Spomeniem si na kopec so zaujímavým menom v obore nad Častou, ktorý poznám iba z fotogalérie na Hikingu a to Egreš. To by som mohol stihnúť v mojom obmedzenom časovom limite.

Sadám do auta a presúvam sa do Častej. Parkujem na začiatku Častianskej doliny, pred zákazovou značkou. Pokiaľ nižšie nie je po snehu ani stopy, od cca 300 m n. m. už kráčam po snehu. Síce je to iba pár centimetrov, ale treba si to užiť, veď ktovie aká bude tento rok zima (dnes už vieme, že o ničom)? Vychutnávam si ticho a pohodu, v lese nie je ani človiečika, len pár srniek ma pozoruje z bezpečnej vzdialenosti. Asfaltová cesta ma privedie k otvorenej bráne obory. Pokračujem ďalej, na ceste je hlavne v tieni ujazdená vrstva snehu, na ktorom sa šmýka. Lepšie je kráčať v strede.

Prichádzam k miestu, kde som si už v lete všimol tabuľku s fotkou, ale nebol som sám a spoluturisti mali naponáhlo. Miesto za potôčikom sa volá Gabčova lúka a je to jedna z mnohých lokalít v Malých Karpatoch, ktoré boli v minulosti obývané. Tu však nebývali Huncokári (drevorubači), ale stála tu hájovňa a žil tu hájnik, ktorý mal na starosti príslušnú časť lesných pozemkov v chotári obce. Lúka bola záhradou a dom sa nachádzal pod lesom. Posledným hájnikom, ktorý tu až do polovice 20. storočia aj s rodinou žil, bol istý pán Gabčo. V starých mapách je pre toto miesto používaný názov hájovňa Dolina. Toľko som sa dozvedel z tabuľky a samotnú lúku si pozriem hádam na spiatočnej ceste.

Nestihnem ani dočítať informácie na tabuľke a už z doliny počujem nejaký hukot. To sa po ceste rúti prázdna tatrovka a ide hlbšie do lesa pre drevo. Stále kráčam po lesnej ceste popri Štefanovskom potoku a po vyše kilometri dobieham tatrovku, ktorá si tu rozložila svoje chápadlá a šofér príves na skládke plní drevom. Ešte v lete to bola príjemná lúčka. Keby dnes nemrzlo, tak neviem ako sa cez tento rozbahnený úsek dostanem ďalej. Pokračujem po zvážnici, ktorá ešte pre pár mesiacmi bola bez problémov schodná, dnes je tu len hlboký rigol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Mapa v telefóne ma posiela doprava do poriadnej strminy. Po chvíli chodník skončí a nachádzam sa pred zvyškami plotu. Odtiaľto sa mi ponúkajú aj prvé výhľady na Geldek a Jelenec. Stúpam zvieracími chodníčkami popri plote. V lete musí byť v bujnej vegetácii výstup tadeto nemožný. K jednému plotu sa pridáva druhý polorozpadnutý a ja si hovorím, že tomuto národu sa asi cnie za železnou oponou, za ktorou sme dlhé roky žili, keď všade (ešte aj v lese) staviame ploty.

Čím viac sa blížim ku kóte 544, čo je vrchol Egreša, tak vietor silnie, našťastie som si pribalil aj rukavice, ktoré si hneď aj naťahujem na ruky a ďalej sa predieram mladou bučinou. Tesne pred vrcholom vyruším rodinku muflónov, ktorá sa rozbieha na všetky svetové strany. Vyjdem až na najvyšší bod, pokochám sa kruhovými výhľadmi.

Tak ako Vysoká, či Skalnatá, aj Egreš má svoj strom. Urobím si zopár fotiek a ponáhľam sa do závetria. Pár desiatok metrov odo mňa sa pasie skupinka asi 20 muflónov, ešte bližšie na druhej strane vybehne z vysokej trávy pár laní.

Zostupujem na opačnú stranu ako som vystupoval, strmé klesanie ma privedie na zvážnicu a tá k ďalšej skládke dreva. Keďže som na južnej strane, slnko roztopilo sneh a ľad a ja kráčam rozbahnenou cestou až k velikánskemu senníku. Zver sa pásla vyššie, pri senníku je pusto.

Popri potôčiku sa dostávam ku Gabčovej lúke a k pozostatkom hájovne. Vyruším danieliu rodinku, chvíľku sa tu pomotám a pri pohľade na hodinky zisťujem, že sa musím poponáhľať, aby som sa stihol včas vrátiť domov.

Nesmiem sa však zabudnúť pristaviť pri jednom pni, ktorý som si všimol cestou hore a bol obrastený plamienkou zimnou – výbornou hubou, ktorá rastie práve v zimnou období.

Síce pár minút po limite sa vraciam domov, ale načerpal som potrebnú energiu a čo by mohlo byť lepšou terapiou ako pobyt na čerstvom vzduchu? Hádam už len fajnová hubová polievka.