Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Prabos Pular, bočný pohľad
Prabos Pular, bočný pohľad Zatvoriť

Recenzia Topánky Prabos Pular

Opäť sa mi dostali do rúk (na nohy) topánky českého výrobcu Prabos, tentokrát model Pular – určený do tvrdších podmienok, s komínom takým vysokým, že som si pri prvom pohľade kládol otázku, či sa v krabici pod baliacim papierom neskrývajú čižmy. Na stránke výrobcu sa predávajú v čase písania recenzie za 191,60 € alebo 4 790,- Kč. V článku nájdete najprv popis, všeobecné skúsenosti a hodnotenia. Trpezlivých čitateľov so záujmom o detail čaká na konci ako príloha denník, kde som si zapisoval skúsenosti z rôznych vychádzok a túr.

Výrobca
Prabos
Model
Pular
Typ
vysoké turistické topánky
Materiály
velúr s membránou Goretex
Hmotnosť
1708 g – (veľkosť 45)
Farebné kombinácie
červená, sivá, piesková
Páči sa mi
robustnosť, pohodlie, materiál, hmotnosť vzhľadom na veľkosť, grip podrážky
Nepáči sa mi
úzke háčiky na komíne, vložka so slabým odpružením
Infocena
191,60 €
Hodnotenie
cena: 7 z 10
hmotnosť: 8 z 10
dizajn: 9 z 10
manipulácia: 7 z 10
rozmery: 7 z 10
materiály: 8 z 10
údržba: 8 z 10
cena/výkon: 8 z 10
detaily: 7 z 10
multifunkčnosť: 8 z 10
Celkové hodnotenie (súčet bodov): 77 bodov
» vysvetlenie hodnotenia
Obchody
firemný e-shop

Miesto v arzenáli

Prabos Pular sú masívne, ale predsa pomerne ľahké celokožené topánky, ideálne do drsného terénu, najlepšie od jesene do jari. V horúčavách som pociťoval, že v dosť vysokých topánkach nezažijete optimálne odvetrávanie spotených nôh, vtedy by som dal prednosť skôr polovičkám.

Budú prvou voľbou pre brodenie v hlbokom snehu, vrátane pochodov so snežnicami, na túry s veľkým podielom terénu bez vychodených chodníkov (teda ideálne aj na huby), ťažkú turistiku s náročným povrchom, s veľkým batohom, ale tiež primárna obuv do daždivých a mokrých podmienok, do vysokej trávy či na brodenie zamokrených vresovísk.

Na lezenie v ľadoch by to chcelo asi tvrdšiu podrážku, aspoň kategórie B. Mačky som len skusmo nasadil doma, ale počas testu som v nich nechodil.

Na ľahšiu turistiku by som si vzal asi nejaké menej masívne, len stredne vysoké turistické topánky, ale po niekoľkých mesiacoch zisťujem, že model Pular sa dá nosiť pohodlne aj na bežnú turistiku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po rozbalení

Topánky sú krásne, vybral som si zámerne výraznú červenú farbu, konzervatívnejší ľudia si vyberú skôr pieskový alebo sivý variant. Celková výška komína (27 cm) udrie do očí, dovnútra by sa preliala voda, až keby mala hĺbku vyše 17 cm, dajú sa teda využiť dobre na brodenie, keďže jazyk je úplne spojený s korpusom mäkkým koženým lemom. Tomu zodpovedá aj šnurovanie so štyrmi klasickými očkami a štyrmi háčikmi na komíne. Šnúrky sú pomerne hrubé a pekne zladené s farbou kože, celý výtvor nesie znaky tradične dobrého talianskeho dizajnu, výroba je v Čechách.

Základný materiál je velúr – hovädzia useň len s nevyhnutným počtom švov, čo je v mojom prípade vždy zásadnou požiadavkou. Nad podrážkou je okolo celej topánky masívny gumený lem, chráni korpus pred ostrými kameňmi a zlepšuje nepremokavosť na miestach, kde sa topánky zvyknú obtierať o mokrú trávu. Veľmi dobrú ochranu má aj špička.

Podrážka je Vibram Curcuma, opisoval som ju v recenzii Prabos Ampato, ktorá je prilepená ešte cez vrstvu EVA, keď som si to pozrel zblízka, vibram by sa mal dať po zodratí vymeniť. Príjemne ma prekvapil výstupok na päte, ktorý slúži na uchytenie poloautomatických mačiek, čo mi vyhovuje, lebo práve také používam a tým pádom nepotrebujem kupovať ďalšie. Nezdá sa mi, že by tvrdosť zodpovedala lezeniu kolmých ľadov, ale charakter topánok si občasné použitie mačiek priam vyžaduje (jarné snehové polia či zimné zľadovatelé túry).

Pár veľkosti 45 váži 1708 gramov. Aj keď sa to zdá dosť, spomeniem si na Popradky, ktoré som nosil kedysi a tie by v podobnej zostave mali o kilo viac, vzhľadom na veľkosť sú vlastne ľahké. Odvážil som ich ešte jednotlivo, rozdiel je len 8 gramov.

Kuriér doniesol aj číslo 44, čo je moja bežná veľkosť, ale radšej volím rezervu, v najväčších mrazoch používam dvoje ponožiek, pričom vnútornú balím do plastového sáčku, lebo ak sa dostane vlhkosť všade, izolácia sa výrazne zhorší.

Prvé pocity

Tradične vybieham na vychádzku okolo domu, poľné cesty ma vedú k priesakovému kanálu. V dunajskej vode testujem tesnosť, ponáram ich až takmer k hornému okraju, šaškujem tam takto najmenej 10 minút, ak by však bola niekde čo len malá trhlina, voda by vnikla dnu, čo sa našťastie neudeje.

Prejdem zo dva kilometre, skúšam aj chôdzu do strmšieho svahu (hrádza vodného diela dosahuje asi 35 °), kráča sa dobre hore aj dole kopcom. Treba povedať, že prvé vnemy sú ako obvykle rozpačité. Podrážka je na začiatku pocitovo dosť tvrdá, topánka naozaj mohutne obopína nohu a skúsenosť ma poučila, že kožená obuv vždy potrebuje čas, aby sa prispôsobila nohe.

Hodnotenia

Hoci pri prvých túrach som jasne pociťoval, že sú to dosť masívne topánky a bol som v nich trochu “drevený”, po rozchodení som skonštatoval, že sú veľmi pohodlné. Tomu napomáha aj podrážka, ktorú by som zaradil do C kategórie, čo určite nestačí na lezenie kolmých ľadov, ale zato garantuje veľmi slušné pohodlie.

Osobne dávam prednosť celokoženým modelom, vrátane jazyka a šnurovania, myslím si, že najmä pre brodenie vody a nepremokavosť neexistuje lepší koncept. Zároveň však vrch komína je veľmi príjemne tapacírovaný. Za celý čas používania ma nepostihol ani jeden pľuzgier, len raz som mal mierny nábeh, čomu som však včasným zásahom predišiel (krém a prešnurovanie). Obavy mám akurát z možnosti udržať výzor kože, lebo po čase každá goretexová hrádza popustí a vtedy treba použiť vosk či krém a ten zásadné zmení velúrový povrch. Zatiaľ však po takmer piatich mesiacoch stopercentne držia a ešte ich nebolo nutné impregnovať.

Príjemným prekvapením bolo, ako rýchlo sa mi prispôsobili nohe, opäť sa mi potvrdilo, že kľúčová vec je absolvovať čo najskôr túru, kde topánkam doprajete veľa vody a koža sa prispôsobí.

Subjektívny pocit z gripu podrážok je skvelý, podržali aj na mokrých koreňoch, kameňoch a rozmočených bahnitých strminách, kde som jasne videl, že iní turisti zažívali dobrodružstvá niečo medzi korčuľovaním a lyžovaním a ja som ešte stále bezpečne kráčal bez pošmyknutia.

Spomínal som, že moje poloautomatické mačky sa dajú nasadiť vďaka príslušnému výstupku, problémom bola len šírka podrážky na päte, do zadnej časti mačky sa vošla len s použitím väčšieho nátlaku.

Topánky som vzal náročky väčšie, ale v teplejšom období, keď používam tenšie ponožky, sa mi podarilo zašnurovať Pulary pevnejšie, v zime ich potom stačilo pre hrubšiu ponožku povoliť. Očká a háčiky umožňujú variabilné šnurovanie, čo znamená, že podľa potreby som vedel niektorú oblasť viac stiahnuť a inú zas nechať voľnejšiu. Háčiky sú zároveň moja jediná výraznejšia výhrada – k hrúbke dodávaných šnúrok mi pripadajú príliš útle, ledva do nich vojdú. Keďže rád šnurujem komín aj dvojmo (viď foto v galérii), už tam nie je veľa miesta, resp. občas sa mi stáva, že sa mi šnúrky z háčikov zošmyknú.

Neoslovili ma ani vložky, keďže ma vo väčšine turistických topánok začnú bolieť päty, rýchlo som ich nahradil gélovými. Férovo však musím povedať, že väčšina výrobcov vkladá do svojich topánok len najjednoduchšie konštrukcie vložiek a tieto od Prabosu nie sú ani lepšie a ani horšie od mnohých iných.

Záver

S Pularmi som nachodil takmer 250 kilometrov. Po rozchodení sa v nich cítim skutočne pohodlne a veľmi isto, pristihol som sa, že mám tendenciu brať ich aj na túry, kde by som takýto typ topánky ani nepotreboval.

Nevyskytol sa nijaký problém. Treba povedať, že pri mojom štýle turistiky veľmi často opúšťam vychodené ľudské chodníky a idem aj do strmého terénu, kde kráčam len po náznaku prte, či úplne nedotknutým terénom. Vysoký podrast, lístie, kamene, či mokrá džungľa dunajských ramien v novembrovom lejaku, to všetko topánky zvládajú bez zaváhania. Keby som sa mal vybrať na výpravu, kde by hrozil najťažší terén, mokro a sneh, ťažký batoh, asi by som si zvolil práve Pulary. Ani dlhý úsek po asfalte nepredstavuje nijaké utrpenie. Dlhšie brodenie vo vode zvládajú ako čižmy, neprenikla do nich ani kvapka.

Hoci je pravda, že ide o veľmi vysoké a masívne topánky, keby som MUSEL používať len jeden jediný pár, asi by som si nechal z celého arzenálu práve tento model, stali sa tak mojím novým obľúbencom na obutie (toto som mimochodom už raz napísal v inej recenzii, ale tieto topánky ich prekonali a stali sa novým favoritom v mojej výbave).

Po dlhšom používaní sa k recenzii vrátim a doplním o dlhodobé skúsenosti.

Príloha – zápisník skúseností z rôznych túr

Poznámka – nespomínam tu všetky absolvované trasy, len relevantné z pohľadu recenzie, v rámci testovania som väčšinou hneď po túre dopísal svoje bezprostredné dojmy.

Neznačená túra cez Hoľazne a Vlčinec

Neodolám prvej príležitosti seriózne otestovať topánky a beriem ich na krátku túlačku do Strážovských vrchov. Hoci je predposledný letný deň, ráno zoškrabujem z auta prvú námrazu, chlad tomuto obutiu svedčí. Šnúrky zaťahujem dosť pevne, toto sa mi osvedčilo pre rýchlejšie prispôsobenie obuvi, zatiaľ si v nich pripadám ako drevený. Väčšia časť túry je po lesných cestách, ale zámerne vychádzam do lesa, brodím sa trávami, kamenistým terénom. Zliezam krátkym skalným vápencovým výšvihom, podrážky držia ako pribité.

Pod Jedľovinou prechádzam bezmenným vrcholom, z ktorého klesám do surovej šotoliny premiešanej s lístím, tu sú topánky vo svojom živle, pripomína to výsadkársky výcvik, idem kontrolovaným šmykom, na toto ich stvorili. Celú túru som popísal v samostatnom článku. Trasa tu.

Prevažne neznačená túra Zlatno – Javorový vrch – Kozlica – Sádok

Ďalší test prebieha na Tribeči, vyrážame proti noci, kedy chceme prespať na útulni Žliabok. Nechce sa mi obchádzať vrch Koreňová po modrej, tak odbočujem na nenápadnú cestu, tá však rýchlo končí pri posede, tak nasleduje pochod vysokou trávou, popadanými haluzami a kameňmi. Vysoký komín masívnych topánok je v tomto teréne ideálnou voľbou, ťažký batoh na chrbte, tma, ktorú ruší len svetlo čelovky, zvieracie prťky, strmý úšust a na konci zarosená vysoká tráva.

Ďalší deň ideme najprv lesnými cestami, potom smerujeme na skalnatý hrebeň Kozlice plný kamenia zakončený nekompromisným zostupom po strmej spádnici cez vysokú trávu. Spokojnosť. Trasa tu.

Túlačka po strmších chodníkoch Malých Karpát (Vysoká – Roštún – Klokoč)

Chcel som dávnemu kamarátovi predstaviť na jeho prvom viacdennom vandri neopakovateľné zážitky z najlepších scenérií v mojom domovskom pohorí. Malo byť chladno (v noci 3-4 °C cez deň najviac 12) a jeden z dní sľubovali lejak. Z pohľadu testu bolo zaujímavé stúpanie na Vysokú z Vývratu, aj vymydlené vápencové stupy pokropené dažďom nepredstavovali problém, ani surový zostup Taricovými skalami, či prechod hrebeňom Roštúna. Opäť som si užíval aj neznačené terény bez chodníka, vysokú trávu a haluzinu či silný dážď, radosť chodiť do drsnejšieho terénu v takýchto botách. Trasa tu.

Tri dni na trampskej búde

Novembrové hmlisté počasie, chôdza po mokrom lístí a šmykľavom blate, topánky už sú prispôsobené mojim nohám. Spíme dve noci na trampskej búde, skúšam, ako sa nazúvajú, keď často vybieham von. Mám ich na voľno zaviazané len v oblasti chodidla, komín vôbec a zisťujem, že do nich vkĺznem ľahko ako do papúč. Cez deň stále niečo majstrujeme, pílime, motáme sa po okolí prístrešku, obuv je pohodlná aj pri celodennom nosení od rána až do noci. Trasa tu.

Cestou a necestou v lejaku na dunajských ramenách

Každý test dospeje ku kľúčovému bodu. Vždy som hovorieval, že topánky nie “sú tvoje”, kým v nich nezažiješ poriadny dážď vo vysokom poraste. V novembri sa džungľa na ramenách Dunaja stáva aspoň trochu priechodnou a hlavne zmiznú komáre, tak je čas vyjsť sem na prieskum. Ukázalo sa, že brody na prehrádzkach boli predsa len príliš hlboké (miestami by to chcelo čižmy nad kolená), ale topánky dostali zabrať, keď som opustil aj posledný náznak lesných ciest a začal sa brodiť stále hustejším porastom. Charakter terénu vidno na nasledovnom videu.

Áno, mohli by sme diskutovať, či človek využije tak vysoké topánky s veľkým batohom pri preliezaní hôr po skalnatých chodníkoch. Ale keď chcete chodiť terénom, kde nemáte chuť riešiť, či vám v ceste stoja mláky, ktoré vás uvítajú vodou vyše členkov, kde nevidíte, na čo stúpate, kde je pod hustým porastom vysokých bylín ukrytá na každom kroku klzká vetva padnutého stromu, tam už naisto oceníte robustné topánky do pol lýtok. Nič nepremoklo, v kombinácii s natesno upnutými goretexovými nohavicami, ktoré utesnili komín zhora, som úplne bezstarostne brodil aj relatívne hlbokú vodu, vôbec som sa nepotreboval zamýšľať nad tým, po akom povrchu stúpam, cez akú húštinu idem, aký mokrý je porast, či leje ako z krhly, toto je dobrodružstvo, na ktoré navrhli topánky Prabos Pular. Asi by sme mohli povedať, že človek často chodí terénom, kde by použitie týchto topánok označili starí Slovania výrazom “overkill”, ale po prechádzke ramenami Dunaja, v hustom lejaku pri 6 °C si myslím, že ak nebude -30 °, vyrazím s nimi na akúkoľvek túru a s istotou budem čeliť takmer čomukoľvek, čo mi príroda vrhne do cesty. Trasa tu.

Podšíp a Pupov

Víkend v Malej Fatre. Najprv si vybehnem na legendárny Podšíp. Je chladno a mokro, ale kráča sa mi dobre. Z osady idem ešte pozrieť k vyvieračke chodníkmi pokrytými hlbokou vrstvou lístia. Potom sa vyberám krížom cez les, strmina bez chodníka, Pulary sú vo svojom živle.

Už dávnejšie som chcel preskúmať malofatranský vrch Pupov, na ceste k nemu som opustil značené cesty, predieral som sa zarosenými lúkami aj krovinami. Vyskúšal som si aj po lesných traktoroch rozbité bahnité zvážnice, aj hustú smrekovú mladinu na vrcholovom hrebeni. Ak poznáte zostup z Pupova (nie k Jánošíkovcom, ale rovno do Bieleho potoka), tak aj keď bolo po daždi a iní turisti sa tu zbesilo šmýkali, vibram ma vždy udržal, zjavne aj profil na päte je konštrukčne výborne urobený. Toto bol ďalší dôležitý test.

Posledný deň sa štverám na Belianske skaly, tu mám úplne hore možnosť overiť podrážky pri lezení po vápencových skalách na reťazami zabezpečenom výšvihu na najvyššiu vežu. Opäť fajn, držia dobre, nebál by som sa šarpať aj na nejakú feratu. Trasa tu

Cez Šíp (sneh)

Test topánok sa blíži k záveru, lebo konečne sa dostávam na túru v snehu, čo bolo podmienkou recenzie. Ideme zo Žaškova cez rovnomenné sedlo. Mrzne a fúka priam víchor, ale tepelný komfort aj s jednou hrubou ponožkou je výborný. Ide o pomerne divý hrebeň, miestami so skalnými úsekmi. Kto pozná zostup na Podšíp, ten vie, že je veľmi “výživný”. Moji spoločníci miestami volia zostup šmýkaním sa na zadku, bez mačiek to už neustoja. Ja ten problém nemám, napriek snehu a strmine schádzam bez problémov, hoci tu už to bolo na hrane, keby bolo viac primrznuté, už by som použil mačky. Fotka v galérii ukazuje miesto, kde sa už moji parťáci neudržali na nohách. trasa tu.

Klokočina a Godova skala (sneh)

V topiacom sa snehu sa vyberám na Klokočinu v M. Karpatoch, kde chcem preskúmať skaly, ktoré som pri poslednej návšteve tejto hory neobjavil. Väčšinou idem mimo značené trasy, zvážnica je samý ľad, mäkšia zmes vibramu našťastie drží slušne. Na skalách sa pohybujem s istotou, pri zostupe si obúvam snežnice, ako posledný test. Všetko funguje ako má, nič ma neomína, snežnice aj topánky sú v harmónii. Trasa tu

Fotogaléria k článku

Najnovšie