Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Vrchol Sitna
Vrchol Sitna Zatvoriť

Túra Ako sme sa motali Štiavnickými vrchmi - 2. časť

Tretí deň nášho vandru Štiavnickými vrchmi je tu. Ráno nás okrem slnečných lúčov budí tatrovka, ktorá už od skorého rána smradí na neďalekej ceste a šofér nakladá drevo. Zbalíme si veci a vraciame sa na miesto, ktoré sme večer opustili - pred bufet pri jazere. Reku tu sa naraňajkujeme. Peter však zahlási, že „mosí ít“ a že ide opáčiť chatu, v ktorej sme chceli večer skončiť, či náhodou nie je otvorené.

Vzdialenosť
20 km
Prevýšenie
+640 m stúpanie, -1005 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
jar – 05.-08.05.2018
Pohoria
Štiavnické vrchy (CHKO Štiavnické vrchy)
Trasa
Voda
prameň pod Petrovým vrchom, Chata Andreja Kmeťa na Sitne, pramene Granty pod Sitnom, studnička pod Vlčou jamou, prameň ku Priehonu
Nocľah
bivak pod osadou Chrústov
Doprava
Ilija (bus) - Banská Štiavnica (vlak, bus) - Repište (bus), Bzenica (vlak, bus) - Žarnovica (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.482 Štiavnické vrchy, Krem… (1:40.000)

3. deň

Počúvadlianske jazero – Tatárska lúka – Sitno – Granty – sedlo Vlčia jama – Ilija

Po chvíli telefonuje, že je otvorené a máme prísť za ním. Dvere síce otvorené boli, ale nikde nie je ani nohy. Až neskôr sa objavuje majiteľ, ktorý nám objasní situáciu. Chatárka, na ktorú sme sa všetci tešili tu už nechatuje, večer chatu preberal nový chatár a ešte je spoločensky unavený. Majiteľ je ale ochotný a uvarí nám kávu, čaj a aj niečo na vypálenie červíka ponúkne.

Doraňajkujeme, batohy vyložíme na plecia a hor sa smerom na Sitno. Na oblohe ani obláčika, ďalší horúci deň je pred nami. V tieni lesa je však príjemne. Kráčame z nohy na nohu, takmer všetci nás obiehajú. Majú však výhodu – chýbajú im ťažké batohy. Tie na chvíľu pre Tatárskou lúkou skladáme a osviežime sa vodou zo studničky. Osvieženie padne vhod. Po krátkom oddychovom úseku lúkou nás čakajú schody na Sitno.

Po ich zdolaní nemôžeme obísť skalnatú vyhliadku, na ktorej sa striedajú skupinky turistov. Ďalšie, už o niečo širšie výhľady sa nám ponúkajú z vyhliadkovej veže na vrchole Sitna. Nemôžeme vynechať ani Chatu Andreja Kmeťa, dáme si polievku, pivečko a prehodnotíme ďalšie plány. Roman má už od rána zajačie úmysly a v nás dvoch s Radom sa tiež prebudili otcovské pudy a hovoríme si, že by nebolo od veci byť v nasledujúci sviatočný deň s našimi potomkami. Pozrieme si spoje a naše putovanie plánujeme zakončiť na opačnej strane Sitna, v Iliji a zdrhnúť na autobus.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ale čo čert nechcel, po opustení chaty začujeme od vyhliadkovej veže nezameniteľný hlas, a keď zazrieme vedľa chlapíka v zelenom tričku, stojaceho ďalšieho pána v typickom širáku, je nám jasné, že Sitno tak skoro neopustíme. To nevymyslíš, to je život. Pri rozhľadni stoja Janči, Laco, Tomáš a ešte jeden ich kamarát, naši starí známi zo salaša Martina pod Suchým vrchom. Nemôžeme odtiaľto odísť bez toho, aby sme sa „neudobrili“ a neprehodili pár slov.

Neradi, ale musíme sa rozlúčiť. Pustíme sa z kopca po modrej okolo Sitnianskeho hradu, ale iba ho lízneme a neskôr sa napojíme na zelenú značku, ktorá nás dovedie až do dediny. Hneď na jej začiatku (alebo aj konci, záleží od uhla pohľadu) však narazíme na príjemný dvor s výčapom. Smäd je silnejší ako volanie domova, preto si povieme, že jedno pivko nezaškodí a Roman si medzitým vybaví priepustku. Podarilo sa a nám treba teraz prekopať plán B a vymyslieť plán C. Vždy sa smejeme, že pri našom plánovaní by bola aj SIS-ka na nás krátka, pretože minútu po tom, čo niečo naplánujeme, to už neplatí. Ešteže existuje internet a vďaka nemu zistíme, že z Ilije sa vieme doviezť autobusom do Banskej Štiavnice a odtiaľ sa priblížime k ďalšiemu spoju, na ktorý však nasadneme zajtra doobeda a stihneme ešte aj rodinné povinnosti.

Nastúpime do autobusu, ktorý má namierené do Žiaru nad Hronom a vystúpime na zastávke Repište–Pionier. Musíme poprosiť šoféra, aby to mal pod kontrolou, lebo vôbec netušíme, kde táto zastávka môže byť, iba sme vydedukovali z cestovného poriadku, že to je to správne miesto, odkiaľ by sme mohli pokračovať peši.

Repište–Pionier (pamätné stromy prof. Henricha Davida Wilckensa) – Repište – Priehon – Chrústov

Šofér nás vysadí neďaleko prírodnej pamiatky a pamätníka prof. Henricha Davida Wilckensa. Zase si raz prizveme na pomoc internet a dodatočne zisťujeme, že Wilckens bol matematik, fyzik, pedagóg, lesný odborník, ale najmä prvý profesor prvej lesníckej vysokej školy na svete. Bol poverený panovníkom Františkom I. založením Lesníckeho ústavu pri Banskoštiavnickej akadémii, na ktorom pôsobil v rokoch 1808 – 1832. Prispel k zakladaniu botanickej záhrady v Kysihýbli a ku zriadeniu zbierok knižnice. Väčšinu lesníckych predmetov prednášal sám. Jeho zásluhou sa štiavnické lesníctvo dostalo na vysokú úroveň. Viedol praktické cvičenia s lesníkmi v okolí Sklených Teplíc a Repišťa, kde mu bol vybudovaný pamätník. Wilckens získal v tejto časti pre Akadémiu lesy (od roku 1814 natrvalo patriace akadémii). Profesor kládol dôraz práve na praktickú výučbu a na základe toho dal aj vybudovať v roku 1817 mlyn na mletie dubovej kôry. Neskôr tu bola vybudovaná aj školská píla. V piatich lokalitách sa vyrábalo drevené uhlie, ktoré sa používalo v hutiach, navrhol tiež spôsob výroby cukru z javorovej šťavy a zaoberal sa zalesňovaním degradovanej pôdy. Spolupracoval s horehronským horárom Jozefom Dekrétom Matejovie. Vyššie spomenutý mlyn by mohla byť budova nachádzajúca sa pri potoku Teplá, pri hlavnej odbočke na Repište.

Za prírodnú pamiatku sú vyhlásené chránené pamätné stromy H. D. Wilckensa. Ide o dva javory mliečne a dva smrekovce opadavé. Dodnes sa z aleje dochovali len štyri exempláre. Miesto je vyhlásené za “významné lesnícke miesto”. Pamätník obnovili v roku 2009 LESY SR, š. p. v spolupráci s obcou Repište. (zdroj: regiongron.sk)

Neďaleko odtiaľto nás pod cestou v lese prekvapí stavba, ktorá by mala byť replikou zámočku v Betliari a dal ju postaviť rovnaký majiteľ, ktorému patrí aj zámoček Marcus. Nuž, peniaze by sa dali určite využiť užitočnejšie...

O niečo ďalej prechádzame okolo horskej chaty u Daniela, ktorá je zrejme využívaná aj na školy v prírode. Aspoň podľa aktuálnej zostavy za plotom to tak vyzerá. Repište len prefrčíme, na konci dediny na rázcestí Priehon sa nám aj zazdá, že tu by sme mohli kosti na noc zložiť, ale všade dookola to tu majú označkované miestne ovce, tak napriek tomu, že slnko zapadlo za kopce a času nemáme na rozdávanie, pokračujeme ďalej. Prichádzame nad osadu Chrústov a tam niekde dole pod samotou na kraji lesa sa nám zazdá, že by bolo miesto ako stvorené na dnešný nocľah. Nazdržujeme sa hľadaním chodníka a ideme rovno za nosom cez lúky s trávou povyše kolien. Peter nám pritom rozpráva ako naposledy schytal pri podobnom prechode okolo 50 kliešťov. Ostáva nám len veriť, že dnes budeme mať šťastie. Zakempujeme vo vyhliadnutom lesíku pod osadou, rozložíme si oheň, opečieme si posledné zásoby slaninky a príjemne unavení pozeráme do vyhasínajúcej pahreby a zaspávame.

4. deň

Chrústov – Ostružlianska dolina – Bzenica

Posledný deň je len dojazd do civilizácie. Strihneme si to cez lúky a schádzame na lesnú cestu, ktorá nás popri Ostružlianskom potoku dovedie na hlavnú cestu, vedúcu z Bzenice do Banskej Štiavnice, a tak to tu aj vyzerá. Premávka je napriek sviatočnému dňu (alebo práve kvôli tomu) dosť hustá.

Prichádzame do Bzenice, ktorá je rodnou obcou významného botanika a archeológa Andreja Kmeťa. Hneď ako je to možné, opúšťame hlavnú cestu. Keďže je dnes sviatok a navyše je ešte skoro, všetko v dedine je zatvorené. Prejdeme sa teda ešte niekoľko stoviek metrov k Furmanskej kolibe pred dedinou. Aj tu majú ešte zatvorené, ale po jednom potúrovom pivku nám načapujú. To si vychutnáme aj s krásnym výhľadom na zrúcaninu hradu Revište.

Dopijeme a poberieme sa na autobus, ktorý nás odvezie do Žarnovice a týmto sa kruh nášho putovania Štiavnickými vrchmi uzavrie. V Žarnovici sa musíme od autobusu presunúť na železničnú stanicu, veľa času na prestup nám neostáva a navyše Murphyho zákony zafungujú dokonale. Keď sa niečo môže pokaziť, tak sa pokazí. Roman zisťuje, že si v autobuse zabudol topánky. Prezúval sa do tenisiek a topánky ostali pod sedačkou. Hneď voláme na dispečing a milá teta nás ubezpečí, že topánky sa nájdu. A tak sa aj stalo a o pár dní mu prichádzajú do Bratislavy.

Ďalší úspešný vander je teda za nami.

Autori fotografií: Rado Jurčina, Roman Matkovčík a Zdeno Vasilišin

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

Najnovšie