Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Červenokamenské bradlo
Červenokamenské bradlo Zatvoriť

Túra Hrebeňovka Bielych Karpát

Biele Karpaty sú ďalším pohorím, ktoré mám veľmi rád, a tak ďalší viacdňový prechod mieril automaticky sem. Logickým začiatkom pre hrebeňovku pohoria by bol Lyský priesmyk nad obcou Lysá pod Makytou, kde Biele Karpaty začínajú. Obísť však najkrajšiu časť pohoria v oblasti Vršatských bradiel by bola škoda, a tak som sa rozhodol začať v meste Púchov.

Vzdialenosť
87 km
Prevýšenie
+4071 m stúpanie, -3947 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 05.09.2019
Pohoria
Biele Karpaty (CHKO Biele Karpaty)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 970 m n. m. Veľká Javorina
  • Najnižší bod: 267 m n. m. Púchov, časť Horné Kočkovce (železničná stanica)
  • Mapa: Otvoriť mapu v novom okne
Voda
minerálny prameň Púchov-Hrabovka, Katarínkin prameň pod hradom Lednica, prameň pod Červenokamenským sedlom, prameň pod Vršatskými bradlami, prameň pri Brezovej-kaplnka, pramene v osade Sidonie, prameň nad osadou Liešna, Janáčkova kyselka
Nocľah
Peňažná (bivak)
Doprava
Púchov (vlak, bus)
Myjava (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1074 Biele Karpaty, Považsk… (1:50.000)
» č.1076 Vršatec, Súľovské vrch (1:50.000)
» č.1075 Strážovské vrchy, Tren (1:50.000)

Prvý deň Púchov – Peňažná

(42 km, prevýšenie 1947 m)

Do Púchova som sa tradične dopravil vlakom. Pôvodne som mal v pláne byť tu celkom skoro ráno, ale cestou sa pokazil vlak a čo čert nechcel, druhá lokomotíva, ktorá prišla odtiahnuť pokazený vlak, sa pokazila tiež. Nakoniec som radšej prestúpil na iný rýchlik a o 3 hodiny neskôr ako som plánoval, som sa konečne dostal do Púchova.

Neďaleko železničnej stanice je turistický smerovník, kde začína modrá značka, po ktorej teraz chvíľku pôjdem. Cez most prekračujem rieku Váh a mestom prechádzam na jeho okraj. Úvod je v znamení asfaltu a zmení sa to až za mestskou časťou Púchov - Hrabovka. V tejto mestskej časti sa nachádza prameň minerálnej vody, a tak si neodpustím zastávku pri ňom. Je to klasická kyselka, ktoré mám celkom rád. Od prameňa prejdem ešte kúsok po asfalte, a potom sa konečne dostávam do lesa.

Značka tu vedie po lesnej ceste a stúpa do sedla medzi vrchmi Dlhá lúka (581 m) a Keblie (545 m). Zo sedla začínam postupne klesať a dostávam sa na rozsiahle lúky nad obcou Horná Breznica, z ktorých sú pekné výhľady na Vršatské bradlá v diaľke. Značka sa na lúkach dosť stráca, ale do dediny sa dá trafiť aj bez nej. V Hornej Breznici toho veľa zaujímavého nie je, a tak cez obec len prejdem a pokračujem ďalej po modrej značke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Okrajom lúky stúpam k vrchu Skalíková (570 m), na ktorého vrchole stojí vysielač. Značka však až na vrchol nevedie a traverzuje ho. Postupne začínam opäť klesať do obce Lednica. Už z diaľky vidím impozantné Lednické bradlo a hrad Lednica. Značka ma dovedie do centra obce, kde sa na chvíľu odpájam zo značky a prechádzam radšej priamo popri hrade. Pod hradom je Katarínkin prameň, takže sa tu dá doplniť voda. Na hrade sa veľmi nezdržiavam, keďže som tu bol asi pred mesiacom.

Začínam opäť stúpať na hrebeň ďalšieho bočného hrebeňa Bielych Karpát. Značka prechádza cez mozaiku lesov a lúk, ktoré sú charakteristické pre toto pohorie. Pomaly sa dostávam do Červenokamenského sedla, kde ma kúsok pod sedlom prekvapí chatka na okraji lesa. Vyzerá byť opustená, ale má krytú verandu, na ktorej by sa dalo ukryť pred nepriazňou počasia. Asi 400 m od chatky je priamo na chodníku prameň vody.

Postupne klesám dole a niekde nad obcou Červený Kameň strácam značku. Nebolo to však na škodu, keďže som sa dostal priamo k Červenokamenskému bradlu, ktoré inak značka obchádza. Je to veľmi zaujímavý skalný útvar, ktorý sa oplatí vidieť. Pomedzi domy si nájdem cestu do obce a hľadám značku, ktorú som predtým stratil. Značka prechádza popri miestnom kostolíku, a tak som ju našiel pomerne rýchlo. Chvíľku idem po modrej značke, ktorú sledujem od rána. Na okraji obce ju však opúšťam a pokračujem po žltej značke. Obe značky vedú do Vršatského Podhradia, ale modrá ide po asfaltovej ceste, ktorej sa rád vyhnem.

Kúsok prejdem cez les a potom vyjdem na rozsiahlu lúku. Z jej dolnej časti sú pekné výhľady na Vršatské bradlá a z hornej časti zase na Červenokamenské bradlo. V diaľke smerom na východ vidieť charakteristický hrebeň Lúčanskej časti Malej Fatry. V hornej časti lúky je urobený prístrešok s posedením. Jeho strecha je však deravá, a tak v prípade dažďa by neposlúžil. Opäť vchádzam do lesa, kde sa postupne začínajú objavovať prvé skalky. Zároveň tu stretávam prvých turistov. Je to skupina českých turistov v dôchodkovom veku, ktorí sú na pobyte v chate Vršatec.

Stúpanie je čím ďalej strmšie. Zmierni sa až v sedle Chmeľová, kde je malá horská lúka. Cestou do sedla je priamo pri chodníku prameň vody. Je však veľmi slabo výdatný, a tak sa tu voda na začiatku jesene nedala nabrať. Zo sedla Chmeľová sa oplatí urobiť si malú zachádzku na rovnomenný kopec Chmeľová (925 m). Je to najvyšší bod v rámci Vršatských bradiel a zároveň druhý najvyšší vrch v pohorí Biele Karpaty. Z vrcholu sú pekné výhľady na zvyšok Vršatských bradiel, južnú časť pohoria Biele Karpaty, Považský Inovec a Strážovské vrchy na východe.

Z vrcholu sa vraciam späť do sedla a odtiaľ klesám k chate Vršatec. Tu si opäť urobím malú zachádzku na hrad Vršatec, ktorý je len kúsok odtiaľto. Z hradu sa zachovalo niekoľko múrov, ktoré tu stoja ako posledný svedok jeho niekdajšej slávy. Zo skál v okolí hradu sú pekné výhľady na Považie, Strážovské vrchy, Považský Inovec a v diaľke je zreteľný hrebeň Malej Fatry od Kľaku až niekam po vrch Minčol. Z hradu sa vraciam späť k chate Vršatec a odtiaľ pokračujem opäť po modrej turistickej značke, ktorú som opustil pri obci Červený Kameň.

Pomaly sa vnáram do lesa, ale po chvíľke vychádzam na horské lúky, ktoré sa teraz budú často striedať s lesom. Približujem sa k štátnej hranici s Českom a prichádzam k pútnickému miestu Brezová-kaplnka. Už z názvu je jasné, že tu stojí kaplnka, ktorá je zasvätená Panne Márii. Je tu prameň vody zachytený rúrkou. Na tomto mieste sa zároveň definitívne lúčim s modrou značkou a pokračujem po červenej, ktorá mi bude teraz chvíľu ukazovať cestu.

Od Brezovej-kaplnky začínam mierne klesať cez rozsiahle lúky k osade Sidonie. Z lúk sú pekné výhľady hlavne na moravskú časť Bielych Karpát. Asi v polovici cesty vchádzam do pekného dubovo-bukového lesa, ktorý ma dovedie až do doliny, kde je situovaná osada Sidonie. Sídlo je zaujímavé tým, že leží priamo na štátnej hranici. Niektorých ľuďom prechádza štátna hranica priamo cez políčko s paradajkami, poprípade dvaja susedia oproti sú v iných štátoch. Zaujímalo by ma ako to tu majú vyriešené s platením daní. V osade ma zaujali spoločné pece na chlieb, ktoré v minulosti používalo viacero rodín súčasne a niekoľko prameňov vody, ktoré boli pekne upravené a rúrkou privedené až k ceste. Pri každom bol väčšinou svätý obrázok alebo soška.

Časť trasy od osady Sidonie až po Vlársky priesmyk vedie po asfaltovej ceste, a tak to treba trochu pretrpieť. Na tomto úseku som stretol dosť cyklistov. Cez Vlársky priesmyk prechádza dôležitá cesta, ktorá spája Považie s Moravou. Cez priesmyk preteká menej známa slovenská rieka Vlára. Turistická značka prechádza cez železničný most, aby nebolo nutné riečku prebrodiť. Od priesmyku začína zase postupne stúpať hore dolinou Čakanovského potoka. Značka sa tu dlho krúti po lesných cestách, až kým nevystúpi na hrebeň pohoria.

Prechádzam popod vrch Hrachové (681 m), za ktorým je malá horská lúka. Niekto má na nej rozložený stan. Vchádzam do lesa a po chvíľke som na ďalšej horskej lúke na vrchu Grófová (670 m). Na okraji lúky stojí poľovnícky posed a už z diaľky vidím, že na ňom niekto je. Je to poľovník so psom a pýta sa ma, čo tu hľadám a kam idem. Vraj by sme mali rešpektovať poľovníkov, keď je jelenia ruja. Myslel turistov, keďže som mu tu očividne prekážal. Len som sa nad tým pousmial a povedal mu: „A vy by ste mali rešpektovať zákon a postaviť si posed 250 m od hranice revíru, tak ako to káže.“ Keď som mu povedal, že na susednej lúke niekto stanuje, tak naštvaný zišiel z posedu dole, sadol do auta a odišiel preč.

Pokračoval som ďalej po hrebeni pohoria cez vrchy Javorník (783 m) a Čerešienky (758 m). Kúsok za druhým menovaným vrchom sa nachádza miesto nazývané Peňažná. Je tu buď pútnické miesto, alebo miesto stretávania Slovákov a Moravákov, keďže je tu viacero prístreškov, lavíc na sedenie a dokonca aj latrína. Či je to jedno alebo druhé, som sa však nikde nedočítal. Keďže je večer, tak tu ostávam na noc.

Druhý deň Peňažná – Myjava

(45 km, prevýšenie 2124 m)

Po celkom teplej noci pokračujem v putovaní po hrebni. Kúsok za Peňažnou som na chodníku stretol líšku. Bola tak zaujatá lovom koristi, že si ma ani nevšimla. Neďaleko smerovníka Na Koncích ma prekvapila výstavba cesty uprostred lesa. Značka ide chvíľu po nej, a potom sa vracia znovu do lesa. Na tomto mieste opúšťam červenú značku, ktorá o pár metrov odbočí na moravskú stranu.

Po hrebeni pokračujem žltou značkou, ktorá ma dovedie do pekného kopaničiarskeho kraja v okolí Starého Hrozenkova. Mozaika roztratených osídlení, lúk, políčok a lesov dodáva krajine vysokú estetickú hodnotu. Postupne klesám k priehrade Žítková, kde schádzam zo značky a pokračujem po ceste, ktorá mieri na slovenskú stranu hranice. Dostávam sa do kopanice Liešna, ktorá leží v doline potoka Drietomica. Na tomto mieste sa zároveň napájam na ďalšiu žltú turistickú značku, ktorá smeruje na vrch Machnáč (771 m). Miernym stúpaním pomaly naberám výšku. Iba kúsok nad kopanicou Liešna je priamo pri značke studnička vody. Voda je skôr stojatá, ale studnička je dostatočne hlboká, a tak sa dá nabrať voda aj s veľkou fľašou.

Od studničky začínam prudko stúpať až sa dostávam do dosť zarastenej rúbane. Treba sa tu trochu predierať cez kríky. Dostávam sa na hrebienok, ktorým vedie lesná cesta. Je však celá rozrytá od lesných mechanizmov, keďže tu momentálne prebieha ťažba dreva. Na jednom úseku vyššie musím dávať trochu pozor, keďže tu lesní robotníci spiľujú stromy. Nad týmto úsekom sa opäť vraciam na štátnu hranicu, čo svedčí o tom, že sa blížim k vrcholu. Na samotný vrchol si však musím urobiť malú zachádzku, keďže leží trochu mimo. Naposledy som tu bol počas prechodu Cesty hrdinov SNP, a tak si neodpustím jeho návštevu. Z vrcholu sú pekné výhľady na mesto Trenčín a okolité kopaničiarske osídlenie.

Po peknom lúčnatom hrebeni sa presúvam pod vrch Kykula (746 m), kde opäť opúšťam značkované chodníky a pokračujem po hraničných kameňoch. Osobne odporúčam od tohto miesta pokračovať po červenej značke Cesty hrdinov SNP, ktorá vedie pekne po hrebeni pohoria, ale po moravskej strane. Nestratíte tam veľa výškových metrov a hrebeň je podobne lúčnatý, ako v okolí vrchu Machnáč. Ja som si však túto trasu prešiel pred rokom, a tak chcem skúsiť niečo nové. Od vrchu Kykula naozaj prudko klesám do doliny a na jednej lúke strácam hraničné kamene. Ďalší nemôžem nájsť, a tak idem aj bez nich.

Nakoniec sa zatúlam do nejakej kopanice, ale netuším, kde som. Odhadnem, ktorý vrch by mohol byť Veľký Lopeník (911 m) a idem k nemu. Po asi hodine blúdenia lesom som celkom zúfalý, a tak hľadám miesto, z ktorého by bol výhľad, aby som za zorientoval. Na jednom mieste vidieť pomedzi stromy a zisťujem, že Veľký Lopeník je na druhej strane doliny. Tak to som teda trafil. Nič iné mi neostáva, a tak trochu klesnem a potom sa zase štverám snáď na správny kopec. Poriadnym strmákom sa vyškriabem hore a zisťujem, že som trafil na Malý Lopeník. No neprekáža, z malého je to na veľký len kúsok po štátnej hranici.

Po asi dvoch hodinách blúdenia sa konečne dostávam na správny kopec. Na vrchole stojí zaujímavá rozhľadňa, z ktorej sú pekné výhľady do širšieho okolia. Najkrajší je pohľad na blízku Veľkú Javorinu (970 m) a Jelenec (925 m). Na rozhľadňu sa platí vstupné a jej návšteva je obmedzená otváracími hodinami. Preto sa na ňu netreba vždy spoliehať. Z Veľkého Lopeníka prudko klesám po zelenej značke na moravskú stranu. Dostávam sa do doliny, kde je smerovník Staré Díly. Odtiaľto opäť stúpam na malý kopec Nová hora (551 m). Cestou k vrcholu narazím na prameň Janáčkovej kyselky. Veľmi dobrá minerálna voda. Ak tu niekedy budete, tak si určite zbehnite nabrať.

Vrchol Novej hory tvoria takmer zo všetkých strán rozsiahle lúky. Otvárajú sa z nich pekné výhľady na blízku obec Strání a na Veľkú Javorinu. Čaká ma ďalší zostup do spomínanej obce. Od rána sa zaťahuje a k večeru by mala prísť prehánka, ale teraz to vyzerá, že príde skôr. V obci sa tak dlho nezdržiavam a hneď pokračujem ďalej. Chodník dobre poznám a viem, že ma čaká celkom slušný strmák.

Kúsok nad obcou stretávam jedného Čecha, ktorý sa ide prebehnúť na Veľkú Javorinu. Vraj robí na Slovensku a cestou domov sa tu vždy zastaví vyvetrať. A vyvetrať teda doslova. Hore ide iba v trenkách a topánkach. Vykľul sa z neho však celkom fajn chlapík, a tak sme sa cestou hore celkom dobre porozprávali. Asi v polovici cesty hore začalo pršať. On si z toho ťažkú hlavu nerobil a mňa to zatiaľ tiež veľmi neštvalo. Veď by to mala byť iba prehánka. Postupne však pršalo viac a na vrchole Veľkej Javoriny už lialo. Tu som sa s mojím českým spolubojovníkom musel rozlúčiť a pokračovať ďalej.

Pri vysielači som sa trochu skryl, zabalil ruksak do pláštenky a na seba hodil pončo. Ďalšiu časť cesty tiež veľmi dobre poznám, a tak viem, že ma čaká väčšinou len klesanie. Pri Dibrovovom pomníku ruším svoj plán pokračovať ku Kamenným vrátam, ktoré sú o kúsok ďalej. Pôvodne som nechcel klesať do Myjavy chodníkom, ktorý poznám, ale v lejaku nemá význam si predlžovať cestu. Ak pôjdete hrebeňovku Bielych Karpát, tak odporúčam prejsť aj spodnú časť od Vrboviec po Skalicu. Tento úsek som prešiel tento rok na jar v rámci prechodu Záhoráckej magistrály, a tak som túto časť pohoria ani neplánoval. Určite sa však v rámci hrebeňovky oplatí prejsť aj túto časť.

Z hrebeňa klesám po červenej značke zväčša po lesných cestách až sa nakoniec dostanem na myjavské kopanice. Dážď začína pomaly ustávať a čaká ma večerná prechádzka malebnými kopanicami. Všade okolo cesty visia zo stromov slivky, a tak sa im nedá odolať, aj keď viem, že zajtra na to doplatím. Záver prechodu je v zamení asfaltových ciest, ale všetko vynahradia slivky a malebné kopanice. Postupne sa približujem k Myjave, kde po príchode hľadám autobusovú stanicu. Zisťujem, že odtiaľto veľa spojov nechodí, takže ak pôjdete niekedy do Myjavy, radšej si to dopredu overte.

Záver

Jednodňové túry sú fajn, ale viacdňový prechod s prespatím vonku vždy človeka zblíži s daným pohorím viac, ako desať jednodňových túr. Preto mám viacdňové túry najradšej. Momenty, keď sa môže človek úplne odstrihnúť od internetu, ľudí a všetkého diania naokolo, sú to najlepšie. Teda aspoň pre mňa. Hrebeňovka Bielych Karpát nie je úplne typická. Hrebeň pohoria je rozbitý viacerými hlbokými dolinami, a tak netvorí jeden kompaktný celok. Aj keď je to pomerne nízke pohorie, tak sa tu kvôli zmieneným prepadom nadmorskej výšky dajú nastúpať celkom slušné výškové metre. Takmer také ako na hrebeňovke Nízkych Tatier. Akurát, že tu nestretnete skoro žiadnych turistov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie