Trasa

Mosty u Jablunkova – Veľký Polom – Biely Kríž – Doroťanka, chata – Konečná – Bumbálka – Makovský priesmyk – Kasárne – Stratenec – Portáš

Plánovanie a cesta

Mapa mi povedala, že vlastne prakticky celým hrebeňom vedie červená značka. Tak trasu netreba riešiť. Vedie mapou zelenými plochami lesov. Môže mať príjemný priebeh. Putovanie hranicou smerom k juhu by ma približovalo k domovu. Dostupnosť nástupného priestoru v oblasti Jablunkova, vzhľadom na jeho polohu na hlavnej severnej spojnici na Ostravsko, by nemusel byť problém. Dĺžku Hikeplanner k optimálnemu ukončeniu vo Vlárskom priesmyku neďaleko Trenčína deklaruje na úrovni 120 km. Do matice informácií zadávam aj moju úroveň výkonnosti, predpoklad času ranného nástupu na trasu a dobu na návrat. Výsledkom je potreba troch nocľahov. O ikonky chát nie je popri plánovanej trase núdza. Nechcem sa však viazať na presne naplánované etapy. Vopred si nič nezabezpečujem, len do ruksaku pribúda spacák a karimatka. Dá mi to možnosť voľby. Už len vytipovať správnu kombináciu voľných dní a vhodného počasia.

A veru som sa dočkal. Za svetlého rána o 4.30 h sadám na vláčik, aby som kľukato, s niekoľkými prestupmi vystúpil v sliezskej obci Návsí. Charakter regiónu podčiarkuje dvojjazyčný názov osídlenia Nawsie. Poľština je tu doma. No reálne ani slovko v tejto reči v nádražní restauraci nepočujem. Len registrujem v hovore nie silný ostravský dialekt. Krátim si tu pri pivku chvíľku k príchodu vlaku, čo by ma previezol trošku späť k nástupu pochodu pri železničnej stanici Mosty u Jablunkova (Mosty koło Jabłonkowa). Posledný úsek cesty bol zdarma. Neplánoval som cestovať na čierno. No staničná pokladňa nefungovala a sprievodca vo vlaku asi ani nebol. Sedel som neďaleko ľudí, čo nastupovali spolu so mnou. Ak nemali predplatené lístky, tak dopadli ako ja. Uľaví mi to ťažobu na svedomí. Asi nie celkom, keďže sa aj teraz z toho spovedám.

Deň prvý - z Mostov u Jablunkova k rozhľadni Tetřev pri Kamennej chate

Je deväť hodín preč, keď reálne vyrážam na vlastnú turistickú cestu. Pred staničnou budovou nachádzam na urastených stromoch smerovníky červenej trasy. Prejdem popod železničnú trať a môžem stúpať k hrebeňu. Prechod obcou sa mení postupne na prechod rekreačnou oblasťou. Už nerozoznávam, ktorá budova slúži na trvalé ubytovanie a ktorá má rekreačný charakter. Pomaly, ako stúpam asfaltom vyššie, sa mi otvárajú väčšie možnosti pohľadu do okolia. Región je hornatý, zelený, pokrytý lesmi a lúkami. Veľmi pekná poloha pre život kúsok od silno priemyselnej oblasti. Ani neviem ako a dosiahnem hranicu regulárneho lesa. Typické ihličnaté lesy, aké poznáme u nášho západného suseda. Pohľadom potešia pasúce sa koníky na trávnatej poľane. Prechádzam okolo upraveného prameňa. Nezastavujem sa, vody mám dostatok. Vcelku bez námahy vystúpim k prvému náznaku hrebeňa v oblasti Kýčera. Stúpanie sa výrazne zvoľnilo. Džavot detí ohlasuje prvú funkčnú Chatu Skalka. Viacpodlažná drevená stavba klasického strihu s upraveným okolím poskytuje občerstvenie. Nechám si zájsť chuť. Veď som len pred chvíľkou vyrazil. Nemôže to byť od jedného piva k druhému. Je iba pol jedenástej. I keď uznávam, prostredie je lákavé, stojí za zastávku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Bez prerušenia pokračujem v ceste. Privádza ma k hornej časti lyžiarskeho strediska pri chate Severka. Zjazdovky umožňujú dobré výhľady na moravskú, asi lepšie povedané na sliezsku stranu. Okoloidúcimi sviatočnejšími turistami sa dám zvečniť do pamäti mobilu. Cestu sa snažím pomerne dobre fotodokumentovať a je dobre, ak sa tam aj moja maličkosť nájde. Pohybujem sa teraz skoro ideálne rovným terénom ešte nie hraničného hrebeňa. Lesnatý úsek za vrcholom Kostelky ma privádza k otvorenejšiemu terénu pri vrchole Tetřev. Nachádzam tu rovnomennú rozhľadňu a taktiež murovanú Kamennú chatu. Je pred jedenástou a neodolám ponuke chatového bufetu. Ešte pred dohydratovaním tela a povzbudením kávičkou si prehliadnem nevysokú novú rozhľadňu Tetřev. Je to uzatvorená, voľne prístupná budova so zariadením. Len na škodu výhľady cez sklá okien mi neumožňujú zábery. Viac ako rozhľady z nej ma zaujmú informácie podávané v interiéri. Je to taká malá samoobslužná informačná kancelária.

Veľký Polom

Oddych na posedení pred bufetom nepotrvá dlho a znovu kráčam cestičkou zdravým ihličnatým lesom. Veľmi postupne naberám nadmorskú výšku, aby som po dosiahnutí štátnej hranice prekročil 1000 m. Cestička sa mení v chodník od jedného hraničného kameňa k druhému peknou divočinou. Pohybujem sa rezerváciou Veľký Polom. Bohato o tom informujú tabuľky. Sú len českého pôvodu. Rezervácie sú dve, zrkadlovo rozložené okolo hranice. Les je redší, viac suchárov, nemôžem už tvrdiť, že zdravý porast. Asi kombinácia nadmorskej výšky, exhalátov, podkôrnika a zmeny klímy. No nepôsobí to ako mŕtva kalamita. Je to prirodzené. Dostatok svetla rozvíja zelený podrast, stojace sucháre chránia rozvíjajúci sa nový lesný porast. V kombinácii s modrou oblohou posiatou bielymi obláčikmi je úsek pekne fotogenický. Ideálne miesto pre život tetrova, aj ktorého záchrane je určený areál. Prechod zvláštnou krajinou netrvá dlho a dosiahnem samotný nevýrazný vrchol. Na smreku smerovníky turistických trás a kúsok vedľa veľmi slušne spracovaná informačná tabuľa: Přírodní rezervace, Domov staletých smrků i vzácnych tetřevů. Inak okolité prostredie akoby chcelo dostáť svojmu menu. Čo ešte stojí, vyzerá, že po dákej dobe tiež padne. Trošku sa pomotám a začnem zostupovať terénom, čo akoby z oka vypadol tomu pri stúpaní. Po klesnutí pod hranicu 1000 metrov znovu smrečina naberá zdravý odtieň.

Kaplnka pod Muřínkovým vrchom, k Malému Polomu

V sedle nachádzam peknú kamennú kaplnku z roku 1810 v ohradenom areáliku. V tesnej blízkosti kvalitný upravený prameň vody, posedenie pre veriacich. Ideálne miesto na prestávku. Je po dvanástej, a tak využijem ponúkanú príležitosť. Odľahčujem niečo zo zásob a porelaxujem. Keby nebol čas obeda, ale večere, trávim tu noc. Ani nie po pol hodinke pokračujem po trase. Červená vedie lesom, nedržiac sa bigotne hraničnej čiary. Popod Burkov vrch bez problémov dorazím až k sedlu Čuboňov. Napojím sa nechtiac na modrú značku. Asi som sa viac venoval prvým pohľadom na slovenskú kysuckú stranu. Až značka prudko odbočí k miestu k polohe Uhorská, zaregistrujem svoj omyl. Vraciam sa k hranici a pokračujem chodníkom okolo hraničným kameňov. Takto neplánovane zdolám aj vrchol Malého Polomu. Je len o pár jednotiek nižší ako Veľký. Presne povedané o 6 metrov. V lese pozorujem znovu ostrovčeky vysychajúceho smrekového porastu. Ako neskôr zisťujem, prírodná rezervácia je v týchto miestach len z našej strany. Prudším klesaním zostúpim k úpätiu vrchu, kde sa znovu napájam na červenú značku traverzujúcu Malý Polom českou stranou.

Biely Kríž

Nasledujúci úsek okolo miesta s pekným názvom Nad Klokočovom je znovu pohodový. Krátke zdolávanie Polomky ani nezostáva v pamäti. Pribúdajú vyhliadkové miesta západným smerom. Prekvapuje ma tam zelená, lesnatá, hornatá krajina. Len na pár miestach sú svetlejšie zelené fliačky lúk a pasienkov. Jeden výrazný vrchol podľa vysielača identifikujem ako Lysú horu. Okolo už pomaly rozpadajúceho sa odpočinkového miesta prejdem bez zastavenia. O chvíľu sú tu prvé rekreačné chalupy v oblasti Bieleho Kríža. Prejdem krajom časti rezervácie Klokočovské rašeliniská, aby som si na informačnom paneli pri pahýli kríža z roku 1878 prečítal čosi o histórii miesta. Trošku času strávim aj pri veľmi sympatickej kaplnke. Rekreačný areál je rozsiahly svojimi ubytovacími kapacitami na oboch stranách hranice. Zostupujem k veľkej chate Sulov. Sú štyri hodiny a je čas na doplnenie iónov s B vitamínmi. Bufet to v pohode zabezpečí. Na možnosti ubytovania sa radšej nespýtam. Je predsa málo hodín. Miesto pôsobí sympaticky a ponuka nocľahu by pôsobila demotivačne. Stačí štvrťhodinka.

Doroťanka

Chodník okolo vrcholu hory Súľov pokračuje lesom, až prichádzam na lúčnatú oblasť s netradičným, aj trvalým osídlením okolo hraničného hrebeňa. Zvláštne, aj susedia z pekných chalúp, žijúci neďaleko od seba, môžu žiť v dvoch rozdielnych štátoch. A osídlenie je stále živé. Na vzdialenejšom konci vidím hospůdku. Je to Doroťanka, horská chata. Červená líniová značka vedúca priamo hranicou ide len pár metrov od vchodu. Po hodine chôdze možnosť občerstvenia a snáď aj večere. Z ponuky polievok ma zaujme meno smrďulka. Sympatická chatárka mi vysvetlí pojem. Klasická cesnačka, len syr nahrádzajú olomoucké syrečky. Neváham, rád vyskúšam. Spýtam sa na možnosť nocľahu či krytého bivaku na trase. Spomína síce zastávku na Konečnej, no ako správny obchodník ponúka svoje. Chvíľu váham, no po prísľube raňajok formou balíčka, nech nestrácam ráno čas, prítomnej Wi-Fi siete rezignujem a ubytujem sa. Platba je možná v oboch menách, bez ohľadu na českú polohu. Inak, polievka nezodpovedala svojmu menu, chutná bola, smrádok nebol. No hlavne zasýtila. Tekutiny doplnilo pivko. Prehodím pár slov s mladou slovenskou dvojicou, idúcou v opačnom smere. Predchádzajúcu noc strávili na Masarykovej chate. Odporúčajú na zastavenie. Využívam internet, zaplním album na FB hromadou fotiek a smerujem vysprchovaný do postele. Dnes to nebol dáky výkon, len necelých deväť hodín pochodu aj s prestávkami, asi 25 km. Zajtra musím pridať. Noc v izbe v klasickom turistickom štandarde (poschodové postele, skriňa, spoločné príslušenstvo na chodbe) prebehla v pohode. Čo sa týka spokojnosti, povie asi viac, že ak mi sudička určila ešte jednu návštevu oblasti, tak sem znovu prídem.

Deň druhý - K Masarykovej chate

Ráno vyrážam nalačno pred šiestou. Dnes ma čaká dlhý pochodový deň, nie je dobre vyraziť s ťažkým žalúdkom. Stačí, ak je ťažký batoh. Raňajky budú neskôr kdesi na trase. Obloha je viac oblačná ako včera, no predpoveď počasia je aj na dnes priaznivá, dážď nehrozí. Trošku stúpam lesom, traverzujem kopček Čudácka. Znovu prichádzam k otvoreným trávnatým priestorom oddelenými menšími lesíkmi s možnosťou pohľadov ďalej do krajiny. Živé osídlenie rozhodených upravených chalúpok pohraničného hrebeňa nenesúce žiadne známky úpadku, v súlade s prírodou. Pripomína mi to husto osídlené horské oblasti Álp. Tieto slová môžem používať ešte dlho počas dnešnej etapy.

Za chvíľku prichádzam do väčšej osady na slovenskej strane hranice - Konečná, príslušnej k obci Klokočov. Na zastávke na kraji lesa je spomínaný rozsiahly drevený prístrešok. Poskytol by dostatočný úkryt pre viac osôb, no budíček prípadnými čakajúcimi cestujúcimi nie je nič moc. Rýchlo prechádzam obcou okolo upraveného umiestnenia jednej z pravidelných kysuckých kamenných gúľ. Opustím medzištátnu cestu, stúpam okolo väčšej budovy do vyšších polôh. Opäť romantická krajina, ktorej opisom by som sa len opakoval. Zmenou je len vyhliadkovo-informačné miesto pri nevýraznom kopčeku Bobek. Oceňujem fotografický popis výhľadu do vzdialenejšieho okolia oboch štátnych útvarov. Najvyššie vrchy oblasti sú mimo prechádzajúceho hrebeňa na českej strane. Vrchol Smrku je trošku zahalený v oblakoch. No zaujal a stal sa posledným výraznejším skalpom na mojej výprave v nasledujúcom roku, popísanej v článku Tri dni Valašskom. Pod vŕškom pár domčekov, podľa dreveného informačného stĺpiku Bobkovství, podľa mapy Ulčák. Prameň pri rekreačnej chalúpke mi poslúži ako miesto k raňajkám. Je osem hodín a mám za sebou dve hodiny chôdze. Trošku teplého kakavka z archaického variča na pevný lieh potešilo žalúdok a navnadilo na proviant pripravený osadenstvom Doroťanky. Polhodinka ubehla ako nič.

Znovu kráčam krajinou okolo sedla Hluchanka, čo by som popisoval ako cez kopirák, no predsa vždy inou. Privádza ma až k Chate Kmínek. Pekný areál nejaví momentálne známky života. Obdobne ani chata Sněžná. Neprekáža, kávičku plánujem až na Masarykovej chate. Poprosím prvých dnešných turistov o odfotenie. Prejdem cez sedlo Smutníky, pokochám sa znovu výhľadmi z lyžiarskej zjazdovky s informačným popisom na tabuľke a som pri Masarykovej chate na Beskyde. Moderne zrekonštruovaná chata. Pôvodná s koreňmi v prvých rokoch ČSR vyhorela v 50. rokoch, nová postavená v 70-tych. Dôležité, že dnes reštaurácia funguje. Jedenásť hodín si pýta kávičku. Dobre padla na dobrom mieste.

Cez Bumbálku k hrebeňu Javorníkov

Povzbudený kofeínom kráčam s batohom v diaľ. Prechádzam areálom okolo hotela Bumbálka. Pozriem na pár informačných panelov. Tesne pred poludním prekračujem pri ďalšej kysuckej kamennej guli intenzívne využívané cestné hraničné spojenie. Kúsok stúpania a som na križovatke Trojačka, Nad Bumbálkou. Na mieste sa nachádza historický kamenný trojmedzník Uhry, Morava, Karlovice. Jeden smer pokračuje do západného vnútrozemia, ja pokračujem značkou vedúcou hranicou. Kráčam hlavne lesom až ku klesaniu k Makovskému priesmyku. Cestu prekračujem v polohe U tabuli. Pri pamätníku venovanom partizánskym bojom na týchto miestach si prečítam informáciu o počte padlých, ktorej sa mi nechce veriť. Spolu 600 na oboch stranách s výraznou prevahou na nemeckej. Skúsim si príležitostne niečo prečítať o pravdivosti udalosti. Aj som googlil. Mŕtvi boli. Jeden na fašistickej strane a jeden partizán. Spomínaný slovenský padlý veliteľ zahynul neskôr v obkľúčení vlastnou rukou. Propaganda má dlhé trvanie, nepravdy sú asi večné. Zbytočne znevažujú hrdinstvo protifašistických aktérov.

Kráčam chodníkom pekným lesom s vyznačenými špeciálnymi výletnými okruhmi pod vrcholom Oselná až po polohu Lemešná. Mením tu pravouhlo smer a so súčasným prudším klesaním sa dostanem na cezhraničnú cestnú komunikáciu nad osadou Makova s názvom Kopanice. Veľmi pekné lúčnaté sedlo Pod Lemešnou alebo, ako píše tabuľka na kameni, Pindula. Opúšťam tu podľa nej Vsetínske vrchy a budem sa pohybovať hrebeňom Javorníkov.

Ku Kasárňam

Po krátkom oddychu na kraji lúčky s výhľadom do doliny začínam po 14.30 stúpať k hrebeňu. Hore ma čaká vrcholový zážitok dňa. Oblasť Stratenca na hrebeni Javorníkov. Dosť mi zostal v pamäti spred roka. Stúpanie vedie súbežne s náučným chodníkom k prameňu Kysuce. Časový údaj (20 min.) na odbočke k nemu žltou značkou ma odrádza. Tak ako som nenavštívil prameň Vsetínskej Bečvy neďaleko Trojačky, nenavštívim ani prameň Kysuce. Tentokrát nepozbieram žiadne prameništia význačnejších tokov. Inak v mape registrujem dva rôzne pramene Kysuce. Ktorý je "správnejší", neviem.

Ostrejšie stúpanie sa zvoľňuje za sedlom pod Hričovcom s kvalitným a pekným krytým posedením. Inak, dobré miesto k bivaku. Javornícky prameň je podľa mapy neďaleko. Nenavštívil som ho, neviem, v akom je stave. Prekračujem nadmorskú výšku 1000 metrov. Z vrcholov hrebeňa sa otvárajú prvé pekné výhľady do krajiny západným smerom. Scenérie v polooblačnosti sú veľmi fotogenické. Znovu strácam pár výškových metrov, aby som otvoreným terénom dosiahol sedlo Butorky s veľkou rekonštruovanou budovou. Opustím červenú trasu a Veľký Javorník dnes nezdolám. Padne za obeť pocitu začínajúceho hladu. Vyriešiť by to mohla návšteva rekreačného strediska Kasárne. Vchádzam do prvého objektu nesúceho znaky rozsiahlejšej aktivity. Mládež a pani učiteľky, prebieha tu škola v prírode. Reštauračné služby fungujú, a keď čašníčka overí u kuchárok, že čosi ostalo z obeda, zasadnem k stolu. Pivko, kávička a dobrý neskorší obed mi pozdvihnú morálku.

Hrebeňom Javorníkov

Čas však nejde zastaviť, polhodinka ubehne rýchlo a o pol piatej traverzujem ideálnou rovinkou žltej značky do sedla Gežov s prístreškom. Táto časť mi nie je neznáma. Trasu od sedla Veľký Javorník až po sedlo Stratenec mám párkrát prejdenú. Krásny nenáročný hrebienok s výhľadmi, tak ako je to až podozrivo bežné, len k západným susedom. Slovenská strana je husto zalesnená. Druhá, v tejto časti po hraničných úpravách tiež kúsok slovenská, je presvetlená, s porastom čučoriedok. Úroda sa na tento rok ukazuje dobrá. O 17.30 doputujem k turisticky zaujímavému miestu, vrcholku Stratenec. Trojkrížový pamätník, turistický prístrešok, informačné tabule a rozhľadňa. Urobím si krátku prestávku. Vrchol bol jednou možnosťou bivaku. No stmievanie si ešte dáva na čas a skúsim pokračovať. Je možnosť dosiahnuť chatu Portáš. Inak, výhľady na Moravu z týchto miest ma inšpirovali k spomínanému prechodu Valašskom a genius loci Stratenca k tomuto putovaniu.

Pokračujem trošku unavený v, našťastie, nenáročnej hrebeňovke cestičkou lemovanou lesmi. Po sedle Stratenec sa znovu pohybujem v neznámej krajine. V sedle Bukovinka pri prístrešku si prečítam informáciu o mieste. Až teraz si uvedomím jednotný štýl popisov a emblémov na kameni, s ktorými sa dnes stretám. Dobrý počin obcí regiónu. Nasledujúci prístrešok je o chvíľku pred samotným Malým Javorníkom na modrej odbočke. Smerovka avizuje prameň vody. Tunajšie altánky nie sú veľmi vhodné na prenocovanie, no mať niečo neďaleko bivaku pre kalamitnú situáciu nie je na zahodenie. Trošku ma zdrží Malý Javorník. Fotodokumentácia tejto hromádky pri chodníku zabrala pár drahocenných minút. Za vrcholkom sa znovu k hrebeňu vracia štátna hranica. Svetelné pomery v zalesnenej oblasti sa zhoršujú a všetky nasledujúce fotky začínajú mať len informačnú hodnotu. Prečítam si niečo o pasienkových lesoch pri prírodnej rezervácii. Frňovské sedlo len preletím, aby som cez Stolečný vrch dosiahol klesanie k vytúženému dnešnému cieľu.

Portáš

Prechod vedľa lyžiarskeho svahu ma vracia do mladých čias. Na Portáši som trávil lyžiarsky kurz z jednej moravskej vysokej školy. Prakticky všetky spomienky mi zaviali piesky zabudnutia. Len viem, že pokus o bežkársky prechod práve zdolaného úseku na Kasárne som pomerne skoro vzdal. Teraz ľutujem, netušil som, aká je to krása. Asi to bola najhoršia vec, čo som tu vykonal, keď iné obrazy v pamäti nezostali.

Snažím sa identifikovať život svedčiaci o prevádzke objektu. Až podozrivo mŕtvo. Len dáka postava sa vynorí spoza rohu. Čosi sa mi zamarí, dáka známa silueta. Veď je to Ivan. To je ozaj náhoda. Známy, s ktorým som sa pár ráz už stretol. Dorazil práve, t. j. o 19.45, z opačného smeru za rovnakým cieľom. Ono to celkom náhoda nebola. Videl moje fotky na FB z prvého dňa putovania a inšpirovali ho k turistike v oblasti. To, že sme sa večer stretli, bola však ozaj šťastná súhra okolností. Sám som nevedel, kam doputujem. A keďže Fortuna dnes praje, chata je v prevádzke. Sme síce jediní návštevníci, no chatárka nás bez problémov ubytuje. Neviem prečo, no všetky chatárky bývajú sympatické a pekné. Vyvedie nás k horným partiám objektu ozaj rozsiahleho objektov. Neviem koľko schodov to bolo, asi dosť. Pochválila nás, že sa nesťažujeme, ako vysoko nás vedie a to asi máme prejdené dnes dosť. Ja som dal veru vyše 42 km. No posledný vývin udalostí mi dodal energiu, necítim únavu.

Kuchyňa funguje tiež. Takže trochu hygieny a schádzame do reštauračnej časti. Ponuka na jedálenskom lístku má nádych čohosi, čo by som čakal za východným oblúkom Karpát. Nie pri ich západnom okraji. Chatárka potvrdí pôvod kuchárky. Ivan využije ponuku, ja sa uspokojím s cesnačkou. S kuchyňou tunajšieho regiónu som sa v živote stretal častejšie. Nie je pre mňa exotickou. Dáme si pár piviek, chatárka nás zveční pri barovom pulte. Ihneď umiestňujem na FB. Nech známi vedia, ako nám je dnes dobre. Trošku závidím mladej dvojici, čo to tu má pod palcom. I keď musia voziť deti do školy v Novom Hrozenkove. S Ivanom pokecáme o živote, o jeho umelecko-remeselnej živnosti. Ozaj neviem, či sme išli spať ešte dnes a či už bolo zajtra.

Pokračovanie nabudúce...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek