Trasa

Strelníky – Šajbianska (Ľubietovská) Bukovina – Bukovina – sedlo Jasenová – Kopce – Poľana – sedlo Priehybina – horský hotel Poľana – útulňa Javorinka – Hriňová

Pochmúrny začiatok a rozlúčka s civilizáciou

Stretávame sa v Banskej Bystrici, odkiaľ cestujeme autobusom do Strelník. Cestou rozoberáme podmienky a počasie, pretože jeho prognóza na víkend vôbec nie je priaznivá. V horách je síce nasnežené, ale slnko by malo byť bezpečne ukryté v oblakoch až do nedeľného večera. Naše fotografické ego bude musieť asi ustúpiť do úzadia. Ale uvidíme, nádej zomiera posledná. Je piatkové popoludnie, keď opúšťame civilizáciu zvanú Strelníky. Snehu je asi do 10 cm, takže snežnice zatiaľ zostávajú na batohoch. Kúsok nad dedinou sa ešte zastavujeme a rozhliadame po okolitom malebnom kraji. Poznám ho z predošlých návštev, a tak mi neprekáža dnešné pochmúrno. Spravíme čelom vzad a nakrátko sa vnárame do lesa.

Po chvíli však opäť oddychujeme na okraji bielučkých lúk, tiahnucich sa až kamsi k Povrazníku. Robíme posledné fotky, lebo sadá šero a ďalej to už nebude mať význam. Opäť vchádzame do lesa a sústreďujeme sa na postup k cieľu. Lesnou cestou naberáme výškové metre a prostredie je čoraz temnejšie. V snehu si všímame akési stopy, no dlho im nevenujeme pozornosť. Až neskôr sa s čelovkou na hlave zohýnam a zostávam zaskočený. Pred nami si to tadiaľto šinul macko. Nijako nás to však nerozhádže. Zasnežené konáre stromov prevísajú do cesty, až vychádzame na sčasti otvorenom vrchu Minca. Tento názov ma vždy zaujme, no okrem tabuliek tu nič iné nie je.

Pochod hrebeňom s hustou smrečinou začína byť už trochu zdĺhavý. Zvyšujúca sa hĺbka snehu a čierno-čierna tma navôkol, ktorú ako nože prerezávajú len dva kužele svetla čeloviek, začína byť deprimujúca. Neskôr odhadujem, že míňame lúku so salašom Partizán, lenže nie je bodom nášho záujmu, keďže my máme tzv. vyššie ciele. Keď sa po chvíli stromy rozostupujú a my sa ocitáme na otvorenejšom priestranstve, je mi jasné, že sme na vrcholových lúkach Šajbianskej (na mapách Ľubietovskej) Bukoviny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Večerné chvíle strachu

Tvary terénu zahladené snehom, vôkol černota a do toho začalo ešte snežiť a fúkať. Normálni ľudia by nad nami len krútili hlavou a tiež si uvedomujem, že nájsť tunajší salaš bude tvrdý oriešok. Nachádza sa totiž pod smrekmi bokom od cesty. Stojíme, otáčame hlavy a mykáme plecami. Phali je tu prvýkrát, takže je na mne, aby som nás z tejto šlamastiky dostal. V jednom momente mi akýsi šiesty zmysel nahovára odbočiť, tak konám a vrhám sa do temnoty. Najprv nič, ale potom zbadám čosi iné, než siluety smrekov. Hurá, to je on, nášho srdca šampión. Nakoniec sme prežili len pár minút hrôzy. Kričím na Phaliho a o pár sekúnd otvárame dvere na našom "apartmáne".

Vnútornú výbavu tvoria tri prične a pár matracov. Cez rôzne škáry a diery sem nafúkalo sneh, no i tak je tu útulnejšie, než vonku. Bez zbytočného poflakovania rýchlo vyberáme nádobíčko na varenie a štartujeme variče. Pochutnávame si na sáčkových "dobrotách" a zároveň trochu zohrievame skrehnuté telá. Zo snehu varíme čaje na nasledujúci deň a popri tom rozkladáme pelechy. Ešte pár ďalších nevyhnutných úkonov a pred dotieravou zimou zaliezame do spacákov. Každý sa snažíme čo najskôr zaspať, lebo zajtra nás čaká náročný deň. Cez škáry mi sneží do tváre, ale takáto banalita ma predsa nerozhádže.

Vrcholové lúky bez výhľadov

Budík nemilosrdne zvoní a s menšou nevôľou postupne rozopíname naše páperové vrecia. Vonku sa toho veľa nezmenilo, len čiernu tmu vystriedala biela. Raňajkujeme a zahrievame sa do prevádzkovej teploty. Keď sme nachystaní, pred salašom nasadzujeme snežnice a zanechávame to tu s čistým srdcom. Pomedzi prevažne krásne smreky stúpame na hrebeň Bukoviny. Zastavujeme až pri triangulačnej tyči, odkiaľ býva pekný výhľad na masív Vepra a Hrbu a nízkotatranský hrebeň za nimi. Osobne mám toto miesto veľmi rád. Lenže dnes vidieť len na pár desiatok metrov, tak si musíme nechať zájsť chuť. Kráčame kúsok z kopca až ku smerovníku Bukovina rázc. na okraji lesa.

Tu meníme zelenú značku za modrú a vnárame sa do lesa. Miestami je tu pekný smrekový porast, v ktorom som v minulosti našiel aj pár medvedích stôp. No teraz chlpáči ešte asi stále spia, i keď ktovie, po včerajšej skúsenosti? Zakrátko sa ocitáme na Krížnych lúkach, odkiaľ sa taktiež rád opájam pohľadom na Hrb s Veprom. Dnes je tu však len biela krajina a hmla hustá ako mlieko. Fakt dosť nevľúdne počasie. Fotím tabuľky z roku 1985, teda rovnako staré ako ja, ktoré smerujú do bývalého traverzu na sedlo Jasenová, kadiaľ som kedysi párkrát išiel. Dnes ide značka rovno a na červenú Rudnú magistrálu sa napája už skôr na predvrchole Hájneho grúňa. Pri vstupe do lesa fotíme zasneženú scenériu a za okamih sme na červenej. Krátky zostup nás vypľúva v sedle Jasenová, kde je križovatka viacerých značiek. Vyberáme termosky s čajom a dávame si dlhší oddych.

Snehové peklo na hrebeni začína

Konštatujeme, že zatiaľ je to ešte pohoda, i keď snehu pribudlo. No odteraz to s ním bude už len lepšie alebo horšie? Záleží na uhle pohľadu. Odtiaľto mierime červenou hrebeňovkou k horskému hotelu Poľana. Prvý sa do panenského prašanu zahrýza Phali a zakrátko ho dobieham. Línia cesty je spočiatku jasná a vychutnávame si sneh všade okolo nás. Príliš sa nerozprávame, sústreďujeme sa len na postup. Lenže hľadanie červených pásikov na stromoch je čoraz väčší a väčší rébus a lepšie to tak skoro nebude.

Po čase sa dostávame ku prameňu potôčika, ktorý nie je pod snehom, a tak sa ovlažujeme jeho vodou. Za ním nasleduje úsek, vedúci mladými nahrubo zasneženými smrekmi prevísajúcimi do chodníka. Cez klaňajúce sa postavičky si musíme kliesniť cestu malou Phaliho sekerkou, ktorá nakoniec nebude len na ozdobu, ako sme sa pôvodne domnievali. Čoraz viac ma fascinuje, ako sú stromy obalené snehom a sám seba sa v duchu pýtam, ako je možné, že les dokáže byť takto zasypaný. V kombinácii s hmlou to však pôsobí aj trochu desivo. Orientácia totiž začína byť hlavnou témou najbližších momentov, čo sa naplno prejaví, keď strácame značku aj smer. Niekoľko minút seriózne tápeme a čas nezastaviteľne beží. Keď ju predsa len nájdeme, je to klamlivé víťazstvo, pretože sa situácia opakuje znova, znova a znova. Ak to takto pôjde ďalej, na útulňu sa neprebijeme ani do polnoci.

Fotím Phaliho predo mnou, vo farebnom oblečení krásne kontrastuje v okolitom bielom svete, resp. so zveličením povedané "bielom pekle". Kľučkujeme pomedzi vývraty a hľadáme cestu najmenšieho odporu. Vďaka mrazu je každá vetvička poriadne bielučká a orientácia nás začína psychicky dosť deptať. Ťažké batohy a asi 60 cm prašanu tiež robia svoje. Keď sa odrazu spájame s modrou značkou a dorážame k rázcestníku na Kopcoch, je to aspoň malá úľava. Batohy hádžeme do snehu, jeme, pijeme, ale hlavne výdatne odfukujeme a oddychujeme.

Panenským prašanom na najvyšší vrch

Nesmieme však zaspať na vavrínoch. Čas je neúprosný a do cieľa stále extrémne ďaleko. Vzhľadom na našu doterajšiu rýchlosť postupu začínam cítiť jemnú vôňu prúseru. A preto i keď sme trošku zdevastovaní, pohýname sa ďalej. Značku nestrácame tak často, čo nám vlieva potrebný optimizmus do žíl. Krátky zostup strieda po chvíli zasa naberanie výškových metrov, čo vygraduje pred kótou Strunga. Pri tunajších tabuľkách mi hlavou na sekundu preletí myšlienka odbočiť na skalnú vyhliadku, ale v aktuálnej plnotučnej hmle by to bola iba zbytočná strata času a síl. A preto sa len sústreďujeme na ďalšiu métu, ktorou bude rázcestie na Katrušku a Zbojnícky tanec (vyhliadky).

Čo je v mape kúsok, v realite dá riadne zabrať. Posúvanie sa od značky ku značke je fakt pomalé a obom nám je jasné, že za svetla to k horskému hotelu nedáme. Terén stúpa, slabo sneží a my sa nevieme dočkať. Keď sa predsa len zjavuje turistický rázcestník a pri ňom drevené tabuľky, sme vcelku radi. Tak ako Strungu, aj tieto vyhliadky ignorujeme a po dokumentačnej fotke proste iba snežnicujeme ďalej. Zmysly máme trochu otupené a bielu nádheru vôkol nás vnímame s istou rezervou. Hrebeňový les je stále krásny, no my sme ako na ihlách. Zrazu obaja zastavujeme a usmievame sa na plné ústa. Na čistinke asi 20 m pred nami vidíme vrcholové tabuľky. Najprv fotky a potom to konečne dorazíme. Tak sme to dokázali. Poľana 1458 m. Vyššie to už na tejto túre nepôjde. Sme neskutočne šťastní, hoci na útulňu sú to stále ešte hodiny. No už iba dolu kopcom.

Po stopách lyží do bufetu

Ihneď si všímame lyžiarsku stopu a obaja vieme, že sem bude natiahnutá od hotela. To znamená, že sa jej stačí držať a naše orientačné tápanie sa tu končí. Je to ako na zavolanie, lebo šero je tu čo nevidieť a bolo by to už len ťažšie. Opäť výdatne oddychujeme a dopĺňame tekutiny. Pri slabom snežení robíme vrcholové fotky. Výhľady sa nekonajú, a tak sa v lepšej nálade púšťame po spomínanej lyžiarskej stope do ďalšieho úseku. Snežnicovačka dolu kopcom v prašane je balada a my si to po dlhšej dobe zasa užívame. Viditeľnosť klesá, nadmorská výška tiež, no smreky sú stále poriadne obalené. V sedle Priehybina sa nijako vážne nezastavujeme. Keďže stopa nás vedie spoľahlivo, zrýchľujeme tempo, aby sme boli čo najskôr pri hoteli.

Do cesty sa nám predsa len stavia ešte krátke stúpanie a pár popadaných stromov. V hlbokom snehu so snežnicami na nohách a veľkými batohmi na chrbtoch je podliezanie ozaj chuťovka. Zakrátko vyliezame na lúkach, ktoré bývajú mimo zimy podmáčané. Tu nás dobieha seriózna tma, ale nepanikárime, lebo civilizácia je na dosah. Traverzujeme Prednú Poľanu a prichádzame k lyžiarskemu svahu. O pár minút sa vo svetlách lámp ocitáme pred obrovskou budovou horského hotela Poľana. Ubytovacia časť je mimo prevádzky, ale v okne bufetu sa svieti, a tak skúšame šťastie.

Obsluha v podobe príjemnej panej na nás prekvapene kuká a pýta sa nás, odkiaľ sa tu berieme, ale bez problémov si objednávame čaj a nejaké to poldeci. V teple sa sedí príjemne a vysvetľujeme, odkiaľ a kam mierime a tak podobne. Okrem iného sa dozvedáme, že v lete tohto roku (2016) by mala byť na vrchole Poľany vybudovaná rozhľadňa, takže sme ho zažili možno naposledy nepoškvrnený. Príliš sa nám nechce, no predsa treba opäť zdvihnúť kotvy a doklepnúť to do útulne. K večeri si kupujeme ešte po fľaškovom pivku a ďakujeme za pohostenie.

Nočná hra na ceste a posledný rébus

Odtiaľto máme v pláne ísť do cieľa po asfaltke. Keďže je prehrnutá, snežnice pripíname na batohy a nasadzujeme fakt rýchle tempo. Je čierno-čierna tma a vedie nás len línia cesty, okolo nič nevidíme. Debatujeme a bavíme sa na tom, že v podstate hráme hru, kto prvý spadne, lebo cesta je poriadne šmykľavá. Každý niekoľkokrát balansujeme na hrane, ale všetky pokusy nakoniec ustojíme. I záverečná etapa je dosť zdĺhavá, a tak náučná tabuľa, ktorá sa znenazdajky zjavuje pri ceste, je vyslobodením. Viem totiž, že útulňa je poniže na lúke, ale v tme a hmle, kde si nevidíme ani na nos, to bude ešte kopa srandy.

Chodíme, hľadáme, až nám to nápadne pripomína včerajší večer. Phali si zrazu spomína že má GPS-ko a preto nakoniec úspešne zmaturujeme v odbore orientácia a po chvíli stojíme pred útulňou Javorinka. Obaja sme tu prvýkrát a po krátkom rozkukaní vyberáme z batohov všetko potrebné. Vodu sme si nabrali v hoteli, a preto ihneď varíme, rozkladáme spacáky a štrngáme si pivom. To je pohoda, keď už nemusíme nikam šliapať. Teplá večera ma trochu vytrháva z apatie, no i tak sa neviem dočkať ležiacej polohy. Sme dosť zdevastovaní, obaja máme dnes v nohách asi 8 hodín snežnicovania a hodinku šliapania pešo. To by zložilo každého machra. Presúvame sa na podkrovie a v teple spacákov zaspávame ako bábätká.

Z bieleho pekla do jarnej pohody

V nedeľu ráno máme dosť času, a tak sa nijako neponáhľame. Plánujeme takpovediac "na pohodu" zostúpiť do Hriňovej. Chceli by sme ísť cez vrch Javorinka s vyhliadkovými skalami, ale keďže vonku stále panuje hustá hmla, uvidíme, ako to dopadne. Po raňajkách a zbalení si ešte zvonka prezeráme sympatickú kamenno-drevenú stavbičku. Snehu je len pár centimetrov, takže snežnice oddychujú na batohoch. Spúšťame sa v traktorových koľajach po lúke stále v hustom mlieku. Z minulosti viem, že na jednom mieste treba na vyhliadku uhnúť vpravo, akurát že teraz odbočku akosi netriafame a stále sa pridŕžame koľají. Keď odrazu strmšie lesom klesáme do doliny, je nám jasné, že sme mimo. Vracať sa nám už nechce, veď z výhľadu by aj tak nič nebolo. Pokračujeme dolinkou až k malej nádrži, kde vyberáme mapu, aby sme zistili, kde to vlastne sme.

Po zorientovaní sa zakrátko zo zalesnenej doliny vychádzame do otvoreného prostredia malebného hriňovského lazníckeho kraja v časti Horná Riečka. Po chvíli sa naše topánky dotýkajú asfaltu a civilizácia nám silno dýchne do tváre. Míňame niekoľko murovaných domov a občas i peknú drevenicu. Na oblohe si všímame modré diery, takže počasie na konci túry sa vylepšuje presne v duchu zákona schválnosti. Zostali len posledné snehové fľaky a okolie má nesmelý jarný nádych. Asfaltová cesta vedie dolinou Riečky do časti Krivec, lenže my chceme ísť priamo do centra. Preto z nej približne tu odbočíme a popri usadlosti schádzame k priemyselnému areálu. Po pár minútach sa ocitáme na námestí Hriňovej s kostolom. Po zistení autobusového spoja zapadneme do krčmičky a začíname bilancovať.

Záver

S odstupom času môžem povedať, že to bola jedna z najzaujímavejších a najpamätnejších túr vôbec. I keď bolo celý čas zamračené a bohatá snehová nádielka vytvorila miestami skutočné biele peklo, čo sa orientácie týka, tieto podmienky by sme za nič nevymenili. V celých horách sme si užili totálnu samotu a dostatočne vyčistili myseľ. Otestovali sme si fyzickú kondíciu a Phali aj zimný spacák. A keďže všetko nakoniec prebehlo bez zásadných komplikácií, dohodli sme sa, že ak bude možnosť, budúcu zimu si akciu zopakujeme v iných horách. Ale to je iný príbeh. Každopádne zimným prechodom Poľany som si splnil ďalší malý sen v mojej mozaike.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek