Hneď sa vítam s prevádzkarom Muhom, ktorého som si tajne už skôr pomenoval "Vučko". Kto pozná kreslený seriál No počkaj, zajac!, tak Muho je sťaby predlohou "Vlka". A v bosniačtine je vlk "vuk", resp. známy olympijský maskot ZOH 1984 Sarajevo - Vučko ("Vĺčik"). Muhovi ani teraz nechýba typická cigareta, ako sa na správneho vlka patrí.

Hneď zisťujem možnosť nocľahu. Akurát včas, lebo čoskoro sa dovalí Karosa plná českých cyklistov. S pivkom Sarajevsko v ruke sledujeme vykládku českej cestovky a bavíme sa na hláškach našich "bratov zo západu". Muhovi síce nesedia počty hostí s počtom voľných lôžok, ale klasické "nema problema" zachraňuje situáciu. I keď dnes máme oddychový deň, tak parťáci neobsedia pri pive s kulisou okolitých hôr. Na poobedie ich posielam na nenáročný výlet na vyhliadku (vidikovac) Prut nad osadou Bobovica s leteckým výhľadom do kaňona Raktinice. Voľný čas využívam vylihovaním na slnku s plánovaním ďalších dní, lebo etapa cez planinu Treskavica je pre mňa veľkou neznámou. Večer sa opäť zvítame so spolupútničkami z Austrálie. Ony prešli Višociu naťažko, no my máme trochu inú taktiku.

Hrebeňovka Visočice

Ďalší deň vyrážame na okružnú túru po hlavnom hrebeni Visočice. Konečne s ľahkými batohmi, nie s plnou poľnou. O to viac si užívame neznačený nástup pastierskou prťou od suchého jazera Jelenjača bukovou horou. Keď sa dostaneme nad pásmo lesa, tak sa otvoria nádherné rozhľady široko-ďaleko. V žľabe sa zdravíme so zberačmi brusníc a ľahkým lezeckým terénom vychádzame na prvý vrchol - Mokre stijene (1878 m). S prekvapením zisťujem, že sem nedávno vyznačili turistickú značku od asfaltky (vedúcej naprieč pohorím).

Stúpanie do sedla pod Vitom poľahky zvládneme a čoskoro sme na najvyššom bode dnešnej trasy. Vito (1960 m), kde si doprajeme výdatný oddych a Jezerin aj krátky spánok. Nikde nikoho, jedine rojace mravce otravujú, preto pokračujeme krásnym hrebeňovým úsekom na sever. Úzky hrebeň ako britva trochu pripomína Roháče, no pohľady do strmých zrázov na oboch stranách sú úchvatné. Veliko brdo (1884 m), Malo brdo a Drstva (1808 m) donedávna tiež nespájala značka, ale uzučký chodníček po hrebeni viedol. Na Drstve si opäť vychutnáme ľudoprázdnu hrebeňovku. Nikam sa neponáhľame. Času máme habadej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Via Dinarica pokračuje na sever od osady Bobovica, my mierime na východ po značke naspäť do dedinky Tušila. Nad vstupom do lesa je kamenný válov, ale voda len kvapká. Prudkou pastierskou cestou klesáme k moslimským osadám Dulbašići a Ozimine. Orientačným bodom je minaret mešity, pred ktorou zahneme na málo používanú turistickú značku v traverze nad osadou Pervizi. Viac ako po značke ideme po starých úvozoch nad záhradami. Austrálčanky dnes prešli do susedného pohoria Treskavica, čím získali deň náskoku pred nami.

Treskavica

Ráno si zopakujeme nástup cez osadu Sinanovići. Tento raz naťažko, a keďže šliapať dlhú asfaltku nie je slasť, hneď skúšame stopovať. Podarí sa zastaviť dodávku so stavebným materiálom. Do sedla pod vrchom Puzim sa preto vezieme na karirohožiach. Sme síce trochu hrdzaví, ale dnes sa ešte nachodíme. Ďakujeme za odvoz a pri starých náhrobkoch začíname zostup k dedinke Ljuta. Značenie je kadejaké, ale nakoniec popod Puzim zídeme na širokú lesnú cestu, ktorá nás dovedie do vyľudnenej Ljuty. Viaceré studničky po ceste potešia, no v dedinke sa pýtame na gazdovstvo Oko Treskavice, kde by sme sa radi občerstvili. Nakoniec neoznačené zariadenie nachádzame pod krásnou kulisou skál a dohodujem možnosť obeda. Smäd, hlad i čas máme dobrý, tak s radosťou prijímame ponuku hostiteľa na čevapčići. Sarajevské pivko a výborný domáci chlieb, no čo viac treba pútnikovi?

Nocľah pri fontáne

Lúčime sa a vyrážame v ústrety vyľudneným končinám Treskavice. Posledným znakom civilizácie je lavička na odbočke k samote Varčići. Chvíľu si posedíme, ale treba šliapať ďalej. Keď začujeme blížiace sa auto, hneď stopujeme. Šofér síce tvrdí, že ide len kúsok povyše chystať drevo, ale spomína, že za ním ide ešte jedno auto. Preto šťastie na lesnej ceste skúšame na druhý pokus. Aj druhý šofér je pilčík, ktorý ide "len povyše", ale berie nás na kúsok cesty. Za odvoz mu nechávame pivko a kráčame po traverzovej zvážnici v ústrety hlbokým lesom Treskavice.

Tichomir má túžbu vyfotiť sa s tabuľou označujúcou mínové polia, ktorých je na Treskavici požehnane. Plníme mu prianie a stíha to akurát včas. O tabuľu ďalej je hlavný nápis PAZI MINE (POZOR MÍNY) uvedený už v srbskej cyrilike (ПАЗИ МИНЕ). To netušíme, že sme prekročili etnickú hranicu, resp. demarkačnú líniu medzi tzv. Federáciou Bosna a Hercegovina /FBIH/ (tvorí ju moslimsko-chortvátska časť BiH) a tzv. Republikou srpskou /RS/ (tvorí jú srbská časť BiH). Symbolickou "colnicou" je pamätník z poslednej občianskej vojny s vlajkou súčasnej BiH, kde opäť nechýba upravený prameň (česma).

Pomaly začína súmrak a to netušíme, kde budeme späť. Dobrilo našiel na trase samotu Vrhovina (Врховина, čítaj ako Vrchovina), ale či sa tam bude dať zložiť na noc, nikto nevie. Ako sa blížime k niekdajšej horskej osade, počujeme hrať hudbu. Je to dobrý znak, že tu niekto žije a nenájdeme len opustené rozvaliny domov z vojny. O čo väčšie je naše prekvapenie, keď sa uprostred lesov objaví trávnatý kopček s opravenými stavaniami. Dominantu pre asi šesť usadlostí tvorí fontána na návrší!

Aby bol obraz preludu dokonalý, tak okolo fontány pobehuje pupkatý pánko v bielej košeli a komanduje ďalšieho chlapíka v montérkach s fúrikom. Chvíľu neveriacky pozeráme, ale nakoniec sa Dobrilo odváži opýtať manažéra, či by sme mohli bivakovať na upravenom trávniku pri fontáne. Biznismen v košeli s našim zámerom nemá vôbec problém a hneď nám ukazuje, kde je studnička a tiež toalety. Okamžite rozbaľujeme naše karimatky a v blízkom prístrešku využívame drevené sedenie na neskorú večeru. Popri jedení stále neveriacky pozeráme na dvojicu, ktorá do úplnej tmy zasypáva zemou nerovnosti na trávniku okolo fontány.

Pre vietor a možnosť nočnej búrky sa nakoniec ukladáme do závetria prístrešku spojeného s obytným kontajnerom, kde sú opreté dva veľké matrace. Búrka nakoniec neprišla, ale zato sa v noci vrátili obyvatelia unimobunky. Rozospatí vyskakujeme zo spacákov a Dobrilo sa hneď zdraví s trojčlennou osádkou džípu. Po našej kladnej odpovedi, že sme turisti sa hneď gazda zoznamuje a žene káže doniesť uvítaciu rakiju i klobásku. Ich neskorý príchod hneď vysvetľuje, že boli hore na Treskavici zbierať brusnice, čučoriedky a rôzne liečivé byliny. V zápätí hovorí žene, nech donesie na koštovku aj čerstvo nazbierané plody. S ubúdajúcou rakijou pribúdajú naše znalosti z miestnej flóry i fauny (bežnou lovnou zverou sú tu kamzíky).

Keďže Treskavica patrí medzi najviac zamínované horstvá BiH, tak sa dozvedáme aj rôzne informácie ohľadom komplikovanej mínovej situácie. Debata (hlavne domáceho nekončiace zaujímavé rozprávanie) sa nevyhne ani téme občianskej vojny a jeho úloh prieskumníka ako vynikajúceho znalca tunajších hôr. S miznúcou rakijou rastie naša únava (samozrejme od dlhého pochodu i nočnej hodiny), preto keď dorazíme fľašu (moslimské ženy s nami nepijú), gazda si hneď rozkáže doplnenie obsahu. Aj keby sa dalo počúvať pútavé historky s hrdinskými výkonmi do skorého rána, tak Dobrilo zdvorilostne odmietne ďalšie druženie sa. Našťastie zaberá argument, že sme uťahaní po celodennej šliapanici. Dokonca dostávame ponuku na jedno voľné lôžko, ktoré vyhráva Jezerin ako "najstarší člen výpravy". Tichomir a Dobrilo si užívajú pohodlie matracov na čerstvom vzduchu. Konečne si zaželáme dobrú noc a hneď od únavy padáme do spacákov.

Z raja do smutnej reality

Ráno je opäť jasné a teplé, čo je predzvesťou horúceho dňa. Baliaci rituál, lúčenie a spoločná fotografia s domácimi pred pýchou osady - fontánou s rybkami. S pocitom človečenstva v srdci opúšťame Vrchovinu a po traverzovej makadamovej ceste smerujeme k mestu Kalinovik. Monotónnu cestu nám "spestrujú" protiidúce autá a dokonca dva autobusy, ktoré mieria do Vrchoviny na sviatok Mevlud (narodeniny proroka Mohammeda). Zdravíme sa so všetkými osádkami vozidiel a každé tretie pri nás zastaví a pýta sa, kam ideme. Dokonca nám z jedného pani podáva čerstvé rožky (asi pôsobíme vyhladnutí), ktoré s chuťou hneď zjeme.

Pri zaniknutej moslimskej osade Hreljići (Хрељићи, čítaj ako Chreľiči) sa rozhodujeme, kadiaľ pokračovať. Tichomir je za výstup na planinu, ale Dobrilo volí najkratšiu cestu po makadamke rovno do Kalinovika. Čiastočným kompromisom je, že Jezerin a Dobrilo čakajú na lavičke pri vzorne udržiavanej česme a Tichomir zatiaľ vybieha naľahko pod vrch Lukavac (1768 m). Slnko poriadne pripeká, preto sme radi, keď sa konečne doťapkáme do Kalinovika. Z pôvodne "najväčšej civilizácie na našej trase" sa stáva najväčšie sklamanie z celého putovania. Je nedeľa poludnie, takže miestna reštaurácia je zatvorená a v hoteli Moskva nám otrávený čašník oznámil, že kuchár príde o dve hodiny. Po jednom pive na hotelovej terase sa poberáme na nákup potravín. Supermarket tu nečakajte a ani kartou sa platiť nedá. V centre mestečka je pár obchodíkov, tak dokúpime nejaké drobnosti. Na námestí nás odchytí Staszek (pôvodom z Poľska) s jeho bosniansko-srbskou manželkou. Hneď nás pozývajú na kávu a pivo (v živote som nepil také teplé pivo) a ponúkajú nám možnosť obeda u nich doma. Zdvorilostne odmietame pre ešte značnú vzdialenosť do miesta nocľahu. Preto sa len odfotíme na lavičke pod otrasným pamätníkom "najväčšieho miestneho rodáka" - generálplukovník Ratko Mladić (v zahraničí s označením vojnový zločinec) a upaľujeme preč z mesta nenaplnených očakávaní.

Za pumpou na periférií si sadáme na múrik neudržiavaného partizánskeho cintorína a značne hladní konzumujeme predchádzajúci nákup. Aké to paradoxy. Vstup do mesta stráži vzorne vymaľovaný pútač s miestnym gerojom, nad ktorým je zabudnuté pamätné miesto hrdinov, ktorí miestnym vybojovali skutočnú slobodu na rozdiel od zločinca, ktorý priniesol nielen Kalinoviku, Bosne a Hercegovine, ba i celej niekdajšej Juhoslávii hlboký rozvrat a úpadok po občianskej vojne...

Posmutnelí opúšťame odpadom zahádzaný vjazd do starých kasární a naprieč opusteným buzerplacom sledujeme značenie Via Dinarice. Magistrála pokračuje širokými pasienkami, kde sa zdravíme s pastierom a cez kopček sa prehupneme na okraj dedinky Jelašca.

Autori fotografií: Martin Baniari a Tomáš Trstenský

Predchádzajúca časť putovania

Pokračovanie nabudúce...

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek