Do Macedónska (od februára 2019 Severné Macedónsko) som sa prvýkrát dostal v lete roku 2013 pri jednej z  prvých „spanilých” jázd zoskupenia Lada svetom. Hlavné mesto Skopje ma veľmi neoslovilo, aj keď treba uznať, že pitie uza, skývajúc sa pred dažďom pod starým Kamenným mostom, malo svoje čaro. Šar planina a  Ochrid sa však spoza skla starej Lady veru spoznať nedajú... Uzrieť skutočnú tvár malej balkánskej krajiny sa stalo jedným z mojich cestovateľských plánov.

Plán sa stal realitou na jar 2016. Uľahčila to letecká linka Bratislava -Skopje, ktorá výrazne skrátila cestovanie na juh Balkánu. Našu pôvodne plánovanú cestovateľskú dvojicu, ktorú som tvoril s  Kelsom, spolužiakom ešte z gymnázia, doplnila na poslednú chvíľu jeho kamoška Veronika, s  ktorou bol na Islande. Napriek tomu, že naším hlavným cieľom boli prechody pohorí Šar planina a  Galičica a  Veroniku som prvýkrát videl až na letisku (čo je vždy riziko), ukázala sa ako zdatná nielen fyzicky, ale i  psychicky, keď 10 dní znášala naše „hlúpe“ reči.

Do Skopje, teda na Letisko Alexandra Veľkého (medzičasom v r. 2018 po “dealexandrizáciii” pre urovnanie sporu s Gréckom len Medzinárodné letisko Skopje), sme prileteli až neskoro večer, a tak sme v rámci šetrenia spali priamo v letiskovej hale. V samotnom meste sme si len kúpili plynovú kartušu (turistický obchod je priamo v centre neďaleko tureckého mosta na ul. Makedonija br. 16), dali si pivo a vyrazili na vlak smer Tetovo.

Predstavovali sme si všeličo, ale že vlak bude tvoriť lokomotíva s jedným vozňom určite nie. Samozrejme, fajčilo sa kdekoľvek vo vozni. Možno ani lístky nebolo treba, keďže sme boli svedkami ako náš spolucestujúci v kupé na žiadosť revízora o lístok len pokrčil plecami a revízor následne len mávol rukou (všetko sa odohralo bez jediného slova). Možno revízor už viackrát počul príbehy tohto vraj-historika o jeho boji a hrdinstve v macedónskom konflikte v r. 2001, v ktorom jednotky kosovskej UČK prešli hrebene Šar planiny a napadli Macedónsko, ktoré sa dovtedy konfliktom spojeným s rozpadom Juhoslávie úspešne vyhýbalo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Práve v regiónoch na západe a severozápade Macedónska, teda v blízkosti albánskej a kosovskej hranice, tvorí väčšinu etnicky albánska populácia, pričom celkovo tvorí až ¼ obyvateľstva republiky. Jej podiel má v poslednom štvrťstoročí výrazne rastúcu tendenciu nielen z dôvodu väčšej pôrodnosti, ale i imigrácie z vojnou zničeného Kosova. Nie však o etnických konfliktoch a problémoch má byť článok, na Balkáne je to však už tak – na predsudkoch založené štvavé kampane, vyzdvihujúce vlastnú (národnú) výnimočnosť až nadradenosť, deformovali spoločnosť balkánskych republík na niekoľko generácií a týmto témam sa tu vyhnúť asi nedá...

V Pestrých horách

Tetovo – Dolina Tetovskej reky (Selce-Vejce-Brodec-Bozovce) – sedlo Džinibeg/Velika Smreka – Dolina Slapskej reky – Dolina Ezerskej reky – Bogovinjsko ezero – Selsko kamenje – Rakovec – Bogovinje (4,5 dňa/4 noci)

Pohorie Šar, ktoré bolo naším prvým cieľom, leží pri hranici s Kosovom, a tak je tu majoritou práve albánska populácia. Rýchlo sme sa preto na mieste začali učiť základné pozdravy a frázy albánčiny. Skôr tu totiž pochodíte s nemčinou než s macedónčinou, keďže mnohí pracovali alebo pracujú v Nemecku a učia sa ju aj na školách. Iste, aj základy macedónčiny či srbčiny určite nejeden zvláda, no buď týmto jazykom odmietne hovoriť alebo sa pozerá na vás trochu cez prsty. Okrem toho, vždy viac potešíte miestnych a ľahšie nadviažete s nimi kontakt, keď ich aspoň v ich jazyku pozdravíte. Tak teda “mirëdita”...

Šar planina (doslovne “Pestré hory”), známa od antických čias ako Skardus, patrí do Albánsko-gréckej horskej sústavy (Helenidy), ktorá je priamym pokračovaním Dinárskej horskej sústavy (Dinaridy). Hrebeň Šary sa tiahne v dĺžke približne 80 km v smere SV-JZ; najvyšším vrchom je Titov vrv (pred spolitizovaním Golem Turčin) s výškou 2748 m n. m., ležiaci na južnej rázsoche hlavného hrebeňa. V Macedónsku je tak vyšším pohorím len susedný Korab na hranici s Albánskom (Golem Korab, 2764 m n. m.).

Z geologického hľadiska je budované prevažne rôznymi premenenými paleozoickými bridlicami, len menšie časti granitoidnými a vápencovými horninami. Zodpovedá tomu aj prevažujúci hôľny charakter pohoria, najmä na kosovskej strane, kde sa nachádzajú rozsiahle horské pastviny. V Macedónsku sa pohorie strmo dvíha nad kotlinou Polog s mestami Tetovo a Gostivar (cca 500 m n. m.), krajina tak má podobne kontrastný charakter ako Tatry s Podtatranskou kotlinou. Šar planina je známa ovčiarskym plemenom psa šarplaninac, ktorého jedince majú hmotnosť často až viac ako 60 kg. Našťastie, vzhľadom na skorý jarný termín (koniec apríla), ešte stáda na pastviny vyhnané neboli, a tak sme do kontaktu s týmto “psiskom” neprišli.

Po noci v hoteli v Tetove sme vyrazili do usmokleného dňa stúpajúc Dolinou Tetovskej reky (Peny). Na našu vlastnú smolu sme (neznalí) vynechali návštevu Šarenej (“Maľovanej”) džamije, nádherne vyzdobenej mešity z 15. stor. v Tetove - vám sa to snáď už nestane. Vzhľadom na dané počasie sme zavrhli priamy strmý nástup na bočný hrebeň a rozhodli sa ísť dolinou a v jej závere vystúpiť na hlavný hrebeň niekde pri vrchu Kobilica (2525 m n. m.) a odtiaľ pokračovať po ňom až smerom ku Korabu. Smelé plány, samozrejme, nerátali s nepriazňou počasia, a tak, zoči-voči realite, zostali plány len v našich hlavách.

Prvý deň sme strávili pochodom po spočiatku spevnenej ceste cez dedinky Lavce, Selce a Vejce. Nad poslednou, pred stúpaním do sedla pod Kobilicou, sme sa utáborili. Napriek prechodnému večernému zlepšeniu počasia sme sa ráno ani nestihli poriadne zbaliť a rozpršalo sa. Pri zlej predpovedi sme sa rozhodli vrátiť kúsok do hlavnej Doliny Tetovskej reky (dedinka Vejce leží v jej ľavostrannej vetve) a pokračovať ňou. Vrch Kobilice beztak hrebeňový chodník obchádza kvôli rozoklanému hrebeňu Treskavca. Počas druhého dňa sme prešli cez dedinky Brodec, Vesala a utáborili sa za poslednou usadlosťou Bozovce. Zásoby v nich sa však veľmi dokúpiť nedali – ak aj bol obchodík, tak zväčša plný kadejakých cukroviniek a sladených vôd. Chleba nemali, ani pivo veľmi nie (všetky dedinky sú moslimské). Z domu mi prišla povzbudzujúca správa o črtajúcom sa zlepšení počasia v nasledujúcich dňoch.

Ráno sa skutočne vyčasilo a konečne sme sa kochali panorámou okolitých hôr. Počasie bolo ako vymenené, no ešte v noci stihla krajinu prikryť biela perina. Ešte väčšie ochladenie prišlo v tomto čase doma na Slovensku a mráz zničil veľkú časť budúcej úrody ovocia. Tu síce neboli také silné mrazy, no všetky zrážky na horských hrebeňoch boli vo forme snehu. Navyše, ako je už na balkánskych pohoriach zvykom, keďže väčšina zrážok padá v zimnom období, záľahy snehu v horách sa aj túto sezónu topili zrejme až do začiatku leta. Vzhľadom na návrat zimy, ťažký mokrý sneh, našu výbavu i časové možnosti, sme reálne prehodnotili naše možnosti a rozhodli sa pokúsiť sa prejsť aspoň cez záver doliny Tetovskej reky do susednej Doliny Slapskej reky a spraviť tak vlastne okruh okolo Titovho vrvu.

Počas dňa sme ho aj konečne uvideli - pyramidiálny vrchol je charakteristický rozpadnutou vežou meteorologickej stanice. Obchádzali sme pritom bralnaté vápencové vrcholy Platu a Sredneho kamena, ktoré akoby boli vystrihnuté z Álp. Snehu pri našom stúpaní pribúdalo a ako sa doň opieralo slnko, bol čoraz ťažší a stúpanie náročnejšie. Nakoniec sa nám podvečer podarilo, napriek nezhodám vo výbere najlepšej trasy (prípadný chodník bol zakrytý snehom), vyjsť do vytúženého sedla (2363 m n. m.). Únava všetkých bola značná, ale šťastie sa tentokrát na nás usmialo a z druhej strany sedla bolo snehu podstatne menej a aj vďaka prudšiemu klesaniu sa rýchlo obmedzil na snehové polia, ktorým sa už dalo vyhnúť.

Miesto snehu nás začal trápiť skôr prudký vietor, ktorý nás, spolu s blížiacou sa nocou, hnal dolu dolinou. Dobrého chráneného miesta na stan však veľmi nebolo. Utáborili sme sa pri potoku, kde nás mierne chránil nárazový breh na jeho druhej strane. Náš stan bol však skôr kempingový než vysokohorský, a tak sa nám pri prudkom vetre, ktorý ohýbal jeho vzpery, podarilo zaspať až po nápade zaprieť ich turistickými paličkami. Toto zabezpečenie som od vtedy využil nejeden raz.

Konečne prišla jar, také pocity sme mali ráno štvrtého dňa na Šare. Zostupovali sme dole dolinou, brodili potok, popri ktorom všade kvitlo záružlie a na okolitých svahoch zas fialové (Crocus veluchensis) a žlté (Crocus scardicus) šafrany. Otvoril sa výhľad na vzdialenejšie pohorie Jakupica v centrálnej časti Macedónska, ktorého najvyšším vrchom je Solunska glava (2540 m n. m.). Veru, nechcelo sa nám schádzať späť do civilizácie a tak sme si spravili odbočku do južnejšej vetvy doliny (Dolina Ezerskej reky), ktorou sme vyšli k Bogovinjskemu ezeru, najväčšiemu plesu v pohorí (6,7 ha - čo je porovnateľné s Popradským plesom v Tatrách). Predĺžili sme si tak pobyt na Šare ešte o jednu noc a do mestečka Bogovinje sme zišli až doobeda nasledujúceho dňa. Ešte predtým sme boli pozvaní na kávu srdečnými a zvedavými Albáncami pri mešite v dedinke Rakovec.

Od Ochridu k Prespanu

Ohrid – Velestovo – Vrveš – Vardulj – Šagon – Oteševo – Stenje (1,5 dňa)

Naším ďalším cieľom bola návšteva starodávneho sídla Ohrid na brehu rovnomenného jazera a peší prechod naprieč pohorím Galičica k Prespanskému jazeru. V Bogovinje pod Šar planinou nás miestni nasmerovali do susedného Piroku, kde sa zrejme “láme” okresná hranica a priame maršrutky do Gostivaru chodia až odtiaľ. Hneď sme sa vžili do nenáhlivého rytmu krajiny, keď šofér maršrutky pokojne spravil zástavku, aby si jeho pasažier mohol nakúpiť vrece cementu v stavebninách... V Gostivare sme celkom rýchlo chytili diaľkový spoj k Ohridskému jazeru, jedinou komplikáciou bolo, že išiel do mesta Struga (asi 15 km od Ohridu) a tak sme ešte museli prestupovať na ďalší lokálny spoj. Kým sme si našli ubytovanie, tak čas pokročil a neznalí miestnych pomerov sme si už nemohli ani kúpiť alkohol - všetky regály v obchodoch boli zamknuté na kľúčik. Podujatie tak pomaly dostávalo priam “asketický” rozmer.

Ohrid je akýmsi hlavným mestom macedónskej kultúry, vzdelanosti a religionizity, aspoň z historického hľadiska určite. Známe je už od staroveku, Gréci ho nazývali Lychnidos. V čase nadvlády Rímskej a neskôr Byzantskej ríše ležalo na významnej obchodnej trase Via Egnatia, ktorá spájala prístav Dyrrachium (dnes Drač) na brehu Jadranu s Byzantiom (dnes Istanbul) na Bospore, a teda bola súčasťou prepojenia hlavných miest Západorímskej a Východorímskej ríše. Mesto sa postupne pri sťahovaní národov slovanizovalo. Na význame nabralo, keď sa tu na prelome 9. a 10. stor. usídlili žiaci Cyrila a Metoda vyhnaní z Veľkej Moravy. Najvýznamnejší z nich boli Kliment a Naum Ochridskí, zakladatelia Ochridskej literárnej školy využívajúcej hlaholiku a cyriliku. V tom čase sa dostalo mesto pod nadvládu Bulharskej ríše a načas sa počas vlády cára Samuela I. dokonca stalo jej hlavným mestom. Samuel I. na kopci vystaval veľkú pevnosť, ktorá dodnes nesie jeho meno. Napriek rôznym neskorším zmenám hraníc a nadvlády si zachovávalo až do r. 1767 štatút episkopálneho sídla, väčšina klerikov však bola po zániku Bulharskej ríše gréckej národnosti.

Pohorie Galičica, dvíhajúce sa nad Ohridom, je vápencový masív s vysokým stupňom skrasovatenia (výskytu povrchových i podzemných krasových útvarov), tiahnuci sa severo-južným smerom medzi Ohridským a Prespanským jazerom. Zväčša sa uvádza ako najvyšší vrch v Macedónsku - Magaro (2254 m n. m.), pohorie však pokračuje ďalej na juh do Albánska pod názvom Mali i Thatë (“Suché hory”) a mierne prevyšuje macedónsku časť (Pllaja e Pusit, 2287 m n. m.), dokonca i bezmenná kóta na hranici medzi týmito krajinami je vyššia než Magaro (kóta č. 10, 2269 m n. m.). Ako dokladá i albánsky názov pohoria, v podstate tu absentujú povrchové vodné útvary. Popod pohorie, cez podzemný jaskynný a puklinový systém, preteká voda z vyššie položeného Prespanského jazera (853 m n. m.), ktoré nemá iný povrchový odtok, do nižšieho Ohridského jazera (693 m n. m.), ktoré je zdrojnicou rieky Čierny Drin. Geomorfologicky možno pohorie rozdeliť na dve časti: južnú, ktorá má strechovitý charakter a zahŕňa najvyššie vrchy, a severnú, ktorá predstavuje klasickú vyzdvihnutú krasovú plošinu (planinu) s nadmorskou výškou 1500 - 1650 m. Severná časť je teda podobná planinám Slovenského krasu (je však vyššie vyzdvihnutá) s výskytom množstva útvarov povrchového krasu (škrapy, závrty, polja) a ohraničená strmo uklonenými okrajovými svahmi. Ak teda chcete vidieť naraz obe veľké jazerá, musíte sa vybrať do južnej časti pohoria. Z cesty, ktorá prechádza naprieč pohorím, to je na Magaro na skok. My sme sa však rozhodli vyraziť priamo z mesta Ohrid cez severnú časť pohoria.

Po dopoludňajšej daždivej prehliadke mesta sa okolo obeda vyčasilo, a tak sme sa vydali po asfaltovej ceste šplhajúcej sa do dedinky Velestovo, kde sme si dali posledné pivo a doplnili zásoby vody. Z nej sme vyrazili po peších chodníčkoch k okraju náhornej plošiny, kde sme stihli prísť akurát na západ slnka, ktoré kleslo za hory na protiľahlom brehu Ohridského jazera. Jediné rovné a mäkké miesto pre stan sa nám podarilo nájsť na dne závrtu, a tak nás čakalo chladné ráno, keďže studený vzduch tu pekne v noci natiekol a držal sa v ňom, až kým doň nenakuklo slnko.

Čakal nás prechod samotnej planiny rozbrázdenej závrtmi, menšími poljami a slepými dolinami, teda bez akejkoľvek spoľahlivej hydrografickej siete, ktorá by uľahčovala orientáciu v teréne. Z domu som priniesol len vojenskú topografickú mapu v mierke 1 : 100 000, čo sa pri takto zložitom georeliéfe ukázalo ako nedostatočné. Niežeby neboli značené chodníky - dokonca sme našli tabuľu so schematickou mapou peších a cyklistických trás - no na niektorých skalnatých miestach bez širokého rozhľadu a viditeľného chodníka, to bol boj o to, kto uvidí najbližšiu maľovanú značku. Úsmevné bolo jedno rázcestie, na ktorom bolo smerové značenie od slnka úplne vybielené. Mohli sme si tak vybrať smer podľa niekoľkých čisto bielych šípok. Značenie bolo pritom, paradoxne, zaplatené z nejakého nemeckého fondu, a teda relatívne nové, najmä keď to porovnáme aj s desiatkami rokov starým značením v niektorých regiónoch u nás doma.

Blízko východného okraja nás šťastie s držaním sa značiek opustilo, a tak sme si to namierili k najbližšiemu vrchu na zorientovanie sa. Naskytol sa nám z neho nádherný výhľad na takmer celé Prespanské jazero ako i južnú najvyššiu časť Galičice. Podľa mapy sme zistili, že sme na vrchu Šagon (1622 m n. m.). Vracať sa k chodníku sa nám veľmi nechcelo, preto sme chvíľu postupovali na juh po okraji planiny smerom k vrchu Tumba a potom cez strmý okrajový svah zbehli na začiatok hrebienka zvažujúceho sa do údolia, v ktorom bol náš vytúžený chodník. Trošku nás pritom ošľahali konáre stromov a krov, keďže sme sa miestami dostali do poriadnych krkahájov. V zdraví sme však zišli cez skomierajúcu usadlosť Oteševo k hlavnej ceste vedúcej popri západnom brehu Prespanu.

Niekdajší areál rekreačného zariadenia Oteševo na nás nevábne hľadel vybitými oknami spoza zhrdzaveného plotu. Nič to teda, v tejto diere spať nebudeme, dali sme si teda ešte podvečerných 6 km po asfaltke do južnejšej dedinky Stenje, kde na nás čakali pieskové pláže. Boli opustené, veď voda bola studená a ráno som z nás troch mal jediný guráž aspoň vbehnúť do vody, keď už nie plávať. Vo vode boli okrem mňa len pelikány, ale držali si pekný odstup. Od miestnych sme zistili, že zo Stenje tento deň žiadny autobus nepôjde a preto sme sa rozhodli stopovať do mesta Bitola.

Mnohé dedinky sa tu postupne vyľudňujú - od zriadenia národného parku v r. 1958, ešte vo vtedajšej Juhoslávii, sa najmä osídlenie v pohorí výrazne znížilo, čo súvisí so zanechávaním pastvy a odchodom obyvateľstva do miest. Neustále sa tak sekundárnou sukcesiou zvyšuje lesnatosť, čo spolu s rastúcim turizmom môže negatívne ovplyvniť množstvo vzácnej kveteny. NP Galičica je totiž významný práve z hľadiska výskytu endemických rastlinných druhov, ktoré tu našli svoje refúgium od posledného glaciálu. Viac než 30 rastlinných druhov bolo prvýkrát popísaných práve na Galičici, pričom u väčšiny z nich nebol zaznamenaný výskyt nikde inde. Špecifickou ukážkou endemizmu na Galičici sú dva druhy z rodu Centaurea (nevädze), z ktorých C. soskae rastie len na strmých západných svahoch nad Ohridským jazerom a C. galicicae zas len na východných svahoch nad Prespanským jazerom. Riešením pre ochranu prírody tak je tu v porovnaní s lesnými ekosystémami aktívny manažment územia a trvalo udržateľný “mäkký” turizmus.

Bitola

Zaujímavá bola už cesta stopom do Bitoly. Keďže sme boli traja, tak sme sa rozhodli rozdeliť na dvojicu a jedno-icu (=mňa). Rýchlo sme sa však spojili, keďže dvojica stopla taxík - ktorý nás vzal na pol cestu do mesta Resen. Odtiaľ sme v pôvodnom rozdelení zažili dve strany jednej mince stopu – dvojica stopla dvoch gayov a ja zas kňaza s teológom, ktorí išli na Daewoo Tico a tak, keď ma spolujazdec (teológ) uvidel (mám takmer dva metre), hneď ma pustil dopredu. Kňaz si celou cestou nôtil lokálne ľudové, resp. evergreenové nápevy.

Názov mesta pochádza zo staroslovienčiny, v ktorej “obiťeľ” znamenalo kláštor - v stredoveku bolo totiž významné práve svojím kláštorom. Gréčtina, ako starší jazyk, uchovala názov mesta neskomolený - “Monastíri”. Súčasné mesto má stredoveké základy, ale jeho predchodcom bola Heraclea Lyncestis, mesto založené v 4. stor. p. n. l. Filipom II. Macedónskym, pričom ho pomenoval podľa bájneho hrdinu a s prívlastkom podľa kráľovstva Lynkestis, ktoré sa na tomto území Macedónie predtým rozkladalo. Názov tak doslova znamená “Herkulovo mesto v Rysej krajine”. Podnes sa zachovali asi 2 km južne od súčasného centra mesta ruiny jeho predchodcu so vzácnymi mozaikami z neskorších rímskych a byzantínskych čias. Antické mesto ležiace, podobne ako Ohrid, na Via Egnatia postupne zaniklo počas 6. stor., teda po takmer tisíc rokoch existencie. Azda najznámejšou pamiatkou dnešnej Bitoly je hodinová veža s výškou približne 30 m a pravidelným štvorcovým pôdorysom, stojaca v parčíku na nábreží rieky Dragor medzi dvomi mešitami - Isak a Jeni (“Nová”).

Nám sa nakoniec antické pamiatky, na našu vlastnú škodu, vidieť nepodarilo. Síce sme k nim smerovali, ale spustil sa taký lejak, že padlo rozhodnutie ísť najbližším vlakom do Skopje. Boli sme totiž blízko stanice a na druhý deň by sme už beztak nemali čas obzerať pamiatky, keďže nám večer letelo lietadlo. Zvyšok výletu už veľmi za reč nestojí, azda len mi ostáva odporučiť v Skopje Pivnicu Star Grad, ktorá je ideálnym miestom na predbežné zhodnotenie výletu. Nie všetko sa dá vidieť a stihnúť za tak krátky čas, ale azda je dobré, že si niečo, chtiac či nechtiac, necháme na nejaké to “nabudúce”.

Mapy

• Šar planina - topografická mapa 1 : 25 000 (Ljuboten-Vrtop a Šapka-Korab)
• Galičica - topografická mapa 1 : 100 000 (Korca a Ohrid)

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek