Trasa

Hubina, odbočka na Kostolec – Skalka – Gonove lazy – sedlo pod Kostolným vrchom – sedlo Marhát – Marhát – Trhovičná lúka – sedlo Gajda – Krahulčie vrchy – Výtoky – Hubina, odbočka na Kostolec

Na začiatku Hubiny je kameňolom a popri ňom som pri plánovaní nejako prehliadla hradisko Kostolec, takže mierim rovno do obce. Kde zaparkujem, aby na mňa domáci náhodou nezazerali, že im sem prinášam cudzie vírusy, bola moja starosť už odvčera. Našťastie, za niekoľkými prvými domami cesta prechádza popod nejaký starý lom, kde je v pohode priestor pre niekoľko áut. K modrej len minútku zbehnem a hneď ma vedie hore smerom na Skalku. Chodníkom pomedzi kríky rýchlo naberám výšku, otvárajú sa výhľady na obec a kameňolom. Kopec je lúčnatý, ale časom ho možno kroviny úplne zarastú. Onedlho vidím pred sebou skalnatý vrcholček, ktorý dal asi kopcu meno. Jeho nadmorská výška je len 377 metrov, ale vďaka jeho predsunutej polohe je z neho veľmi vďačný výhľad. Pod sebou vidím obec a kameňolom, v pozadí Piešťany a čachtickú časť Malých Karpát. Na druhej strane je to zľava zrúcanina hradu Tematín a Bezovec, predo mnou kopec Grnica, vpravo ďalšia časť Považského Inovca s Marhátom. Dúfala som, že tu urobím fotku ako Dušan Šrenkel, ale mám iné svetlo.

Na kopci nikoho, vzhľadom na jeho dostupnosť by som tu očakávala viac ľudí. Nie že by mi to prekážalo. Schádzam krátkym strmším zostupom a potom začínam stúpať pomerne jednotvárnym lesom. Stromy sú ešte bez listov, zrak sa nemá veľmi na čo uprieť, až na jednom strome zbadám modrý trojuholník, ktorý hovorí o vyhliadke. O minútku som na nej, naozaj príjemné miesto s výhľadom a ohniskom. Akurát slnko svieti rovno do očí. Vraciam sa na značku a pokračujem k rázcestiu Gonove lazy. Je odtiaľto obmedzený výhľad, o chvíľu si odbehnem k ďalšiemu na opačnú stranu. Onedlho sa pripájam na cyklotrasu a prichádzam na hlavnú hrebeňovú trasu. Aj tá v tomto úseku a ešte dosť dlho vyzerá ako eldorádo pre cyklistov.

Už nejaký čas hľadám vhodné miesto na obed, malo by byť na ňom slnečno, bez vetra a s peknými výhľadmi. Hlad sa stupňuje, takže netrvám na stopercentnom splnení všetkých bodov. Za zákrutou vyliezam na skalku nad cestou, je tu tráva, polotieň a obmedzené výhľady za nezalistenými stromami. Posedím si na machom obrastenom kameni a naobedujem sa. Za celý čas prejdú okolo len dvaja či traja cyklisti. Keď si predstavím, koľko ľudí je v týchto časoch v lesoch okolo Bratislavy…

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujem ďalej po červenej, je nepríjemne teplo, nemám rada skoky zo zimy do leta. Trasa mierne stúpa do lesa na križovatku s ďalšími cestami, odtiaľto pokračujem po asfaltke. Z lesa vychádzam na lúky. Asfaltku lemuje aleja stromov a nepripadám si veľmi ako na hrebeňovke, ale skôr na ceste medzi dvomi horskými samotami. Dojem sa ešte umocní, keď po pravej strane zbadám rodinný dom, po ľavej solárne panely. Nejako sa mi to sem hore nehodí, zatvorím oči, namiesto solárnych panelov dosadím ovečky a namiesto domu drevenú kolibu salaša. Až potom si všimnem, že ovce sa skutočne medzi panelmi pasú.

Vchádzam do lesa a o chvíľu som v sedle Marhát. Zamierim k náučnej tabuli na žltej značke, na prekvapenie jedného z cyklistov, ktorý sa pýta, či nejdem hore. Idem, ale až keď sa trochu vzdelám. Najvyšším vrcholom Považského Inovca je Inovec s nadmorskou výšku 1042 m n. m. Marhát je dominantou južnej časti pohoria, jeho výška je 748 metrov. V neskorej dobe bronzovej a staršej dobe železnej bolo na vrchole osídlenie. Aj neskôr bol kopec využívaný ako útočisko počas nepokojných časov. Dnes na jeho vrchole stojí 18 metrov vysoká drevená rozhľadňa. Na kopci som hneď a prešprintujem medzi skupinkami turistov a cyklistov. Na rozhľadňu vedie niekoľko drevených rebríkov ako na povalu, takže je mi jasné, že na tejto túre už nejem, lebo na dezinfekčné vreckovky sa veľmi nespolieham. Od ďalšej túry som začala so sebou nosiť jablkovicu.

Hore sú ďalší ľudia, poväčšine s rúškami a je aj dosť veterno, ale aj tak sa tu veľmi nezdržiavam. Zbehnem dole a vyberám sa ďalej po červenej. Úsek vedie okrajom zvažujúceho sa kopca, občas je posiaty skalkami, zo zeme voňajú fialové a biele chochlačky. Snažíme sa obchádzať sa s okoloidúcimi a hlasno sa zdravíme. Je to oveľa príjemnejšie než v začiatkoch opatrení, kedy sa ľudia nielen obchádzali, ale zaryto hľadeli do zeme a tvárili sa, že okoloidúci majú prinajmenšom mor.

Nasleduje séria prašných zvážnic, na Trhovičnej lúke sa v prístrešku napijem, inak okolie veľmi nestojí za reč. Zaujímavé to začne byť hneď za rázcestníkom Krahulčie vrchy, kde vymením červenú značku za zelenú. Zo zvážnice som odbočila na úzky chodníček, ktorý vedie po okraji strmého brala. Na niekoľkometrovej skalnej stene vpravo lezú skalolezci. Nižšie stromy sa začínajú zelenať. Míňam parádnu vyhliadku, ktorá by bola splnila moje obedové očakávania, a keďže za mnou aj predo mnou ide dosť ľudí, sadám si sem a nechávam dav odísť. Mám čas. Takýchto vyhliadok je cestou viacero, zo tri alebo štyri, na jednej z nich sa trepocú vlajočky ako spomienka na horolezca Vlada Plulíka.

Po asi štvrťhodine zostupu je odbočka do Malej a Veľkej jaskyne v Dolnom Sokole. Ide o verejnosti voľne prístupné jaskyne. Vytvorila ich presakujúca voda pozdĺž pukliny vápencov, k vzniku prispelo aj mrazové zvetrávanie. Ich dĺžka je 10 a 15 metrov. Zliezam teda nižšie. Jaskyne sú oproti Deravej skale alebo Šarkanej diere dosť malé, ale páči sa mi ich vzájomné usporiadanie, ako prízemie a posunuté horné poschodie. Ťažko sa to opisuje, keď tu budete, stoja za odbočku.

Čaká ma strmší zostup lesom až do doliny na asfaltku. Miniem rekreačné stredisko Výtoky a kráčam asfaltkou. Niekde doprava to budem musieť strihnúť do susednej doliny, ale už sa mi nechce opäť štverať do kopca, počkám, až sa horstvo zníži. Pred tromi týždňami som dobrala antibiotiká a mám pocit, že mi dnešné metre prevýšenia budú stačiť. Preto ľahostajne miniem odbočku zelenej značky z rázcestia Výtoky, ktorá by ma opäť priviedla na Gonove lazy a po modrej cez Skalku opäť k autu. Pochod po asfaltke ma veľmi nebaví, a tak dúfam, že zvážnice vyhliadnuté na mape budú aj v teréne. Sú. Obchádzam usadlosť Duranov mlyn a stúpam po zvážnici do kopca. Ocitnem sa na rozľahlom poli s pekným výhľadom naspäť. Predo mnou sa ešte vynára vrchol Skalky. Cesta ma privedie popri trochu prezdobenej Božej muke do vrchnej časti Hubiny s názvom Brooklyn. Potom len zbehnem obcou k autu a spokojne fičím domov.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek