Rozhodli sme sa prejsť Kozmálovské vŕšky, ktoré Hron oddelil od svojho materského pohoria Štiavnické vrchy. Kozmálovské vŕšky sú predzvesťou tzv. Slovenskej brány, od ktorej začína skutočné (hornaté) Slovensko. Vždy keď cestujem z Bratislavy, nesmierne sa teším na tento úsek.

Trasa

Kozárovce – Skala – Lipník – Plešovica – Vlčí vrch – Veľká Vápenná – Mochovce

Prvého decembra sme vystúpili v Kozárovciach z vláčika. Bolo bez snehu, ale ráno bolo mrazivé, ako sa na decembrové ráno patrí. Prešli sme kúsok dedinou a odbočili ulicou vľavo. Na poľnej ceste sme spomalili. Srieň „obliekol“ trávu a rastliny do nádherných svadobných šiat, a tak sme fotili. Mrzelo ma, že som nezobrala makráč.

Na okraji zarasteného návršia nás privítal transparent a pekné drevené smerovky. Neboli však určené nám, ale skautom, ktorí tu v lete mali svoj skautský tábor. Ešte viac nás potešil upravený chodník na návršie, vďaka nemu sme sa nemuseli predierať cez husté chrapačiny. Skala príjemne prekvapila pekným kruhovým výhľadom. Jej východný okraj je však ukončený starým oploteným kameňolomom a k Lipníku sme sa predsa len museli predierať. Mapa síce sľubovala lesnú cestu, ale tú už pohltila príroda, čiže chrapačiny. Potešili aspoň primrznuté bedle, ktoré spríjemnili priečny úsek našej cesty. Vyšli sme rovno do záhradkárskej osady. Kedysi na tomto mieste stálo staroslovanské hradisko Festunok. Rozrastajúce sa záhradky pomaly zakrývajú aj posledné stopy po hradisku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Plešovica

Cez záhradkársku osadu sme sa dostali do Lipníka. Lipník je moderné sídlisko mesta Tlmače. Dokonca aj kostol je moderný, tak trochu symbolizuje atómový vek. Prešli sme k cintorínu, kde ma zaujal drevený skelet pripravený pre nejakú tabuľu. Žeby sa tu chystal nový náučný chodník? Od cintorína vedie lesná cesta, ktorá nás priviedla na vrchol Plešovice. Cez Plešovicu za Slovenského štátu viedla slovensko–maďarská štátna hranica.

Vrchol Plešovice je zarastený a stojí na ňom telekomunikačná veža. Na juhovýchodnej strane je zopár odlesnených skalnatých plôšok a na jednej je vyhliadková lavička. Po chvíli sme ju našli, ale lavička už doslúžila. Miesto je to však pekné, s výhľadmi na Podunajskú pahorkatinu, Horehroncami s obľubou nazývanú „Maďare“.

Tak sme sa tu chvíľu rozložili, dali si kávu a malé občerstvenie. Z Plešovice sme zišli k Malokozmálovskému potoku, prekrižovali štátnu cestu a štverali sa na Vlčí vrch. Uvažovali sme aj nad možnosťou prejsť do Mochoviec po štátnej ceste, ale vyhýbať sa autám nás nebaví a my sa radi túlame po lese. Odmenou nám bolo množstvo všakovakých zimných húb rôznych tvarov a farieb a nefalšovaná hrabovo-agátová divočina. Za Vlčím vrchom nás čakal ešte jeden vŕšok, Veľká Vápenná, na ktorej stojí vysielač. Tu sme sa naobedovali a dali sa na posledný úsek nášho putovania.

Mochovce

Zišli sme na cestu a pred sebou sme mali chladiace veže nového bloku elektrárne. Ich ohromná veľkosť trochu desila. Chvíľu sme išli po ceste, ale potom sme prešli bližšie k elektrárni. Celá elektráreň je obohnaná vysokým plotom, na ktorom visia tabuľky zo zákazom vstupu a fotografovania. No neviem, čo dôležité by sa dalo odfotiť cez vysoký plot. Okrem toho, na internete je plno fotiek aj z interiéru elektrárne. Necítili sme sa príjemne a hlavne sme si boli vedomí, že kamery nás neustále sledujú. Osobne som bola rada, keď sme boli opäť na štátnej ceste. Ňou sme sa o chvíľu dostali k cintorínu zaniknutej obce Mochovce.

Cintorín je rozľahlý, je v ňom ešte veľa náhrobných pomníkov. Nečudo, veď obec zanikla až v roku 1981. Cintorín je oplotený, vykosený, a aj keď ho od elektrárne oddeľuje vysadený hustý lesík, vysoké chladiace veže pôsobia desivo. Dlho sme sa tu preto nezdržali a kráčali sme radšej ku kalvínskemu kostolu. Medzi cintorínom a kostolom stála kedysi dedina. Dnes je tu široké pole, nad ktorým sa tiahnu drôty vysokého napätia. Kostol stojí na okraji poľa, za ním solárne panely a nad ním atómová elektráreň Mochovce. Kontrasty doby.

Prvá písomná zmienka o obci je z konca 13. storočia. Žili ti predovšetkým občania maďarskej národnosti, zopár Slovákov, Rómov a Židov. Po II. svetovej vojne sa sem prisťahovalo tridsaťdva slovenských rodín. Obec sa hospodársky vzmáhala, no v roku 1973 prišlo rozhodnutie o výstavbe jadrovej elektrárne a s ním stavebná uzávera. 488 obyvateľov si muselo nájsť nový domov a v roku 1981 obec prestala oficiálne existovať. Ľudia dostali byty a dobre platenú prácu, tak tento exodus nebol taký bolestivý ako v Horných Opatovciach. A hlavne – neprišli o zdravie.

Malá perlička. Čakali sme pred elektrárňou na autobus, keď sa z elektrárne vyrojil zástup pracujúcich z dopoludňajšej smeny. V autobuse sme však sedeli iba sami. Všetci zamestnanci nasadli do áut. Následne sme zistili, že od nového cestovného poriadku bude spoj zrušený. Pokrok nezastavíš!

Seriál o zaniknutých dedinách

• Zaniknuté dediny (1) – Horné Opatovce
• Zaniknuté dediny (2) – Mochovce
• Zaniknuté dediny (3) – Hadviga
• Zaniknuté dediny (4) – Piesky
• Zaniknuté dediny (5) – Dara a Starina
• Zaniknuté dediny (6) – Javorina
• Zaniknuté dediny (7) – Ipeľský Potok a Hámor
• NKP Kalište - náučné prechádzky
• Podproč – koniec sveta na Spiši
• Málinec – Chocholná – Látky (po starých značkách) (Hámor)
• Levoča – Záľubica – Hradisko – Levoča (Ruskinovce)
• Levoča – Dvorce – Vinná – Tichý Potok (Dvorce)
• Chmeľov, Čiernohuzec a Kuligura - okruh z Blažova (Blažov a Blažovská Dolina)
• Cyklistika s malými deťmi nad Bystrickou dolinou (Riečnica)
• Okolo vodnej nádrže Nová Bystrica (Harvelka a Riečnica)

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek