Pokrok nezastavíš, a tak sme leteli z Prahy cez Barcelonu do Marrakéša. Ubytovali sme sa v hotelíku Aday v Medine kúsok od mešity Ben Youssef. Na druhý deň sme si prezreli Marrakéš, ochutnali prvé marocké jedlá – kuskus s jahňacinou, tažín a niečo ako hrubá palacinka. Na druhý deň nás čakal presun autobusom z Marrakéša do Mellahu a potom mikrobusom do Toufginu.

1. deň

Marrakéš – Mellah – Toughin

Vstávali sme pred siedmou, rýchlo sme sa presunuli na námestie na raňajky a potom späť na hotel pobaliť posledné veci. Po úzkych schodoch sa dosť ťažko chodilo s plnou poľnou, ale nejako sme to všetci zvládli. Pred deviatou sme vyrazili v zástupe cez mesto k 3,5 km vzdialenej autobusovej stanici. Na nej nás už čakal náš berberský sprievodca Mohamed Eddahli. Tu sme zažili prvý šok. Dovtedy sme si hovorili, že je to tu skoro ako v Európe. Mohamed nám kúpil lístky na autobus, ale miestni nadháňači to odmietali rešpektovať a skoro ho zbili, lebo sme nechceli nastúpiť do ich autobusu. Normálne musel ujsť z autobusovej stanice a my sme si museli držať ruksaky, lebo ich neustále chceli nakladať do ich autobusov. Keď konečne prišiel náš, normálne sme si oddýchli. Veci putovali dolu a my hore do autobusu. Začal sa pomaly nekonečný prúd predavačov čohokoľvek. Od papierových vreckoviek, fliaš s vodou, zapaľovačov, magnetiek... Autobus odchádzal a oni veselo pokračovali v ponúkaní. Vyskočili až pri východe zo stanice.

Potom cesta prebiehala celkom v pohode. Po 2,5 hodine jazdy sme vystúpili v mestečku Mellah. Usadili nás pod markízu kaviarničky, doniesli nám mätový čaj a nastal čas čakania na mikrobus. Prišiel 12-miestny Renault. Na strechu putovali naše ruksaky a nejaké vrecia s nákupmi. Prekryli to sieťou a auto odišlo. My sme sa cez mestečko presúvali peši, aby sme na hornom konci devätnásti nastúpili. Kto nemal sedadlo, dostal plastovú stoličku. Sardinky asi majú v konzerve viac miesta. Na normálnu cestu sme mohli zabudnúť a veru som občas mal obavu, či neskončíme dolu v zráze. Cestu skalným masívom rozširovali, serpentínami sme sa štverali do sedla vo výške 2174 m.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Obedovú pauzu nám spravili v ihličnatom lesíku. Kúsky kuraťa v citrónovej omáčke, hranolky, okrúhly domáci chlieb, hrozno, pistácie, sušené datle, figy a vlašské orechy. Po pauze sme začali klesať do Mohamedovej dediny. Videli sme prvé typické berberské dediny. Vo svahoch vysoko nad údolím domčeky s rovnými strechami a vždy nejaký minaret na obzore. Prišli sme celkom udrncaní a postláčaní pred 18-tou.

Z parkoviska sme po schodoch vyvláčili ruksaky k penzióniku. Uložili nás do dvoch izieb. Na zemi boli matrace a na každom tri hrubé deky. Ruksaky sme nechali v hale, z ktorej sa išlo k dvom umývadlám s tečúcou vodou, dvom sprchám, tureckým záchodom a miestnosti, kde sme jedli. Domáci bývali v inej časti domu, ale pred večerou nám Mohamed predstavil syna, manželku i dcéru. Ženy u Berberov nechodia zahalené. Po večeri sme triedili veci, lebo všetko nepotrebné na túru sme nechávali tu.

2. deň

Ait Alla – Toufghine – Taghroute – Tasselnt – Tagoukht – Azib – Taznakht – Magdaz

Po raňajkách naložili muliari ruksaky na muly a my sme vykročili s malými ruksačikmi hore do pôvodnej dediny. Kráčali sme kamenistou pôdou s kríkmi a dolu pod nami popri rieke Oued Tassaout sa zelenali políčka s kukuricou. Postupne sme sa dostali do v podstate orechového lesa. S prekvapením som sa dozvedel, že Berberi zásobujú vlašskými orechmi možno polovicu Európy. Na strechách domov boli obrovské kopy orechov a ženy ich čistili od šupiek.

Prišli sme na mini námestíčko, kde stál strom, vraj zasadený zakladateľom dediny. Ženy tu v betónovom koryte, do ktorého padala voda malým vodopádom, prali a prádlo vešali na konáre. Otvorili sa nám spätné pohľady na dedinu, z ktorej sme vyšli, a na okolité kopce. Dole pod nami sa krútila cesta, po ktorej odišli muly. Zišli sme na ňu pri troch zatvorených obchodíkoch a pokračovali k vodopádu, ktorý slúžil miestnym ako zdroj pitnej vody. V údolí pod nami tiekla riečka a trčali z neho stožiare vysokého napätia. Zišli sme k riečke, prebrodili ju a začali stúpať do kopcov bez stromov, sem-tam s nejakým kríčkom. Doďaleka svietili hnedočervené, akoby zárezy kamenných žľabov v zelenej ploche kopcov. Sem-tam sa tam pásli kozy s ovcami, na ktoré dozerali pastieri, zväčša sediaci na nejakej vyvýšenine.

Slnko pripekalo, a tak sme išli v kraťasoch, kadejakých pokrývkach hláv, natretí opaľovacím krémom s faktorom 50. Pôda pod nami začala byť červená a kríkov či trávy bolo stále menej. Následne sme klesli na rovinu, ktorou tiekol potôčik, v ktorom ženy prali a oprané rozkladali po svahu. Ďalšie ženy kráčali s nasekanými konármi do dediny. Chodia stále ďalej a ďalej, lebo stromov je málo. Je zaujímavé, že z každého osekajú pár konárov a potom idú k ďalšiemu. Popri nás prešiel chlapík na oslíkovi. Okrem neho niesol ešte na každej strane kôš s niečím nasekaným, zeleným.

Prešli sme dedinou, v ktorej bola škola a na trávnatom svahu nad ňou sme mali obedovú pauzu. Muliari všetko nachystali, kým sme prišli. Opäť ma fascinoval pohľad na prudký kontrast zelených políčok okolo potoka a holých kopcov široko-ďaleko. Domy nezaberajú pôdu pri vode a ak nie je prameň nad dedinou, tak ženy vláčia vodu hore do dediny. Ale do každej dediny, nech sme boli ako ďaleko vo vnútrozemí, vedie elektrina a stožiare búrlivo stavali po celom Maroku.

Po obede sme začali stúpať do kopcov. Došli sme k domom, kde prespávajú ľudia z dedín v údoliach, keď chodia obrábať políčka hore. Ako sme stúpali do sedla v nadmorskej výške 2450 m, začalo sa ochladzovať a keď sme došli hore, začalo snežiť. Tu v Afrike v októbri! Veľmi rýchlo sme sa obliekali a všetci sme boli radi, že sme dali na radu vedúceho zájazdu a zobrali si aj teplé veci. Sneh prešiel do dažďa a keď začali v diaľke biť blesky, švihali sme do údolia.

Na moju škodu som si nedal cez seba pončo. Veril som softshellovej bunde. Nepremokla, len nasiakla vodou. Pri trošku panickom zostupe sme sa roztratili, a tak sme asi desiati zastali pred budovou školy nad dedinou. Vyšla učiteľka a pustila nás skryť sa dnu. Neskôr došiel aj starosta, a tak sme sa dozvedeli, že táboríme dolu pri rieke. Muliari postavili dva veľké stany. Jeden ako kuchyňu a druhý ako jedáleň. Prestalo pršať, tak sme stavali stany. Dali sme si skvelú večeru a po 21. hodine zaľahli.

3. deň

Magdaz – sedlo Vzdychov – Imi N Ikis

Ráno bolo všetko vlhké, nič v noci neuschlo. Balili sme aj mokré stany, lebo sme museli pokračovať ďalej a nebol čas čakať na vyschnutie. Väčšinou tu boli páry, či dvojice. Len ja som bol sám a traja boli muzikanti trampi zo severu Čiech. Dvaja z nich a jedna baba ráno prehlásili, že túra je nad ich sily. Vrátili sa teda do penziónu v Toughine po ceste.

Zvyšok sme po moste prekročili rieku a začali stúpať dedinou. Zažili sme zaujímavý pohľad cez plot na islamský pohreb. Nad dedinou čnel dom – pevnosť (Kasba), kde sa v dávnych dobách uchyľovali obyvatelia pred nepriateľom. Na druhej strane údolia sme videli náš včerajší úkryt – školu, vedľa ktorej stála tiež pevnosť.

Táto dedina má šťastie. Nad ňou je prameň, a tak je voda hadicami vedená strmými uličkami a nemusia ju hore od rieky vláčiť. Vystúpali sme až na červený hrebeň. Možno takto to vyzerá na Mesiaci. Hore opäť pár domov, kde bývajú domáci, keď robia na políčkach na druhej strane hrebeňa. Obývaný bol len jeden a keď sme si posadali pod veľký strom, dobehli k nám z neho deti. Zastali obďaleč, nežobrali. Skôr s údivom pozerali na iných ľudí, na akých sú zvyknuté. Radi sme im dali nejaké sladkosti.

Potom sme zišli opäť do údolia, nad ktorým bola ďalšia dedina, obklopená kukuričnými políčkami. Pokračovali sme proti prúdu riečky a došli sme, na zdesenie viacerých, ku kolmej skalnatej stene. Padal z nej dolu vodopád. Toto nám vedúci nejako zatajil. Napokon nám ukázal, ako vcelku bezpečne stúpať skalami asi 100 výškových metrov. Išli sme po jednom a dolu to bolo napokon horšie, ako hore. Úzkou štrbinou, po kameňoch uhýbajúcich sa pod nohami sme zase po jednom schádzali k rieke. Bol som rád, že ťažké ruksaky nesú muly.

Kráčali sme ďalej proti prúdu riečky, neustále stúpajúc, až sme došli na hrebeň. Kúsok pod ním sme obedovali z balíčkov, ktoré sme dostali pri raňajkách. Veľmi tam fúkal vietor, a tak sme sa dlho nezdržiavali. Ale pohľady do diaľav boli fascinujúce. Kam oko dovidelo, tiahli sa holé hrebene, rôzne sfarbené. Na niektorých sa pásli roztratené stáda, akoby bez pánov.

Začali sme klesať do širokého údolia, nad ktorým sa čnela na druhej strane vysoká kamenná stena. Kamenistá rovina, pokrytá kopčekmi rastlín sa tiahla doďaleka a my sme medzi trsmi kľučkovali. Postupne sme prešli na kamenistý podklad a začali sme klesať k rieke. Tu, v podstate pri jedinom dome, obklopenom orechovým sadom, sme mali prenocovať. Muliari tu už boli. Jednému z nich patril dom.

Na tráve bol prestretý veľký igelit a na ňom obrus. My sme si bosí posadali a s chuťou sme sa pustili do lievancov s rôznymi domácimi džemami a mätového čaju. Potom, kto chcel, si postavil stan. Ja som sa rozhodol spať vnútri v jedinej voľnej miestnosti. Pred večerou sme sa dokonca mohli ísť umyť pod sprchu so studenou vodou. Dokonca som si v rieke opral, čo sa dalo a rozvešal to medzi stromami na špagát, čo vždy nosím so sebou. Večerali sme v druhej miestnosti a po večeri nám muliari spravili úžasný koncert. Mali v podstate len hrnce, do ktorých búšili, ale bol to skvelý zážitok. V sede sa knísali, jeden akoby predspevoval, potom sa pridali ostatní a sálala z nich radosť zo života. Cez noc sme si dokonca mohli dať nabíjať baterky, powerbanky, a tak to bol vcelku luxusný nocľah.

4. deň

Imi N Ikis – Amezri – Tasgaiwalt – Tassaout – sedlo Obrých korálkov – Bergerie

Ráno nás vítal ďalší slnečný deň. Skalnatý masív nad riekou bol v rannom slnku akoby zlatý. Kto spal vonku v stanoch, veľmi sa nevyspal. Vraj tam celú noc pobehovali hafani. Nuž ja v miestnosti a so štupľami v ušiach som sa vyspal. Naraňajkovali sme sa, pozbieral som oprané a hlavne suché veci a odovzdal veľký ruksak muliarom.

Vedúci nám vysvetlil, že sa musíme dostať na druhú stranu rieky a že tam nie je most. Kto chce, môže sa ju pokúsiť prebrodiť. Ale je dosť studená, rýchla a siaha vyše kolien. Druhý variant je nechať sa previezť na muloch. Nuž sme všetci z múrika nasadali po jednom do drevených sediel za muliara, držali sa, čo ruky vládali a mula navádzal cez rieku muliar. Zvládli sme to všetci bez pádu či splašenia sa flegmatických mulov. Keď sme boli všetci na druhej strane, vykročili sme po prašnej ceste popri rieke. Doviedla nás do dediny. Medzi holými, skalnatými hrebeňmi vrchov sa vinula zelená oáza políčok. Úžasný kontrast.

Úzka hlinená cesta pokračovala ďalej. Nad nami sa na v podstate holých svahoch pásli ovce. Fakt neviem, čo tam obhrýzali. Dokráčali sme do ďalšej dediny. Tu nám pripravili drobné občerstvenie. Hlavne mätový čaj nám v horúčave padol dobre. Vedúci muliarov tu býval, a tak sa k nám nahrnuli jeho deti s kamarátmi. Vedúci niesol pre jeho malého syna farebnú fotografiu, dcérka dostala handrovú bábiku, ostatní cukríky. Všetko sme to fotili a potom ukazovali deťom na monitoroch digitálov fotky. Výskali a smiali sa nad čudom.

Po pauze sme prešli ponad potok a pokračovali do kopca. Z neho sme zišli do ďalšej dediny a tam sme do školy niesli pre deti perá, farbičky, zošity. Deti boli práve pred školou a všade naokolo ženy kosili nejakú, vraj miestnu odrodu obilia. Učiteľ zavolal deti do triedy, my sme mu pre ne odovzdali dary a oni nám pre zmenu zborovo zarecitovali. Hoci vraj kráľ zakázal v školách deti fotiť, nám to bolo povolené. Škola je vraj v každej dedine a ak je dedina malá, tak stojí škola na pol ceste medzi dvomi dedinami.

Po milej udalosti sme pokračovali údolím do sedla a z neho zase do ďalšej dediny, kde nám spravili skvelý obed. Potom sme sa chvíľu slnili, ale čas neúprosne utekal, a tak sme sa napokon dvihli a údolím proti toku potoka stúpali až do sedla, kde sme sa dostali do nadmorskej výšky 3080 m. V diaľke sme zazreli po prvýkrát náš zasnežený cieľ – Malý M´Goun. Na jednu stranu klesal masív kolmo do údolia a v diaľke za množstvom vrchov sa črtala rovina.

Začali sme klesať k nášmu poslednému táborisku pred výstupom. Stratili sme 300 výškových metrov. Jeden malý domček s dvomi miestnosťami stál na brehu potôčika a dolu bolo vidno políčka. Začali sme všetci urovnávať terén, odstraňovať kamene, aby sme mali kde postaviť stany. Keďže sme táborili vo svahu, vedúci nám odporučil spraviť okolo stanov odvodňovacie kanály. Keď muliari videli, že kopeme okolo stanov, vrhli sa nám pomáhať. Podľa vedúceho vôbec nevedia, čo robia a načo, ale ich ochota pomôcť bola úžasná. Na robotu sú tu vraj oni a my máme po túre oddychovať. Po večeri muliari na svahu vykopali nejaké kríky a spravili si oheň, okolo ktorého tancovali a spievali. Boli sme unavení a asi aj nervózni pred výstupom a tak sme zaliezli spať.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek