Aby sme mohli vyraziť zavčas rána, rozhodujeme sa pre alternatívu, že prespíme v aute a hneď ráno vyrazíme s prvými lúčmi slnka. Prvý deň máme skôr spoznávací, kde sa len tak potulujeme okolím a navštevujeme známe hrady zo širokého okolia, ako hrad Divín, Šášov, Pustý hrad, Dobrá Niva a záver dňa ukončujeme príjemnou prechádzkou uličkami Banskej Štiavnice, ešte stále s vianočnou výzdobou. Neskôr auto parkujeme na parkovisku pri Počúvadlianskom jazere a v spacákoch nocujeme v kufri auta.

Trasa

Počúvadlianske jazero – Tatársky jarok – Bardinova dolina – sedlo Vlčia jama – Granty – Sitniansky hrad – Sitno – Tatárska lúka – Počúvadlianske jazero

Ráno ma zo snov vyťahuje slniečko a jasná obloha, aj keď z tepla spacáku sa veľmi ťažko vylieza do mrznúcej krajiny. Postupne sa prebúdza aj Gabika a behom pár minút hádžeme do batoha všetko, čo nám treba na cestu. Zatiaľ je všade ticho a kľud a sme asi jediní ľudia široko-ďaleko, ktorí kráčajú lesom.

Väčšina turistov volí priamy výstup na vrch Sitno z parkoviska po zelenej značke, my sa však zámerne vyberáme dlhšou trasu, pretože máme veľa času a pekný deň pred nami. Chceme vrchol obísť z južnej strany a výstup začať od smerovníka Vlčia jama.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prvé ranné kroky teda smerujeme modrou značkou smerom k Tatárskemu jarku. Cesta je veľmi príjemná, sprvu vedie spevnenou cestou pomedzi chaty, neskôr prechádza lesom po akomsi násype, po päte ktorého predpokladám, že sa odvádzala voda. Nevyznám sa v banských dielach, ale určite násypy súviseli s banskou činnosťou v okolí.

Skoré ráno v lese je najčarovnejším časom, dlhé tiene z ostrého slnka, svieži a mrazivý vzduch. To sú veci, pre ktoré sa oplatí privstať. Občas sa nám pomedzi holé koruny stromov naskytne výhľad na vrchol s vysielačom, kam smerujeme. Od Tatárskeho jarku sa cesta vrstevnicovo uberá južným svahom Sitna cez Bardinovu dolinu. Postupne prechádzame cez pár vyrúbaných pasáží až nás žltá značka dovedie do Vlčej jamy. Zaujímavý názov lokality nás však víta skôr bordelom, ktorý tu ostal po ťažbe. Odtiaľ pokračujeme asfaltkou, ktorá vedie až priamo k vysielaču na vrchole. Nie veľmi záživnú časť cesty spestrujú skalné steny pod hradom.

Z asfaltovej cesty sa na krátky čas odpojíme a odbehneme priamo ku skalným stenám, kde kedysi stal hrad Sitno. Dnes to je len ruina a zašlú slávu miesta pripomínajú len zvyšky zopár múrov na skalách. Z vrcholu je však pekný výhľad južným smerom. Žiaľ, nám výhľad obmedzuje trocha inverzné počasie a ostré slnko. Každopádne, musela to byť majestátna stavba.

Od hradu je to na vrchol s rovnakým názvom na skok. Dominantou vrcholu je vysielač a Chata Andreja Kmeťa. To sme však sem neprišli obdivovať, práve naopak, tejto časti sa rýchlo vyhýbame, aby sme si ešte vychutnali výhľad na Banskú Štiavnicu zo skalných stien na Sitne. Začínajú sem prúdiť už prvé väčšie skupinky turistov, čo je pre mňa aj Gabiku signál pobrať sa a pokračovať späť.

Zostup je poriadne strmý, ale uľahčujú ho drevené schody, ktoré pomáhajú zdolať skalné steny pri vrchole. Zostupová trasa vedie len z kopca, míňame Tatársku lúku s jubilejným hájom RČS (1928) a späť na parkovisko je to sotva polhodinka rýchlej chôdze. Chodník je miestami namrznutý, a tak si naň musíme dávať pozor.

Záver

Deň zakončujeme ešte návštevou hradu Revište a neostáva nám nič iné ako sa pobrať opäť späť na východ republiky. Okolie Banskej Štiavnice a Štiavnické vrchy vo mne zanechali príjemný dojem. Hoci to nebola žiadna náročná a dlhá túra, ponúkla nám pekné zákutia prírody, ale aj ľudských výtvorov. Trasa, ktorú sme si zvolili, je vhodná najmä pre turistov, ktorí majú radi pozvoľné stúpanie a radšej na záver zbehnú strmší kopec. Nenáročnú trasu určite zvládnu aj menej zdatní turisti, ba aj deti.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek