Trasa

Rejdová – sedlo Nemýtnik – Pod Trsteníkom – Mastná – Telgártska priehybka – Kyprov – Slanské sedlo – Stolica – Grúň – sedlo Olochova jama – Rejdová

1. deň na Čuntavu

Podarilo sa mi vybaviť ubytovanie na Chate Rita na Čuntave, kde je dostatok miesta na spanie, a tak nakoniec ráno v Rejdovej začíname siedmi kamaráti. Začíname žltým značeným chodníkom, ktorý stúpa traverzom po pekných lúčných častiach nad Krokovou dolinou. Začínajú prvé rozhľady na dedinku aj na samotnú Stolicu, ktorá sa nám odtiaľ zdá byť dosť ďaleko. Máme pekný slnečný deň a na dnes naplánovanú len kratšiu trasu, takže si spolu s Gabikou prírodu vychutnávame. Ostatní z partie majú tempo značne rýchlejšie a stretávame ich až na menšej lúčke pod východným úpätím vrcholu Skalie. S Gabikou sa z nepozornosti ocitáme na neznačenom chodníku, takže sa musíme vracať späť na žltú značku, ktorá vrstevnicovo pokračuje popod vrchol Skalie. Táto časť cesty predznamenáva, že nás nečakajú len romantické hory, ale aj cesty zničené od techniky a od "spracovania" lesných kalamít.

Na druhej strane, sa mi tento úsek cesty páčil, pretože pomedzi skaly obrastené machom sa sem-tam zachovali pekné pokrútené a mysticky pôsobiace buky. Postupne sa značka stáča na sever do pekného lúčneho sedla Nemýtnik medzi vrcholmi Buchvald a Skalie. Značkovanie potiaľ bolo relatívne slušné a dalo sa orientovať aj bez navigácie. Avšak pri obchádzaní Buchvaldu máme najmä na začiatku stúpania dosť problém s orientáciou. Snažíme sa sledovať navigáciu a značku, tá však vedie veľmi zvláštne, buď hustou smrečinou, alebo ju ani vôbec nevidíme. Volíme cestu okrajom lesíka po lúčnej časti dúfajúc, že niekde sa na značku napojíme neskôr. To sa nám veľmi nedarí, naopak prichádzame na rúbanisko a za značkou smerujeme len zvieracími chodníčkami dúfajúc, že nevyplašíme nejakého diviaka alebo maca.

Navigácia signalizuje, že stojíme presne na trase značky, lenže nech pozerám ako pozerám, okolo je len rúbaň s vysokou trávou a pníkmi bez jediného náznaku chodníka. Tvrdohlavo teda sledujeme značku dúfajúc, že nás dovedie na schodnejšiu časť. Onedlho sa pred nami zjaví lesná cesta vedúca do časti lesa, ktorý ešte stojí a hneď sa kráča o poznanie lepšie. Lesy striedajú opäť holiny, ale aspoň cesta je upravená a nezaváľaná konármi. Mierne stúpame pod hrebeň Trsteníka (ľudovo Tresník) odkiaľ sa pripájame na upravenú a spevnenú cestu, vedúcu až k Čuntave.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

K Chate Rita prichádzam s Gabikou, keď sa už takmer zvečerieva. Noc trávime na chate, kde je príjemne teplučko, zabávame sa, hráme karty, rúbeme drevo a opekáme slaninku, až kým nás nezastihne únava.

2. deň na Stolicu

Ráno je poriadne mrazivo, ale v izbe príjemne teplo. Z postele sa nevylieza ľahko, lenže dnes nás čaká dlhší úsek cesty a my nie sme veľmi turisti, ktorí by stíhali časy na smerovníkoch. Naopak, zvyšok partie ešte podriemkáva, keď my odchádzame z chaty do bieleho, mrazivého a slnečného rána. Zastavujeme sa ešte pri studničke nabrať si vodu a opäť mierime popod Trsteník po modrej značke až k Telgártskej priehybke. Slniečko a modrá obloha a k tomu štipľavý mráz sú príjemnou atmosférou pre rannú turistiku.

Od Telgártskej priehybky začína úsek cesty, ktorá vedie takmer stále rúbaniskami a kalamitiskami. Sem-tam sa objaví nejaký fliačik lesa alebo opustený strom, ale inak mesačná krajina. Začína sa nám otvárať výhľad na Nízke Tatry a spoza nich trčiace zasnežené vrcholky skalnatých štítov Vysokých Tatier. Kráľová hoľa sa zdá byť na dosah ruky. Zmena prichádza až pri stúpaní na Kyprov. Tu sa objavuje konečne krásny smrekový les s hustým podrastom čučoriedok a s Gabikou sa začíname radšej hlasno rozprávať, aby sme na seba prípadne upozornili nejakého potulujúceho sa maca. Tento úsek cesty sa nám naozaj páčil. Cestička vedie popod koruny smrekov a striedavo prechádza aj menšími horskými lúčkami pokrytými námrazou.

Samotný vrchol Kyprova je však miesto ako po apokalypse. Stromy takmer žiadne, len rozryté cesty a plno pňov. Trošku sa aj zamotávame, keďže značkovanie asi skončilo na korbách nákladných áut. A výhľady do okolia - kam oko dovidí sú holiny a rúbaniská. Ach, ten lykožrút...

Nie je dôvod sa veľmi zdržiavať na vrchole, jedine výhľad na Tatry je príjemným spestrením prechádzky. Odtiaľ nás čaká prudký zostup do Slanského sedla (prístrešok) po zvážnici. Opäť treba byť pozorný, pretože značka, ktorá by upozornila na odbočku na Kyprove, chýba. Pri klesaní do sedla vidíme priamo pred sebou vďaka holému kopcu výstupovú trasu. Nie je veľmi príjemná už na pohľad. Opäť cesta rozrytá od lesných traktorov s množstvom balvanov a kameňov, vedúca kolmo na vrstevnice. Výškové metre, ktoré strácame pri zostupe z Kyprova, teraz musíme znova nabrať pri výstupe na Stolicu.

Priznám sa, že som ostal trocha sklamaný, že takmer polovica túry je za nami a okrem asi polkilometrového úseku pekného lesa pred Kyprovom, stále kráčame len rúbaniskami. Našťastie, aspoň bezprostredné okolie vrcholu Stolice je zachované a vyhla sa mu kalamita aj ťažba. Po prudkom stúpaní sa cesta pomaličky vyrovnáva a príjemným úzkym chodníčkom vedie pomedzi smreky až k vrcholu. Je bez výhľadov, ale pôsobí veľmi príjemne. Malé lúky sa striedajú so smrekmi a takto si pokračujeme po zelenej značke. Vtom z jedného zo smrekov priamo pri chodníku, nám ponad hlavy preletí sliepka, dnes už vzácneho, hlucháňa.

Vyzerá to, že zelený úsek cesty nie je veľmi frekventovaný. Sem-tam je cez chodník padnutý strom, ktorý treba obísť, sem-tam sa ocitneme na rúbanisku a značku opäť musíme len tušiť, avšak celý čas sa uberáme len z kopca a pred nami je v podstate len neustále klesanie. Okolie vrcholu Grúň je opäť len rúbanisko, kam oko dovidí. Zhodujeme sa, že sa to nápadne podobá na Levočské vrchy. Zo sedla Olochova jama je potrebné pokračovať žltou značkou, ktorá bola asi najnezáživnejším úsekom celej cesty. Z človeka sa stane len chodiaci robot, noha za nohou, len aby bol čím skôr dole v doline. Tento úsek predstavuje asi hodinu a pol šliapania rúbaniskami. Vyčerpaní skôr psychicky ako fyzicky prichádzame pred zotmením do Rejdovej a v sebe máme zmiešané pocity.

Zhodnotenie

Stolica, ako najvyšší bod Slovenského rudohoria, je vrcholom, ktorý máloktorý turista z okolia obíde alebo nenavštívi aspoň raz za život. A bezprostredné okolie vrcholu je fakt zážitkom, takisto aj okolitý les, kde síce vidno, že les utrpel ranu od kalamít a lykožrúta, ale mŕtve stromy prerastajú už nové, aj napriek tomu, že tu nikto nebehal s lopatou a sadeničkami. Horšie však vyzerajú úseky cesty cez rúbaniská, ktorým sa človek nevyhne. Tieto plochy sú asi večným sporom medzi prístupom lesníckym a ochranárskym. No ak mám na výber na čo sa dívať, tak volím radšej kalamitisko s množstvom nového života ako sterilné plochy rúbanísk. Ale aj tak naivne verím, že nasledujúca generácia na týchto plochách uvidí nový, silnejší les. Mám aspoň dôvod sa sem vrátiť o desiatky rokov a porovnať ako sa krajina zmenila.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek