Pobalili sme sa a čakajúc dole na terase na raňajky nás privítal tancujúci čašník, ktorý sa včera s nami v noci dosť skamarátil. Tancujúci - to znamená, že počas presunu po podniku robí všelijaké piruetky schádzajúc po schodoch dole atď.

Kaňonmi Neretvy a Rakitnice

Nasledoval dosť nepríjemný prechod asfaltkou zopár kilometrov hore, potom dole, ale prekvapilo nás údolie Neretvy – krásny kaňon so zelenou alebo zeleno-modrou farbou vody, s vápencami sklápajúcimi sa z brehov strmo až ku dnu, ktoré bolo v nedohľadne. Chudák Jezerin si tam len namočil bosú nohu namiesto toho, aby sa tam bez rozmýšľania hodil a zaplával si schuti. Doteraz to ľutuje, ale nezblázni sa z toho. Maťo, alias Tichomir Fotić, miesto len zdokumentoval a pokračoval ďalej.

Následne sme prešli cez peší mostík, ktorý nás tým pádom previedol z pohoria Prenj pod planinu Bjelašnica. Chodníček sa kľukatil a doviedol nás do moslimskej osady Kašiči. Jezerin tam pomaly ale isto začínal chápať rozdiely medzi moslimskými cintorínmi, studničkami čiže česmami, džamijami, zvykmi, ľuďmi a ich rituálmi. Ale až tak o tom nerozmýšľal, našťastie. Pokračovali sme ďalej po dosť úzkom a doslova tŕnistom chodníčku hore a hore, až sme sa dostali do miesta, kde zo skál bolo zhora nadol vidieť rovnaký kaňon Neretvy, ale z druhej strany. Rieka Hron je krásna, ale Neretva je krajšia. Mysleli sme si, že nás zhora nevidno, ale zrazu nám zdola zakričali vodáci, aby sme skočili dole. Slabšie alebo silnejšie povahy by možno aj skočili, lebo až také nemožné sa to nezdalo.

Nasleduje klesanie k sútoku Neretvy s Rakitnicou. Keďže Jezerin zaváhal v kaňone Neretvy, tu už nesmel. A to bol jeho, ak by to mal povedať – najväčší zážitok. Skrátka sa celý spotený holý hodil do studenej vody Rakitnice a zaplával si pomedzi krasové útvary. No môže byť pre takého človeka niečo viac?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Náročný výstup v horúčave

Lenže ako to už býva, zlé a dobré sa strieda a výstup hore cez horu Vis (796 m) bol strašne náročný. Vypotili sme tam zo seba litre potu. Pohorie Bjelašnica, staré pokrútené borovice, v diaľke požiare, helikoptéra, ktorá preletela popod (nie ponad) nás a hore nad Visom úžasné výhľady ako z telky v Himalájach. Po nebezpečných skalnatých traverzoch hory Čepa (1009 m) záchranný príchod do ďalšej moslimskej osady - Dubočani. Dobrilo tam vybavil u domácich doplnenie vody a párkrát sme si dali glg z česmy. Gazdiná na chvíľku prestala prať prádlo, poďakovali sme a išli sme ďalej, takisto ako sa naša Zem krútila ako vždy.

Bošnjak aj stará pani fajčili a vôbec si nás nevšímali, ale vnímali nás. Podľa mňa sa o nás po našom odchode vôbec nerozprávali, veď načo aj?! Po dlhom výstupe na planinu Bjelašnice sme mali dve možnosti – vybrali sme si síce nie až takú peknú, čiže nie s výhľadmi do kaňonu Rakitnice cez Vranske stijene (1299 m), ale ľahšiu a jednoduchšiu makadamovú cestu smer Blace. Už sme toho totiž dnes mali dosť, nevládali sme, ruksaky nás tlačili k zemi. Takto rozhodujúc sa nám zastavilo náhodné terénne auto s domácimi, ktorí nám kadečo nasľubovali, ale keď išli pre fľašu (rakije) do kufra, zistili, že ju počas zbierania čučoriedok asi vypili. Takže sme si len vzdychli a šliapali sme ďalej.

Prespali sme v niekdajšej osade Blace, ktorá nie je moslimská, ale naopak kresťanská (srbská) a poriadne zabudnutá dedinka vysoko v horách. Nachádza sa pod ňou Blatačko jezero, do ktorého sa Jezerin chcel ako zvyčajne hodiť, ale tentoraz sa to nedalo. Iba ak by cez blato preletel do stredu jazera. Zabudnutý cintorín bol klasický ako náš, nie biele náhrobky ako napr. v osade Kašiči. Tam, kde sme spali, boli bombami rozstrieľané steny všetkých domov (dva domy boli opravené). Smutné. Bivakovali sme len tak, vonku na tráve.

Smädní do bosnianskeho Vlkolínca

Ráno sme pokračovali a hore na bezmennom kopci (1500 m) bol krásny výhľad do kaňona Rakitnice. Tiahly hrebeň vrchu pripomínal veľkofatranský Lysec s viacerými predvrcholmi. Plán na dnešný deň podľa Dobrila Chodića bol ľahučký, ale ako to už býva, nebolo to tak. Katastrofálne sme zablúdili v lesnej časti, kde nesedelo turistické značenie s mobilnou navigáciou (mapy.cz). Navyše sa nám všetkým pomaly, ale isto míňali zásoby vody, keďže v osade Blace nie je žiadny prameň a ani udržiavaná studňa. Mysleli sme už aj na najhoršie, ale zrazu z ničoho nič sa všetko zvrtlo k lepšiemu. Síce sme sa nechcene rozdelili na dvoch traverzových pastierskych cestách, Tichomir išiel inou ako my, ale napokon sme sa ocitli v Lukomire, v najvyššie položenej horskej osade Bosny a Hercegoviny - 1460 m n. m.

Lukomir je pekný, ale je odsúdený na turizmus. Do jednej etno-kuči sme zavítali a domáca pani nás privítala legendárnym – Nema ništa na videni... Do večera sme sa ešte presunuli z Lukomira do moslimskej dedinky Umoljani a to cez miniatúrnu osadu Gradina. Tam nás teta domáca ponúkla domácimi sirupmi, ktoré sme hneď na mieste vyskúšali s vodou zo studničky. Ruksaky nám síce trošku oťaželi, ale vybrali sme si čučoriedkové. Celý zvyšok pobytu sme si nimi osládzali život. Spanie tentoraz bolo u Dobrilových známych od Sarajeva v ich penzióne Umoljani so všetkým možným jedlom a pitím, aké nám len napadlo. Tam sme prvýkrát prišli do kontaktu s dvomi Austrálčankami. Ale družba s nimi sa konala až na druhý deň v osade Tušila (Sinanovići) u ďalšieho Dobrilovho známeho. Jednej z nich vypadla z ruksaku fajná vynosená ponožka. Tak jej ju ako slušný chlapec - menovite Jezerin, zdvihol a podal. Ale o tom viac až v ďalšej časti putovania.

Autori fotografií: Martin Baniari a Tomáš Trstenský

_Na texte spolupracoval: FunTTomas

Predchádzajúca časť putovania

Pokračovanie nabudúce...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek