Trasa

Sása-Pliešovce, ŽST – Sása – Červeniny – Babiná – Babiná, ŽST – Mäsiarsky bok – laz Vĺčok – laz Kňazova Hora – Krupina, ŽST

Po raňajkách som sa v kľude vybral z kúpeľného domu Rubín na železničnú stanicu Dudince. Vláčik prišiel načas a bol vcelku plný. Samozrejme, že som medzi miestnym osadenstvom hneď vzbudil pozornosť, lebo turistov tu asi často nevidia. Aj sprievodca sa čudoval, čo idem do stanice Sása-Pliešovce riešiť a keď som mu odpovedal, že idem na túru, len nechápavo krútil hlavou.

Sása – Babiná

Vystúpil som sám a hneď som sa mal k výpravcovi. Poprosil som ho o pečiatku do Cancáka, využil som miestne staničné WC – pamätá si ešte asi prvú republiku, a vykročil som popri trati. Inak, stanica je dosť ošarpaná, ale v časoch slávy to musela byť celkom pekná a veľká stanica. Na konci nákladnej časti stanice som sa ocitol nad podjazdom pod železničnou traťou a zjazd zablateným terénom som prežil bez pádu. Po asfaltke som sa vybral do obce Sása.

Hneď na jej začiatku stojí na návrší opevnený kostol sv. Kataríny Alexandrijskej, postavený v prvej polovici 13. storočia. Dnu sa dostať nedalo, a tak som pokračoval po červenej značke Rudnej magistrály. Povedľa elektrického ohradníka som sa lúkou dostal k podjazdu popod železničnú trať a okrajom lesa som začal stúpať. Pri spätných pohľadoch sa mi otvorili výhľady na kopce zahalené v rannej hmle. Nado mnou už bola modrá obloha a slniečko začínalo pripekať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Značka pokračovala vysokou, mokrou trávou rovno do kopca. Zvolil som si poľnú cestičku, kde som sa toľko nezamokril. So značkou sme sa stretli na kamennej lesnej ceste, kde som chvíľu maturoval, kade pokračovať. Napokon som sa vybral rovno a došiel som na asfaltku, ktorá asi slúži miestnemu kameňolomu. Z nej som veľmi rýchlo zabočil vľavo do lesa a po úzkom chodníčku som došiel na lúky nad obcou Babiná. Lúky boli kompletne ohradené elektrickými ohradníkmi a za nimi sa pásli kravičky a kone. Postupoval som po okraji lúky a lesíka, až som došiel k pánovi, čo rozvážal koňom žrádlo. Nasmeroval ma k podjazdu pod štátnou cestou, kde stál smerovník.

Zablatenou cestou som došiel do obce, kde ma príjemne prekvapilo pekné centrum. Sú tu drevené sochy, tabule s fotkami a popisom histórie obce. Okrem nich ma zaujal zrekonštruovaný ľudový dom, postavený v roku 1820 – typická ukážka vtedajšej ľudovej architektúry. Zašiel som si na ObÚ po pečiatku a pokračoval som pekne upravenou obcou k jej kostolu svätého Matúša. Pôvodne bol románsky, postavený v 13. storočí.

Národná prírodná rezervácia Mäsiarsky bok

Opustil som Babinú a asfaltkou som smeroval k hlavnému ťahu Šahy – Zvolen. Tesne pred ním je na ľavej strane krásny, maľovaný drevený kríž. Také som vídal v okolí Detvy. Prešiel som popod hlavný ťah a nejako som nevedel nájsť pokračovanie zelenej. Nuž som sa vybral poľnou cestou do kopca a na jeho vrchole som na lúkach našiel obrovskú fotovoltaickú elektráreň. Mal som však aj skvelé, ďaleké výhľady. Naľavo podo mnou bol železničný viadukt, ktorým sa železničná trať odkláňa doprava na Pliešovce. Zišiel som svahom dole a došiel som na cestu, ktorá zase po moste prechádzala ponad železnicu na druhú stranu. Doľava, súbežne so železničnou traťou pokračovala rozbitá, čiastočne už zarastená cesta k budove niekdajšej železničnej stanice Babiná. Momentálne ju obýva početná rómska rodina. Pred budovou je smerovník, a tak som si myslel, že mám konečne po problémoch. Pokračoval som skôr lesíkom, ako cestou a ocitol som sa na hlavnom ťahu Krupina – Zvolen. Švihalo tu jedno auto za druhým, a tak som sa po pár metroch rozhodol pozrieť do navigácie. Zistil som, že zelená je nakreslená za železnicou a riečkou Krupinicou. Nuž som sa vrátil a po železničnom zvršku som kráčal späť, hľadajúc miesto, kde ho pretína zelená. Nenašiel som ho, a tak som napokon zbehol z násypu dole na lúku. Práve včas, lebo o chvíľu išiel po trati vlak a nemuselo to dopadnúť dobre.

Konečne som bol na zelenej. Malým dreveným mostíkom som sa dostal na druhú stranu Krupinice. Úzka lesná cestička viedla svahom. Za Krupinicou bola železničná trať a za ňou cesta. Viac miesta tu medzi kopcami nebolo. Časom zmizla aj cesta a železničná trať išla nad potokom tesne prilepená ku skale. Obdivoval som dávnych staviteľov trate, ako sa popasovali s terénom. Mne sa zase na ľavej strane začali zjavovať skaly, ktoré napokon pokryli veľké úseky svahov medzi lesnou cestičkou a lesom. Bol som v národnej prírodnej rezervácii Mäsiarsky bok. Dovtedy som o nej ani len netušil. Bola modrá obloha a skaly pod zeleným lesom priam svietili. Posadil som sa na jeden spadnutý strom a zjedol som obedový balíček.

Z lesa som časom vyšiel na lúky, pod ktorými viedla železničná trať. Práve tade išiel vláčik a mne sa to miesto zdalo zrazu veľmi romantické. Slnko však pražilo a mne došla voda, takže som sa musel prestať kochať.

Cestička postupne klesla k trati a v miestnej časti Vĺčok som cez ňu prešiel na pravú stranu, aby som po pár desiatkach metrov zase prešiel cestným tunelom na ľavú stranu a rozlúčil sa s traťou, ktorá oblúkom pokračovala do Krupiny. Poľnou cestou som stúpal lúkami k lazu Kňazova Hora, a keď zelená odbočila doľava, aby vystúpila nad Tepličky a vzápätí klesla dolu do mesta, pokračoval som rovno a došiel som na asfaltku a ňou do Krupiny. Došiel som na autobusovú stanicu, z nej na námestie, kde bolo infocentrum, samozrejme, zatvorené. Nuž som pokračoval mestom, v supermarkete som si kúpil ruskú zmrzlinu, sadol som si s ňou na lavičku a obdivoval v diaľke na kopci rozhľadňu Vartovka na vrchu Stražavár.

Vláčik, tentokrát moderný, prišiel načas, tak isto ako aj ja na večeru v Dudinciach. Bol som veľmi vďačný za obnovenie prevádzky osobných vlakov na trati Zvolen – Šahy. Inak by som nespoznal v širšom okolí Dudiniec pre mňa nové a zaujímavé krásy Slovenska.

Užitočné odkazy

• Opevnený kostol v Sáse,
• Zaujímavosti Babinej (kultúrne pamiatky),
• Národná prírodná rezervácia Mäsiarsky bok,
• Vartovka v Krupine.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek