1. deň

Žarnovica – Lukavica – Repisko (Vrchy) – Kerling – Kešnerovská – Rumplovská

Májové voľné dni tento rok pripadajú na utorok, výnimočne teda štartujeme naše putovanie v sobotu. Stretávame sa v Žarnovici a netradične je s nami aj Roman (konečne). Rado, Roman a ja prichádzame do Žarnovice z Bratislavy vlakom, Peter asi hodinu po nás autobusom z Banskej Bystrice. Kým dorazí, dokúpime v obchode ešte niečo pod zub a v malom obchodíku pri autobusovej zastávke chceme kúpiť špagát, aby sme mali čím priviazať celtu. Spolu so špagátom dostávame od majiteľa, ktorý je tiež nadšený turista aktuálnu mapu, takže teraz sa zaručene nestratíme.

Prichádza autobus od Banskej Bystrice, zvítame sa s Petrom a aký by to bol začiatok vandru bez piva? Slnko páli ako bláznivé, je takmer pravé poludnie a už nám v žalúdkoch aj cigáni začínajú vyhrávať. Zamierime teda do blízkej pizzerie a k pivku si dáme aj niečo pod zub. Dlho sme sa nevideli, preto sa v Žarnovici zasedíme a zakecáme na dlhšie, ako by nám bolo milé. Ale ak nechceme nocovať v meste, bolo by nám treba vyraziť. Po žltej sa vydávame popod rýchlostnú cestu R1 a mostom ponad Hron do miestnej časti Lukavica. Niekoľko kilometrov šliapeme asfalt, kráčame v tieni lesa, preto je postup príjemný. Zastavíme sa až v „centre“ osady pri kostole a pred obchodom zložíme na chvíľu ťažké batohy.

Opúšťame žltú značku a ďalej pokračujeme poľnou cestou až do osady Repisko (Vrchy). Do cesty sa nám pripletie stádo kráv, ktoré spásajú tunajšie lúky a niektoré sa tvária, ako keby chceli pokračovať s nami. Kocháme sa výhľadmi na Vtáčnik, z ktorého sme pred pár rokmi pozerali sem, kde stojíme teraz. Vychádzame pod kopček, ktorý nesie názov Vtáčnik (501 m) a traverzom sa dostaneme do miniosady Repisko (Vrchy). Stojí tu niekoľko domov, ktoré majú svoje najlepšie časy za sebou. Neďaleko odtiaľto pod lesom vidíme ďalšie dve chalúpky (Dekýšsky). Ale chcelo by to aj nejaký prameň. Pokračujeme k lesu, kde sa máme napojiť na žltú značku. Niekto tu má vykopanú studňu, vyzerá to tak, že na kopci pod lesom vyrastie aj nejaká stavba. Poniže by mal prameniť potok, Peter vezme fľaše a ide preskúmať možnosti. Po hodnej chvíli sa vracia aj s vodou, po ktorú bol v osade Bartkovci (Bazík), kde mu dobrí ľudia naplnili fľaše.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hneď pri vstupe do lesa nás privítal starý znak ČSSR a nápis Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy. V lese sme natrafili aj na starý chotárny kameň z roku 1930. Po chvíli nás obiehajú cyklisti, ktorých dobiehame pod Banským vrchom pri kaplnke na Kerlingu. S klesajúcim slnkom sa nám ponúkajú krásne scenérie so Sitnom a Tanádom. Na lúke je niekoľko prístreškov, jeden využíva aj miestna mládež. Hoci už by aj mohol byť čas, kedy by sme sa mohli zložiť a chystať drevo na večerný oheň, nebudeme riskovať, že by sme mali spať na jednej lúke s hlučnou bandou deciek.

V klesaní od Kerlingu smerom k bývalej osade Kešnerovská stretáme ďalšiu časť partie, ktorá vynáša na Kerling balíky s balenou vodou. To bude dnes asi veľká párty. Dobre sme urobili, že sme pokračovali ďalej. Na rázcestí modrej so zelenou nachádzame odparkovanú viacfarebnú favoritku. Tak týmto sa sem mládež doviezla.

Pokračujeme lúčno-lesnými úsekmi ešte asi 2 kilometre do ďalšej osady Rumplovská. Pri smerovníku stojí pamätník venovaný obetiam SNP. Na fotenie už nie je žiadne svetlo, treba nám nájsť miesto na spanie. V mape vidím, že asi o 300 metrov od rázcestia má stáť prístrešok a je odtiaľto aj výhľad. To bude správne miesto pre nás. Trasu sme naplánovali tak, aby sme zďaleka obišli „hrad“ Marcus, ktorý dal nejaký zbohatlík postaviť svojmu synovi. A čo nevidíme pod sebou v doline? Aj keď je po západe slnka, pred nami sa belie práve táto stavba. Našťastie sa o chvíľu zotmie a dovtedy musíme pozháňať drevo na oheň, takže sa nebudeme zbytočne znervózňovať. Posedíme si pri ohníku, čo to zobneme, pospomíname na predchádzajúce vandre a rozlezieme sa do spacákov. V noci okolo nás prefrčí vyššie spomínaná favoritka.

2. deň

Rumplovská – Hadová – Cukmantel – sedlo Červená studňa – Paradajs – Horná Roveň – Štiavnické Bane – Evičkino jazero (tajch Evička) – sedlo pod Pinkovým – sedlo Krížna – Počúvadlianske jazero

Je ráno, počúvnem volanie prírody a vyliezam zo spacáku. Len čo vyleziem z lesa, po ceste vidím smerom k nám kráčať poľovníka. Keďže som zo slušne vychovanej rodiny, pekne pozdravím, no namiesto odzdravenia počujem: „Pripravte si občianske preukazy, idem si pre auto.“

Padne mi sánka a myslím, že sa mi to sníva. Po chvíli vylezú zo spacákov aj Rado a Roman, rozpoviem im moju príhodu a svorne čakáme na návrat pána v zelenom. Keď ujo zistí, že sme sa nezľakli a nevzali sme roha, zmení rétoriku a dá sa s ním dokonca aj porozprávať o okolitej prírode a ponadávať na situáciu v štáte. Keď zbadá Petra, spiaceho poniže nás na kraji lesa, len zalomí rukami a varuje nás pred medveďmi. A tak radi by sme nejakého videli. Z bezpečnej vzdialenosti, samozrejme. Ak by sme mu skrížili cestu, tak by bol určite rozzúrený rovnako ako Peter, keď sme mu porozprávali rannú príhodu.

Chvíľu nám trvá, kým sa pobalíme a vydáme sa odkrajovať ďalšie kilometre z našej trasy. V osade Hadová vidíme pred domom ľudí a dumáme, či si doplníme zásoby vody alebo kašleme na to a vydržíme s tým, čo máme. Volíme druhú možnosť, ktorá sa ukázala ako nesprávna. Slnko už teraz v máji kúri na plné gule a nám sa voda nebezpečne rýchlo míňa.

V sedle Cukmantel sa modrá značka spája so žltou a vedie tadeto hlavná cesta z Banskej Štiavnice do Žarnovice. Míňame potok, ale vodu v ňom nenaberáme. Na pitie by asi nebola vhodná. Po asfaltke pokračujeme do sedla Červená studňa. Batohy zložíme na lavičkách a na druhej strane si všimneme niečo, čo by mohol byť bufet. Žiaľ, "Hájovňu" otvoria až mesiac po našej návšteve. Vodou musíme teda aj naďalej šetriť. Okolo nás sa obšmietajú „spoluobčianky“, neviem, či nám chcú vyveštiť alebo o čo ide, ale ak by mali na predaj vodu, určite by od nás dostali zarobiť. Takto vyjdú obidve strany naprázdno.

Opúšťame tieň stromov a pokračujeme po červenej na Paradajs. Máme pred sebou 150 výškových metrov. Odmenou za námahu je nám krásny výhľad na Banskú Štiavnicu a okolité kopce. Ako na zavolanie prichádzajú aj mraky a schovávajú slnko. Dopili sme totiž poslednú vodu.

Pri pohľade do mapy zisťujeme, že keď opustíme hrebeň a obídeme Tanád, dostaneme sa k vode a samozrejme aj k pivu v penzióne v Hornej Rovni. Jednohlasne tento návrh vyhráva a z Paradajsa schádzame do lesa, v ktorom bude predsa len príjemnejšie. Do doliny schádzame síce skôr ako sme mali v pláne, ale pitný režim je dôležitejší. Chceme spať niekde pri Počúvadlianskom jazere, takže celý plán trasy už pri pivku prekopávame. Hore na kopec sa už nikomu nechce, po dotankovaní pokračujeme teda do Štiavnických Baní, poobzeráme si pamiatky obce a vydáme sa okolo Evičkinho jazera po červenej značke smerom na Počúvadlo.

Po ceste narazíme na usadlosť s jediným domom, pred plotom pod veľkou lipou stojí búdka a my dumáme, či je to udiareň alebo kadibúdka. Po tom, čo sa otvoria dvere na búdke a vyjde z nej domáci pán, je nám všetko jasné. Pokocháme sa výhľadom na bájne Sitno a pokračujeme mimo značky po lúkach ďalej až k modrej TZT. Žiaľ, úsek absolvujeme po pomerne rušnej asfaltke, preto sme aj v sedle Krížna pri horárni radi, keď sa k asfaltovej ceste pridá paralelný chodník lesom.

Míňame kemp pred jazerom, prespať by sme chceli bližšie pri jazere, dokonca sme sa v teple tešili aj na kúpanie v jazere. No po tom, čo si v ňom omočíme končeky prstov na nohách, túto možnosť z programu dňa škrtáme. Predsa len je máj a voda sa ešte nestihla zohriať. Rado nám sľubuje, že nás zoznámi so sympatickou chatárkou z jednej chaty poniže jazera, no sezóna sa ešte nezačala, chata je zatvorená, vhod nám príde aspoň jeden otvorený bufet na brehu jazera. No aj ten má krátko po našom príchode záverečnú.

Možnosť prespať v okolí jazera jednohlasne zamietame, predsa len je tu dosť rušno a so zapadajúcim slnkom sa vraciame späť do zatvoreného kempu. Zisťujeme, že tu nebudeme sami, na parkovisku stojí odstavený karavan a posádka si v kempe rozložila oheň. Zašijeme sa na odľahlejšom konci kempu, nanosíme drevo, založíme oheň a po zistení, že nášho kamaráta Balua, ktorý mal prísť za nami aj so zásobami, sa už nedočkáme, tak smutne zaliezame do spacákov.

Autori fotografií: Roman Matkovčík, Zdeno Vasilišin

Pokračovanie nabudúce...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek