kuchyne a išli spať.

Ráno o siedmej hodine už boli obidve hore. Vtiahli sa do jedálne s prosbou o čaj. Každá vypila dva a do reči im veľmi nebolo. Tá slabšia sa pri každej otázke zasa rozvzlykala a tá silnejšia tiež bola v šoku. Dopili čaj, poďakovali, rozlúčili sa s nami . „A dúfam, že idete dolu a nie na hrebeň", vravím im. "Áno, áno, ideme domov", hovoria a už aj odchádzajú. Zrazu sa jedna z nich otočí a hovorí : „A to sú tu naozaj medvede?" " Pravdaže sú a celkom dosť veľa“, odpovedám. „No tak to ma už do Fatry nikdy nikto nedostane“, uzavrie tá silnejšia.
A tak skončilo putovanie dvoch Brniačok po Fatre, na ktoré som nezabudol ja a verím že isto ani oni dve. Našťastie skončilo dobre, len s poučením na celý život.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Chata pod Suchým, cca rok 1980

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.