Vďaka leteckej doprave sa svet zmenšil. Cesta na Nový Zéland, ktorý je od Slovenska najvzdialenejším štátom, trvá v súčasnosti čosi viac ako jeden deň. A tak jediným problémom zostáva cena letenky a jet lag, čo je zdravotný problém spôsobený časovým posunom. Ručičkové hodinky si prestavovať nemusíte. Keď je u nás 6 hodín ráno, na Novom Zélande je 6 hodín večer toho istého dňa. Samozrejme, toto platí iba v zime.

Tento rok návštevu Nového Zélandu ovplyvnil agresívny chrípkový vírus, takzvaný koronavírus. Na letiskách sa zjavili ľudia s rúškami a môj sused v lietadle mal na tvári respirátor. Asi sa mu s ním dýchalo zle, preto ho mal nasadený iba polovicu 16-hodinového letu. Ľudí začala chytať panika. Keďže Nový Zéland pred pár dňami zrušil lety z Číny, kolegovia z najľudnatejšej krajiny sveta museli zostať doma. Vďaka tomu sme mali viac času na kuloárne diskusie a na spoznávanie prírodných a kultúrnych zaujímavostí hostiteľskej krajiny.

Jedným z najväčších lákadiel Nového Zélandu sú geotermálne aktívne oblasti. Tie v Rotorue som si pozrel počas minulých návštev, teraz sme si s kolegom pozreli Wai-O-Tapu a Waimangu, ktoré ležia asi 25 kilometrov južne od mestečka.

Wai-O-Tapu

Wai-O-Tapu je neveľké územie na mierne zvlnenej rovine. Má tri časti. V hlavnom areáli za vstupom je trojica okruhov, ktoré majú spolu asi tri kilometre. Udržiavaný chodník ide okolo hlbokých dier, z ktorých stúpa horúca para, a okolo vápencových terás.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Najväčšie atrakcie sú pri prvom okruhu. Artist’s Palette je vápencová terasa so žltými a červenými fľakmi. Kúsok ďalej ja Champagne Pool. Horúce jazierko sa nachádza na vrchu vápencovej plošiny. Je poriadne hlboké a lemuje ho oranžový sokel. Avšak najviac ma očaril Devil’s Bath. V hlbokej jame je jazierko, ktoré má pastelovo zelenú farbu. Vyzerá poriadne jedovato, asi ako špenátová polievka, ale zrejme farba priťahuje muchy. Nízko nad hladinou lietali vtáky a lovili ich.

Druhou časťou areálu Wai-O-Tapu je gejzír Lady Knox. Gejzír eruptuje približne v 24-hodinových intervaloch. Interval sa však mení v závislosti na množstve zrážok a mnohých ďalších okolnostiach. Keďže turisti si prajú, aby gejzír striekal každý deň o rovnakom čase, tu im toto želanie plnia. Čosi po desiatej nakráča k sopúchu Maorka a do otvoru nasype krabicu práškového mydla. Vnútri to začne bublať a po chvíli začne tryskať voda. Erupcia trvá čosi viac ako minútu.

Treťou časťou areálu sú Mud Pools. Je to jazierko vyplnené bahnom. Spod zeme tu stúpajú plyny, ktoré tvoria na bahne praskajúce bubliny.

Waimangu

Neďaleko Wai-O-Tapu je Waimangu. Územie je vo všetkých ohľadoch iné ako Wai-O-Tapu. Nie je na rovine, ale v údolí. Trasa je dlhšia, preto turistov späť vozia autobusy. A nie sú tu diery do zeme, ale vodou vyplnené krátery.

Šok som zažil už pri vstupe do areálu. Bolo zrejmé, že angličtina nie je môj materinský jazyk, preto sa ma pokladníčka spýtala:

– "Aký jazyk uprednostňujete?" s tým, že mi dá sprievodcu v takom jazyku, aký si budem priať.

– "Uprednostňujem slovenčinu," odvetil som. A vzápätí som s úsmevom dodal:

– "Ale som si na sto percent istý tým, že sprievodcu v slovenčine nemáte."

Mali. Pokladníčka sa kamsi zohla a vzápätí mi ho podala. Síce tam boli namiesto “ž” všade vytlačené písmenká “ť”, ale čítať sa to dalo.

Geotermálna oblasť Waymangu vznikla v roku 1886, keď vybuchla sopka Mount Tarawera. Výbuch zabil asi 120 ľudí a zničil jeden z divov sveta, Ružové a biele terasy. Mount Tarawera pekne vidno od vstupu do údolia Waymangu, ale aj od jazera na konci trasy.

Prvé jazierko leží v Južnom kráteri a voda je v ňom studená. Kúsok nižšie je veľký kráter Echo, v ktorom je Frying Pan Lake. V tomto jazierku je voda na niektorých miestach horúca. Para stúpa aj z puklín v skalných stenách krátera. Avšak najzaujímavejšie je jazierko Inferno Crater Lake v Diabolskom kráteri. Hĺbka jazierka je asi 30 metrov a voda, ktorá na jeho dne vyviera, má 80 stupňov Celzia. Vďaka tomu z jazierka stúpajú horúce pary.

Neďaleko Diabolského krátera v rokoch 1900 až 1904 striekal gejzír Waymangu. V 36-hodinovom intervale vyvrhoval nielen vodu, ale aj bahno, piesok a kamene do výšky 400 metrov. Vďaka tomu bol najväčším gejzírom na svete.

Trasa prechádzky začína hore na planine a končí dolu pri jazere Rotomahana. Hoci bol autobus v cene vstupenky, naspäť sme sa vrátili pešo. Konečne sme sa nešuchmali a kráčali sme trochu svižnejšie.

Záver

Pre turistov v súčasnej uponáhľanej dobe je atraktívnejšia oblasť Wai-O-Tapu, kde sú všetky atrakcie pohromade. Mne sa však viac páčilo Waymangu. Ľudia sú tu viac roztratení a oblasť je pestrejšia. Vo Waymangu je všetko akosi väčšie a chýba tam iba gejzír. Hoci v sprievodcovi tvrdia, že tam jeden majú. Ukrýva sa na dne Diabolského krátera a spôsobuje, že hladina Inferno Crater Lake periodicky stúpa a klesá.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek