Plán sme nemali nijako prešpekulovaný, jediným cieľom bolo vidieť čo najviac pralesových lokalít, ako to len za dva dni pôjde. Nakoniec sme ich navštívili päť, aj keď cez niektoré sme len prechádzali a nestihli alebo nemohli sme si pozrieť ich väčšiu časť, keďže zväčša sú v rezerváciách s 5. stupňom ochrany a pohyb mimo chodníkov nie je dovolený. Snažili sme sa preto využiť možnosti, ktoré nám legálne dovoľujú spoznať dané lokality.

Jednou z možností sú sprievodcovské služby, druhou možnosťou je znalosť terénu a dobré GPS s podkladovou vrstvou vymapovaných pralesov. Nie vždy hranice rezervácie korešpondujú úplne presne s hranicami pralesov, takže dostať sa voľne do pralesa potom nie je až taký problém, ak sa pohybujeme mimo vyznačených rezervácií. Zaujímavé bolo tiež sledovať rôznorodosť jednotlivých pralesových lokalít vzhľadom k nadmorskej výške a k začínajúcej jari - niektoré lokality boli úplne zazelenané, iné ešte s pokrývkou snehu alebo s prvou jarnou flórou, zatiaľ čo inde už je odkvitnutá.

1. deň

Vinné, Vinianske jazero – Marečková – pamätník SNP – Pirnagov vrch – Kyjov – Pirnagov vrch – pamätník SNP – Kamenná dolina – Vinianske jazero

Prales Kyjov

Kyjovský prales mi ležal v hlave poriadne dlho. Jednak svojou rozlohou, ale aj miestom, kde sa nachádza - mimo turistického záujmu masovejšej turistiky. Začiatok trasy volíme pri Vinnianskom jazere, hoci by bolo možné autom pokračovať a skrátiť si cestu o pár kilometrov, radšej si volíme prechádzku mimo značených chodníkov cez vrchol Marečková. Ten je z južnej strany preoraný diviakmi a to, že toto miesto obľubujú je zrejmé aj zo silného zápachu zveriny, ktorý nás sprevádza. Pri stúpaní na vrchol sa predierame hustejším podrastom, a tak radšej preventívne občas zatlieskame alebo sa snažíme s Gabikou udržiavať neraz aj bezobsažný rozhovor. Neradi by sme sa vopchali na miesto odpočinku diviačej rodinky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrch Marčekovej tvorí pár balvanov a vcelku pekný, prevažne bukový les. Toto však nie je náš cieľ, len prvý bod túry. Cieľ dnešného dňa vidíme z rúbaniska na severnej strane Marčekovej - dlhý hlavný hrebeň Vihorlatu. Pekne vidno Pirangov vrch aj samotný Kyjov, kde sa má rozprestierať spomínaný prales. Z Marčekovrej schádzame rúbaniskom na asfaltovú cestu, pokračujeme okolo pamätníka partizánov pôsobiacich v tunajších horách počas druhej svetovej vojny.

Od pamätníka vedie oficiálne značka ďalej po asfaltovej ceste asi ešte necelý kilometer a potom sa prudkým stočením vracia opačným smerom lesom k Pirangovmu vrchu. My to vidíme ako zbytočné šliapanie asfaltu a preto si to krátime priamym výstupom k partizánskemu bunkru pod Pirangovým vrchom. Tu je vhodný čas na oddych, doplnenie tekutín zo studničky a jedla do žalúdkov.

Cestička pokračuje hrebeňom s jarne vyfarbeným lesom plným zelených farieb. Radosť pre oči po zime. Troška ma prekvapuje, že sa po chvíli ocitáme pri tabuli, ktorá ohraničuje rezerváciu Kyjovského pralesa, z máp si rezerváciu pamätám omnoho menšiu. To nám trošku narúša plány, keďže sme rátali, že oblasť ešte nebude v rezervácií, tak sme sa chceli motať aj mimo chodníka. Bohužiaľ (pre nás), chvalabohu (pre prírodu), že rezervácia sa takto rozrástla. A tak využívame len bielo-červenú značku a pokračujeme hranicou rezervácie. Zaujímavo pôsobí v jednej časti hrebeňa kontrast medzi lesom v rezervácií a lesom mimo nej. Z jednej strany trápiaci sa umelo vysadený smrekový lesík, ktorý do tejto nadmorskej výšky určite nepatrí, a na druhej strane les plný života a farieb, ktorý tu manažuje príroda. Predsa len príroda je najlepší lesník, ekológ a manažér v jednom.

Konečne sa dostávame do pralesa Kyjov, nielen do prírodnej rezervácie, ale do lokality, ktorá je vytipovaná ako prales bez zaznamenaných ľudských zásahov. Pre človeka, ktorý v lese netrávi veľa času, by tu asi okrem pár mohutných javorov, bukov a jaseňov nebolo nič zaujímavé. Naopak, ak sa človek pohybuje lesmi často, zrazu si uvedomí, že je v diametrálne odlišnom lese, na aké sme zvyknutí z okolia miest a dedín. Mnoho mŕtveho dreva v rôznych štádiách rozkladu, polámané stromy, bizarné tvary bukov a javorov. V podraste tisíce vyčkávajúcich malých stromčekov, ktoré netrpezlivo čakajú na každý kúsok svetla z padnutého stromu alebo odlomeného konára. Drevokazné huby na polámaných pňoch, mnoho zakvitnutých skopólií kranských, klopkanie ďatlov v korunách a nesúmernosť rozmiestnenia stromov značia, že tu sa človek so svojou predstavou o prírode neangažoval dlhé desaťročia, ak nie storočia.

Vrchol Kyjova je tvorený skalnou stenou alebo skôr suťou obrastenou machmi a menšími stromami, ktoré tu využívajú nevhodnosť podložia pre rast bukov, a tak územie obsadili kry a javory. Zapisujeme sa do vrcholovej knihy, z ktorej je zrejmé, že sem veľa ľudí nechodí. Z vrcholu nás vyháňa veľa ôs, ktoré nechceme dráždiť. Značenú trasu využívame až po okraj pralesa, aby sme z neho videli čo najviac. Neďaleko chodníka sa nachádza padnutý strom obrovských rozmerov, musí tu ležať poriadne dlho, kmeň má priemer takmer rovnaký ako výška Gabiky. Naša zvedavosť a ustavične zastavovanie sa na fotografovanie nás poriadne spomalili. Návrat volíme po svojich stopách, len našu skratku z rána priamo lesom meníme za asfaltku, ktorá nás privedie k jazeru.

Doprajeme si v bufete langoš, ktorý po troch minútach zajedáme tabletkami na trávenie. Toto bolo proste zlé rozhodnutie hladných žalúdkov a poučenie do konca života...

Noc trávime v kufri nášho kombíka na parkovisku pod Morským okom. Je príjemná mesačná noc a vo svite mesiaca sa ako lesné víly oplachujeme v ľadovom potoku tečúcom okolo parkoviska. Po takomto ovlažení sa nám zaspáva ako v bavlnke...

2. deň

Remetské Hámre, parkovisko Krivec – Morské oko – Malé Morské oko – Jedlinka – sedlo Tri table – Malý Sninský kameň – Sninský kameň – Nežabec – Rozčipena skala – Morské oko – Krivec

Prales Jedlinka

Ráno sa budím pred šiestou, budím Gabiku a behom 15 minút cupkáme asfaltkou k Morskému oku. Sme tu zatiaľ úplne sami, ešte som tu takéto prázdno nezažil. Hneď toto miesto pôsobí omnoho prívetivejšie, ako keď je preplnené ľuďmi, dokonca mám pocit, že aj miestne jalce v jazierku sú v šoku, že sa tu objavuje niekto zavčas rána.

Nezdržujeme sa tu, obaja miesto poznáme, a tak ho viac-menej len obchádzame, od poľovníckeho zámočku sa odpája žltá značka, ktorá vedie okolo Malého Morského oka na hrebeň. Túto trasu si nevolíme náhodne, lebo pred nami sa nachádza prales Jedlinka. Tu využívame podkladovú vrstvu pralesov v navigácii, podľa ktorej vieme presne určiť, kde sa môžeme pohybovať pralesom ešte legálne, keďže nie je súčasťou rezervácie, a kde musíme šliapať výhradne značeným chodníkom.

A hoci sme vzdušnou čiarou od Kyjovského pralesa vzdialení možno 15 km, tak les tu má opäť iný charakter. Pôsobí o dosť vlhkejšie, preteká tade množstvo potôčikov a aj drevinové zloženie netvorí prevažne len buk a javor či bresty. Objavujú sa aj ihličnaté stromy, ktoré v lokalite majú svoj výskyt prirodzený, aj napriek nižšej nadmorskej výške. Umožňujú to terénne depresie, kde sa udržiava chladnejšia klíma, tieto miesta sú zväčša obrastené machmi a lišajníkmi. Zaujímavým prvkom pralesa je jazierko Malé Morské oko, ktoré dotvára unikátnosť zachovalej lokality. Hlavne v nižšie položenej časti pralesa je možné pohybovať sa aj mimo turistického chodníka. My však obdivovaním veľa času nestrácame, pretože nás čaká ešte dosť kilometrov. Pekný zážitok však ponúkne aj prechádzka značenou trasou, keď kráča človek s otvorenými očami, môže vidieť les v svojej celej kráse.

Prales Sninský kameň

Ďalším cieľom je turisticky atraktívny a navštevovaný Sninský kameň. Pre nás to je však až druhotný cieľ, mierime sem hlavne kvôli pralesovitej lokalite a kvôli studničke, ktorá nám, dúfame, doplní zásoby vody. Málokto z návštevníkov si uvedomuje, že okolie výhľadových skál je z hľadiska prírody tak významné. Jediným cieľom je zvyčajne len výhľad na Sninu a Morské oko, avšak ak sa človek zapozerá, objaví nádherný les, ktorý má svoj charakter. Výhodou je, že veľká časť pralesa sa nachádza aj mimo lokality rezervácie, a tak je možné sa tu poobzerať hlavne v juhovýchodnej časti. Ale dostatočne sa dá prales pozorovať aj z turistických chodníkov. Zaujímavé je v tomto ročnom období sledovať rozdiel medzi severným a južným svahom pralesa. Zo severnej strany sú ešte väčšie snehové polia a stromy sa k životu ešte len preberajú, na južnej strane už vyháňajú prvé zelené lístky. Nachádzajú sa tu prevažne buky a javory, na skalných stenách jarabina a xerotermné rastliny. Studnička nás potešila svojou výdatnosťou z topiaceho sa snehu, a tak sme si na konto pripísali ďalší pekný navštívený, aj keď neveľký, prales.

Prales Nežabec

Na Sninskom kameni sa nezdržujeme, pretože tu pribúda ľudí. Nás lákajú a fascinujú skôr miesta, kde sme široko ďaleko sami, a trasa smerom na Nežabec takou je. Minimum turistov je pre nás bonusom ku peknému vrcholovému lesu. Ten sa v nadmorskej výške okolo 1000 metrov podobá skôr zimnému lesu ako tomu v Jedlinke alebo pri Kyjove, tam sa to už zelenelo a hmýrilo farbami, tu sú ešte veľké snehové polia a les pôsobí pochmúrne a chladne. Na Nežabec je to od Sninského kameňa necelá hodinka šliapania, značka má najlepšie časy za sebou, a tak to je občas trošku hádanka, kade ísť. Základ je neschádzať z hrebeňa, len ním stále pokračovať. Od vrcholu Nežabca začína rovnomenný prales. Vo vrcholovej knihe zisťujeme, že tu je frekvencia turistov za posledné obdobie asi raz za mesiac.

Prales v okolí Nežabca je zaujímavý hlavne tým, že aj napriek svojej výnimočnosti platí na celej jeho ploche len druhý stupeň ochrany, čo znamená, že tu je možné vykonávať akékoľvek lesohospodárske zásahy. Našťastie, les je v dosť odľahlom teréne, a tak sa sem snáď mechanizmy nepohrnú. Podobne ako pri Sninskom kameni, aj tu je les zložený prevažne z bukovo-javorových spoločenstiev, pričom miestami sa les mení len na bukový. Z môjho pohľadu je tento prales vekovo veľmi diferencovaný. Na lokalite sa nachádza veľké množstvo mladých stromov v blízkosti mohutných exemplárov starých bukov a javorov. Pohyb po pralese je možný aj mimo značiek, a tak to využívame - schádzame na severnú stranu pralesa a obdivujeme zvláštny zmätok, ktorý pôsobí harmonicky. Škoda, že sme sem nezavítali o dva týždne neskôr, keď by sa to tu už zelenelo. Pohyb mimo značku v teréne pralesa nie je nič jednoduché, nohy máme celkom unavené, a tak sa vraciame na hrebeň a pokračujeme južnou stranou, ktorá je tvorená viac mladinou.

Prales Morské oko

Z Nežabca máme viacero alternatív návratu, ale stále nemáme dosť a chceme sa ešte prejsť aj pralesom Morské oko. V časti pralesa okolo samotného jazera je vyhlásená rezervácia, a tak je možný len pohyb po značkách. Avšak vo vyšších nadmorských výškach pralesa v okolí vrcholu s názvom Veža je prales zmapovaný v druhom stupni ochrany, čo znamená, že sa sem môžme vybrať obzrieť si prales aj zvnútra.

Samotný prales Morské oko je pomerne veľký komplex lesa, ktorý síce pretínajú lesné cesty aj bývala úzkokoľajka z Remetských Hámrov, ale samotný prales to v súčasnosti našťastie neovplyvnilo. Bohužiaľ, jeho rozloha bývala omnoho väčšia. Až po roku 1980 došlo k lesohospodárskym zásahom, ktoré z neekonomického lesa s množstvom hnijúceho a deformovaného dreva malo spraviť "poriadny les". Prales pred ďalšou devastáciou ochránilo najmä vyhlásenie rezervácie Morské oko, ktoré pokrýva veľkú časť pralesa. Avšak stále veľká časť lokality je mimo ochrany a stále je možné na lokalite vykonávať hospodárske zásahy, čím by les stratil charakter pralesa. Dúfajme, že si hodnotu lokality neuvedomujú len v Európe a v UNESCO ale, že si to uvedomuje aj obyčajný lesohospodár z východu našej vlasti.

Do pralesa sa dá najrýchlejšie dostať sieťou lesných ciest na juh od Nežabca. Jednou takou sa vrstevnicovo uberáme až k miestu, kde to máme k pralesu najbližšie a potom len priamo z kopca mierime pod koruny obrovských bukov, ktoré sú vysoké ako naše mestské paneláky. Les v tomto pralese je opäť odlišný - prevažuje hlavne buk. Porast je presvetlený a stromy rastú riedko, len v niektorých miestach, kde padli mohutné stromy, prebieha súťaž malých bukov o prerastenie svojich bratov. Mne osobne sa tento kúsok pralesa veľmi páči, opäť v nižších nadmorských výškach hmýri farbami. Človek si tu pripadá maličký ako lienka v ľudskej dlani.

Terén je dosť strmý a snažíme sa dostať do doliny potoka, ktorý tečie pod svahom Veže. V doline je však terén podmočený, a tak si to kľučkujeme lesom a hľadáme schodnú cestu. Veľa padnutých bukov tu muselo mať toľko rokov, čo možno nezažijú ani dva ľudské životy a mnoho aj starších tu ešte stojí. Pralesom v strednej časti prechádza spevenená asfaltka, ktorá je dnes cyklocestou a práve na ňu prichádzame. Na chvíľu prales opúšťame a pokračujeme cestou až do miesta, keď máme na dosah náučný chodník okolo Morského oka - opäť využívame cestu priamo pralesom. V jednej časti vychádza náučný chodník z hranice rezervácie a to nám umožňuje sa naň napojiť a legálne pokračovať pralesom a rezerváciou po príjemnom chodníku.

Pri Morskom oku to už nie je nič pre nás, mnoho turistov pokope nie je naša šálka kávy, a tak len automaticky obídeme jazero a hľadáme si miesto s trochou kľudu pre oddych a kŕmenie miestnych odvážnych jalcov. Tie sú ochotné pre kúsok chleba vyskočiť aj na breh ako sme zistili...

So zvláštnym pocitom sa vraciame do auta a z nedotknutej prírody, ktorá sa dokonca zachovala aj na takom malom území, akým je Slovensko, sme vnútorne očarení aj napriek fyzickej únave.

Záver

Pralesy sú výnimočná lokalita, ktorú by sme si mali chrániť ako jedno z najvzácnejších prírodných bohatstiev našej krajiny. V prastarých lesoch má každý strom svoj charakter, osobnosť alebo nazvime to len obyčajným pocitom, ktorý vyžaruje. Akoby sa človek práve díval na dlhoročného kamaráta alebo priateľa. Strom potrebuje slobodu podobne ako zvieratá. Čím viac slobody les má, o to viac je fascinujúcejší. Na rozdiel od jednotvárnych a sterilných lesov, o ktoré sa aktívne stará človek.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek