V piatok 20 júla tropické horúčavy na Slovensku vrcholili. O štvrtej po obede ukazoval v Bratislave teplomer 37 stupňov. Sadáme do auta a vyrážame z rozhorúčeného a spoteného mesta so zámerom ochladiť sa v horách. Do večera chceme byť na chate Primula a dva víkendové dni pobudnúť v Roháčoch. Okrem starých pánov – Ctibora a Michala, sa mi na výlet podarilo prehovoriť aj syna Adama, ktorý sa už niekoľko dní povaľoval doma.

Časový sklz

Adam sa balil dosť ťarbavo a tak vyrážame s oneskorením. Mišo nás čaká na rohu Miletičovej a Ctibor v Šúrovciach, kam prichádzame oproti plánu s hodinovým meškaním. Cesta do Roháčov potom už pokračuje bez problémov. Keď vystupujeme z auta, je nádherných 18 stupňov (o 19 menej ako v Bratislave!) a vzduch vonia lesom. Po predchádzajúcom dvojtýždennom trápení sa v horúčavách je to balzam na dušu aj na telo.

Prepálený nástup

V sobotu sa budíme o piatej ráno a o 5:45 sme už pred chatou a vyrážame do terénu. Plánujeme zdolať Predný Salatín, Brestovú, Salatín, Skriniarky, Spálenú, Pachoľa, Baníkov, Hrubú kopu, Tri kopy a zo Smutného sedla zostúpiť okolo Tatliakovej chaty naspäť na Primulu. Ešte rýchle raňajky pri opustených bufetoch na konci zjazdovky v Spálenej doline a od siedmej sa už teperíme Spáleným žľabom na vrchol Predného Salatína.

Do Spáleného žľabu páli slnko a tak odovzdávam batoh Adamovi. Basketbalista, pivot, výška 202 cm, váha 115 kg, si ho odhodlane dáva na chrbát. Absolvuje s ním takmer 500 výškových metrov a na vrchole Predného Salatína si všimnem, že má komplet prepotené tričko a vyzerá dosť zúbožene. Na zvyšnú časť trasy mu beriem batoh, ale Adam sa už nevie rozhýbať. Navyše už o deviatej ráno likviduje takmer všetku našu dennú zásobu vody (tri litre). Na Spálenej mi oznámi, že končí v Baníkovskom sedle a ja to vidím tak, že skončím s ním, pretože budem bez vody. Ako bratislavských ceprov nás prekvapuje skutočnosť, že horúčava je aj na hrebeni Roháčov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nezištná voda

Traverzom asi štyridsať metrov pod vrcholom obchádzame s Adamom Pachoľa a dobiehame Ctibora, ktorý sa nám vzdialil. V Baníkovskom sedle počkáme na Michala, ktorý Pachoľa poctivo zdolal a oznamujem mu úmysel zostúpiť spolu s Adamom do doliny. Michal ma však prehovára, aby som nechal Adama zostúpiť samotného, on vraj má vody dosť a podelí sa s nami. Niečo bude musieť dať aj Ctiborovi, lebo ani on nemá vody nazvyš.
Naša debata týkajúca sa inventarizácie biednych zásob tekutín bola vypočutá aj neďaleko sediacou milou turistkou, ktorá Ctiborovi nezištne núka vodu z plnej fľaše. Akt nezištnej pomoci nás vyprovokuje k rozhodnutiu pustiť Adama samotného do doliny a v trojici pokračovať do Smutného sedla.

Stará garda pokračuje

Mišo má obidve kolená obviazané elastickými obväzmi a vyzerá ako lazar, ktorý sa nejakou divnou náhodou dostal na vrcholy dvojtisícových hôr. Vyšiel sem však po svojich a odhodlane, ba povedal by som spokojne, pokračuje ďalej. Som s ním na túre prvýkrát a tak ma jeho zovňajšok trošku znepokojuje, ale stará garda sa nezaprie a aj na exponovaných úsekoch na vrchole Baníkova pôsobí isto. Len trošku zaostáva za nami s Tiborom, ale to asi aj preto, že aj v takomto prostredí je galantný a čaká, až úseky s reťazami prelezú zástupy turistov a turistiek z protismeru.

V Smutnom sedle sme zhruba za tri hodiny a pokračujeme dole k Tatliakovej chate. Pri prameni nad chatou mohutne dopĺňame zásoby vody, teda najmä ja. Voda je studená, ale moje hrdlo aj ostatné vnútornosti jej prívaly zvládli bez následkov. Na chate si dávam ešte pivko a nejaký miestny čučoriedkovo rumový likér pripravovaný s láskou za jasnej mesačnej noci. Teda tak mi ten nápoj popísala barmanka.
Na asfaltke klesajúcej od Tatliakovej chaty chalanom utekám a kým dorazia na parkovisko s bufetom, mám už v sebe ďalšie pivko. Na Primule sme asi o siedmej, povečeriame, zaplatíme a zaľahneme.

Adam sa vyburcoval

Mal som obavy, že Adam sa už k nám na túru v nedeľu nepridá, ale jeho včerajšie porovnanie sa s päťdesiatročnými dedkami, ktoré pre neho nedopadlo dobre, ho správne vyburcovalo. Dnes máme v pláne prejsť zbytok horskej podkovy, ktorá ohraničuje Roháčsku dolinu. Zo Smutného sedla na Plačlivô, Ostrý Roháč, Volovec, Rákoň a cez Látanu dolinu dole na Zverovku.
Tak ako včera vstávame už o piatej, zbalíme sa, naraňajkujeme a asi o pol siedmej už šlapeme asfaltkou na Tatliakovu chatu a ďalej na Smutné sedlo. Tesne pred sedlom mi Adam hovorí čosi o tom, že na neďalekom kameni sedí papagáj – Korela chocholatá. Nevenujem takej hlúposti veľkú pozornosť, pokračujem do sedla a tam sa dám do prípravy chlebíčkov pre seba aj pre Adama. Adam zaostal a čosi fotí. Myslel som si, že panorámy, ktoré s obľubou vešia na našu rodinnú webstránku.

Korela chocholatá

Až fotky, ktoré som si pozrel doma na monitore počítača, ma presvedčili. Naozaj to vyzerá tak, že v nedeľu 22. júla 2007, asi o deviatej hodine ráno, sedela na kameni neďaleko Smutného sedla, v nadmorskej výške cca 1 950 metrov, Korela chocholatá - biela farebná mutácia, ktorá sa u nás vo voľnej prírode nevyskytuje. Vlastne vo voľnej prírode sa nevyskytuje nikde na svete, lebo vznikla šľachtením v zajatí z pôvodnej Korely chocholatej, ktorá vo voľnej prírode žije v Austrálii. Adam navyše tvrdí, že ju poznal aj po hlase a v tomto smere je expert, lebo vo svojej izbičke žije s korelami už takmer 15 rokov.
Pri potulkách doma v Petržalke sa občas stretávam s voľne pobehujúcimi alebo poletujúcimi domácimi miláčikmi, ktorí zjavne utiekli svojim majiteľom. V tomto prostredí ma však korytnačky v Chorvátskom ramene ani andulky poletujúce v lese medzi Malým a Veľkým Draždiakom až tak neprekvapujú. Korelu sediacu v horách na skale, ďaleko od ľudských obydlí, navyše v nadmorskej výške takmer 2 000 metrov, by som však nečakal.

Víchrica

V Smutnom sedle nás prekvapuje silný vietor. Vlastne víchrica, akú som v lete, ale ani v zime na horách ešte nezažil. Horúčava a víchrica nám znepríjemňujú pohyb na celom úseku trasy až po Rákoň. Ctibor je stále vpredu a vietor mu prekáža natoľko, že je ochotný počkať na nás až pod hranicou lesa v besiedke v Látanej doline. A tak na nás čaká viac ako trištvrte hodiny. Pri Zverovke sme asi o pol piatej, vyšťavení od vetra a horúčavy. Ešte niečo teplé do žalúdka a niečo pred šiestou vyrážame domov.

Spoluautor forografií: Adam Ješko

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek