Trasa

Bratislava-Rača, Komisárky – potok Javorník – Myší vrch – Sakrakopec – cesta do Rače z Bieleho kríža – Dolný červený kríž – Veľká Baňa – Spariská – Krásny vrch – U Slivu – popri potoku spod Sekyla – Hrabovina – Písaný kameň – Kačín – Bratislava, Lamač

Stretnutie s Ivanou sme si dohodli na deviatu na konečnej trojky v Rači. Ja, čo celý život odchádzam z domu po šiestej, som o ôsmej zistil, že Bratislava je upchatá autami a navyše trojka pre zrážku na Ursínyho nechodila. A tak sme vykročili do lesa až o 9.20 h.

Myší vrch

Bolo sychravo, hmlisto a zima zaliezala všade, kde sme sa nechránili. Z konečnej električiek Komisárky, sme vykročili asfaltkou popod vinohrady až k plánovanému tunelu popod Karpaty. Tu sme sa zvrtli doľava a popri potoku Javorník sme začali stúpať. Lesom sa niesol zvuk pílenia. Popod elektrické vedenie vysokého napätia pílili všetko, čo tam rástlo. Zo zelenej značky sme sa veľmi rýchlo odklonili doprava lesnou cestičkou. Ivana si myslela, že končí pri dome schovanom pod borovicami, ale pokračovala ďalej. Chvíľami sme sa síce predierali skoro húštím, ale bola to cestička. Keď sa nedalo, prešli sme doľava cez potok na druhú stranu.

Napokon sme sa vrátili zase na pravú stranu potoka a pri prvom stožiari vysokého napätia sme sa začali predierať húštinami doprava do lesa. Vcelku sme si po dosiahnutí lesa vydýchli. Zvuky železnice a autostrády sa niesli údolím a zimným dňom prekvapivo reálne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Riadil som sa mapou z tabletu, a tak nebol problém po dosiahnutí lesnej cesty rozhodnúť sa, kade ísť na náš prvý dnešný kopec – Myší vrch. Srieň opadaný zo stromov vytváral ilúziu, že je nasnežené. Ale kde neboli pri ceste stromy, po snehu nebolo ani stopy a v lese bolo len opadané lístie.

Pre Ivanu boli štyri dnešné kopce neznáme, lebo sa okrem našich spoločných túr pohybuje zásadne po značkovaných chodníkoch. Aj preto dúfam, že mnohým, ktorí si myslia ako poznajú Malé Karpaty, otvorím oblastným turistickým odznakom (OTO) nové obzory.

Na vrchole nás okrem vrcholového kameňa čakal mne známy obrázok Mickey Mousa – červená drevená tabuľka pripevnená na strome. Vybral som z ruksaku euroobal a v ňom ukryté označenie vrcholu. Zisťujeme, že lepiaca páska nebol najlepší nápad, lebo na zamrznutej kôre nedrží. Nuž ju čo najtesnejšie obtáčame okolo stromu a dúfame, že prilepená na obale to udrží. Potom nasleduje fotografovanie, aby Ivana mala predpisovo zdokumentované dosiahnutie Myšieho vrchu.

Sakrakopec

Vraciame sa dolu lesom na lesnú cestu. Z nej schádzame k prítoku Javorníka a popri ňom stúpame na inú lesnú cestu. Ňou prekračujeme samotný Javorník a prichádzame na zelenú značku. Kúsok kráčame dolu kopcom a sme pri označenej odbočke na Sakrakopec. Pred rokmi, 24. 11. 1966 tu havarovalo bulharské lietadlo. Je tu malý pomníček a tabuľa s menami 82 obetí. Opäť sa fotíme a vraciame sa na zelenú značku. Kúsok ideme po nej smerom na Biely kríž. Je pekne rozrytá a hneď počujeme kým. V lese sa veselo ťaží a traktor vlečie krásne, zdravé stromy na skládku.

Veľká Baňa

Odkláňame sa zo zelenej a krížnou cestičkou sa dostávame na asfaltku vedúcu z Bieleho kríža do Rače. Križujeme aj túto a dochádzame na asfaltku, po ktorej vedie červená na Biely kríž. Miestami je zľadovatená, a tak kráčame veľmi opatrne. Prichádzame k jazierku Účko. My sa sem, tradične po Silvestrovskom ohni na Zbojníckej studničke, chodíme šmýkať. Teda, ak je ľad. Lúka je pocukrovaná, strom nad altánkom je nádherný. Jazierko má málo vody, ale dalo by sa šmýkať.

Neskúšame to a pokračujeme smerom na Dolný červený kríž. Nezastavujeme sa v altáne, ale stúpame na Veľkú Baňu. Zrazu je dosť snehu a vietor priniesol šialenú zimu. Prsty priam odmŕzajú, keď upevňujeme na strom označenie vrcholu. Kúsok od vrcholovej tyče a kameňa je lavička z konárov a na strome plechová tabuľka s označením vrcholu. Tak sú tu teraz dve. Utekáme dolu, lebo fakt mrzneme. Vchádzame pod strechu drevenej stavby a vybaľujeme poživeň. Ako tak jeme, zaujali nás zamrznuté pavučiny medzi hranolmi stavby. Vyzerajú ako potrhané textílie.

Krásny vrch

Na naše prekvapenie sa začínajú z hmly vynárať postavičky turistov a napokon je na asfaltke celkom živo. Rýchlo dojedáme, lebo chlad začína opäť všade zaliezať a kráčame smerom na Spariská. Pri Himligárke je opäť čerstvá skládka vyťaženého dreva. Takže takto sa naozaj ukončila ťažba dreva v Bratislavskom lesoparku!

Zdravím Zbojnícku studničku. Na Silvestra som bol v zahraničí a hoci som už pred polnocou mal aktuálne fotky z krásnej akcie, je mi ľúto, že už druhý rok sme tu chýbali. Ale človek sa nerozdvojí!

Bez pádu sme asfaltkou došli až na jej rozdvojenie pred Spariskami a vybrali sme sa doľava. Došli sme k altánku a pokračovali sme do hmly hore kopcom. Opäť som vďaka tabletu bez problémov našiel kríž na vrchole Krásneho vrchu. Pripevnili sme na strom označenie vrcholu, spravili nevyhnutné fotky a upaľovali zasneženým kopcom dolu na cestu.

Hrabovina

Ako tak kráčame k prerábanému strážnemu domčeku U Slivu, zbadala Ivana pod stromom pri potôčiku vytekajúcom z Máriinho prameňa zošit. Zohol som sa k nemu a zistili sme, že sú to žalmy v angličtine. Nuž aj takto si nejaká cirkev hľadá ovečky. Asi je naozaj kus pravdy na tvrdení, že Diabol číha na každom kroku. Vraciam ju pod strom. Určite ju nikto nestratil, to by ležala na ceste.

Domček U Slivu prerábajú na môj vkus už dlho a asi ešte dlho budú, hoci vyzerá byť prakticky všetko hotové. Kráčame kúsok po modrej a keď odbočí doprava hore na Malinský vrch, ideme ešte kúsok ďalej. Odbočujeme doprava až na lesnú cestu idúcu popri potoku vytekajúcom spod Sekylu. Keď križujeme cyklotrasu z Malého Slavína, Ivana sa potkne o konár skrytý pod lístím a bolestivo sa udrie do rebier rukoväťou paličky. Som dosť vyľakaný, cítim sa zodpovedný za ňu, keď som ju vytiahol na dlhú túru v nečase. Napokon sa dvíha a hovorí, že môže pokračovať. Po chodníku ideme až k lesnej ceste, ktorá kolmo stúpa hore. Prichádzame k ďalšej čerstvej skládke vyťaženého dreva. Asi tak vyzerá zastavenie ťažby dreva v Bratislavskom lesoparku!

Stromy sú nádherne biele. Inovať pokryla všetko na okolí. Za chvíľu sme na rázcestí lesných ciest a tu je vrcholová tyč a kameň nášho posledného dnešného kopca. Upevňujeme na strom cez cestu oproti vrcholovému kameňu označenie, robíme vrcholové fotografie a kráčame preč. Ivana je trocha nervózna. Je veľa hodín a bojí sa, že do zotmenia nedôjdeme do civilizácie. Ja však viem, že to zvládneme, a tak jej navrhujem ešte malé odbočenie lesom k Písanému kameňu. Od roku 1600 z rozhodnutia cisára určuje hranicu medzi pozemkami Bratislavy a majetkami grófa Pálfyho.

Woodcrafterský rod Biatec tu mal v roku 1999 svoj jediný potlach a tak je to pre mňa miesto, kam sa vraciam s úctou a spomienkami. Márne som dúfal, že k tridsiatemu výročiu sa mi to opäť podarí. Vyskočené platničky rozhodli inak. Ukazujem ešte Ivane hraničné kamene, ktoré pomaly definitívne miznú a je to nekonečná škoda!

Potom len chodníčkom dôjdeme na červenú a po nej cez Kačín do Lamača. Z lesa vychádzame za šera rovno k prichádzajúcemu autobusu.

Cestou v ňom sa ešte dohovárame na organizácii XXIII. ročníka Zimných výstupov na Malokarpatské vrcholy, 15. 2. 2020 na Tŕstí. A keďže Ivane sa dnešné motanie po vrcholoch páčilo, aj na ďalšom značení.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek