3. deň

Veľký Klíž, časť Klížske Hradište – Vrchhora – Michalov vrch – Belov vrch – Malý Vracov – Veľký Vracov – Malá Suchá – Klížske Hradište

Je nedeľa a opäť musíme zavčasu vstávať. Autobus odchádza o 6.15 h. Tentoraz sa cestovanie obišlo bez nečakaných zážitkov a v Klížskom Hradišti sme boli pred siedmou hodinou. Tu nás najskôr pobavili kačky na miestnom rybníku a netradičná výzdoba s colnicou. V Klížskom Hradišti sme boli nedávno, preto sme sa dlho nezdržali a vykročili modrou značkou smerom na Vrchhoru.

Stúpanie bolo pozvoľné, a tak cesta v peknom farebnom jesennom lese rýchlo ubiehala. Onedlho sa nám však do cesty postavila obora so zatvorenou bránou. Vedľa brány bol rebrík nuž sme nezaváhali a preliezli sme. Až za plotom som si všimla, že brána je síce zatvorená, ale nie zamknutá. Stačilo otvoriť. No ale kto by otváral, keď môže preliezať?!?!

Vrchhora a Michlov vrch

Kúsok ďalej za ohradou sme sa pristavili na vyhliadkovom mieste. Na malej skalnej ostrohe sú dve lavičky a pekný výhľad smerom na hlavný hrebeň Tribeča. Potom nás už nič nepristavilo a o pol hodinky sme boli na Vrchhore. Vrchhora je magické miesto. Na krásnej horskej lúke tu stoja dve pamiatky na dávne časy. Je tu romantická zrúcanina kostola sv. Michala, pravdepodobne z polovice 17. storočia a malá kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Do konca 19. storočia bola Vrchhora pútnickým miestom a do dnešných čias si zachovala svoj genius loci. Je tu prístrešok s lavičkami a peknou informačnou tabuľou, a tak nečudo, že miesto je obľúbeným cieľom výletníkov a samozrejme turistov a cykloturistov. Pobudli sme tu hodnú chvíľu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Modro značenou odbočkou sme sa potom vydali na Michalov vrch. Opäť sa nám postavila do cesty obora, no tentoraz sme si už otvorili bránu. Prekvapila nás za bránou latrína. Mimo chát, v slovenských horách to nie je bežné, no na takýchto veľmi navštevovaných miestach je to viac ako žiaduce. Chodník na Michalov vrch je veľmi pekný. Vedie takmer neporušeným lesom pralesovitého charakteru. Prepletá sa pomedzi menšie skalné útvary, staré fotogenické duby a križuje zvyšky valov opevnenia Michalovho hradu, ktorý tu kedysi stál. V mieste, kde bola južná bašta, je vybudované oddychové miesto, ktoré by si však zaslúžilo opravu. Tu vidno nepatrné zbytky muriva.

Belov vrch, Malý a Veľký Vracov

Chodník pokračuje ďalej až na okraj kremencových brál, ktoré majú peknú ružovú farbu. Z okraja je výhľad na Hornonitriansku kotlinu. Teraz bola kotlina v hmle a my sme mali zaujímavé inverzné výhľady. Tu značka končí, no nevracali sme sa, ale zostupovali sme skalnatým hrebienkom na sever. Pri zostupe nás zaujali lišajníky a machy, ktorými boli skaly obrastené. Boli tam rôzne druhy, v rôznych odtieňoch zelenej a sivej farby. Pretraverzovali sme severný výbežok Veľkej Slopne a z jej východného kremencového svahu sme už videli náš ďalší cieľ – Belov vrch, ktorý stojí západne od Malého Vracova. Ten je celý zalesnený, zatiaľ čo Belov vrch je typická kremencová hôrka. Jeho západný okraj tvoria vysoké kremencové bralá, skalnatý hrebienok je porastený starými pokrútenými dubmi a medzi skalami kvitnú vresy. Takéto hrebienky máme veľmi radi, a tak sme si ho poprechádzali zdola i zhora. Zaujímavé, že Belov vrch je označený len na niektorých mapách. Na TuristickaMapa.sk je len na cyklomape, pričom, paradoxne, v blízkosti žiadna cyklotrasa nevedie.

Plytkým sedlom sme sa prehupli do svahu Veľkého Vracova. Tesne pod jeho skalnatým vrcholom je hrob neznámeho rumunského vojaka, ktorý tu zahynul počas oslobodzovania Kolačna v II. svetovej vojne. Hoci vrchol je o kus vyššie, vrcholová kniha je už tu. Zrejme tu končí väčšina turistov a na zalesnený vrchol sa im už nechce. Kúsok vedľa ma zaujal rebrík. Pôvodne slúžil na prechod cez oboru, ktorá tu už dávno nie je. S týmto sa v Tribeči stretávame často. Na mnohých miestach sme našli zvyšky pletiva a rebríkov, no obora nikde. A žiaľ, fungujúce obory zase nie sú v mapách vyznačené. Cez skaly sme sa vyškriabali až hore na vrchol a boli sme milo prekvapení. Vrchol tvorí pomerne široká plošina s krásnymi dubmi a miesto má veľmi peknú atmosféru. Tak sme si tu posadali a naobedovali sa. Zaujalo nás aj množstvo všakovakých húb.

Z Veľkého Vracova sme zbehli na lesnú cestu, ktorá nás priviedla späť na Vrchhoru. Chvíľu sme si oddýchli a keďže sme mali ešte dosť času rozhodli sme sa pokračovať na Malú Suchú.

Malá Suchá

Išli sme modrou značkou popod Veľkú Slopňu a na veľkej zákrute sme zabočili na lesnú cestu, ktorá nás priviedla na hrebeň Malej Suchej. Prišli sme rovno na okraj skalnatej kremencovej stráne. Nie sú tu vysoké skalné steny, ale skôr jednotlivé väčšie balvany veľmi rôznych tvarov. Skalky sa nám veľmi páčili, a tak sme sa pomedzi ne trošku pomotali. Jediné, čo nás rušilo, boli borovice umelo vysadené na hrebienku. Našťastie len časť hrebienka je takto „upravená“ človekom. V druhej časti prevláda prirodzený dubový porast a sutiny spevňujú pôvabné brezy. Hlavne niektoré staré duby nás uchvátili. Zo svahu sme mali dobrý výhľad na protiľahlú Veľkú Suchú, ktorú máme tiež v pláne. Veľká Suchá je o jeden meter vyššia, ale kremencové skaly sú oveľa nižšie. Vlastne je to len sutinový svah. Aj preto sme sa rozhodli, že dnes to nebude, ale určite tam niekedy zájdeme.

Medzi Malou Suchou a Klížskym Hradišťom je ešte Malá Ostrá, ale pravdu povediac, vidina piva bola silnejšia ako túžba škrabať sa v teple ešte raz do kopca. Zišli sme do údolia a kráčali po lesnej ceste. Samozrejme, zase sa nám postavil do cesty plot obory, a tak sme si pochod vedľa plota krátili tým, že sme tipovali ako ho asi prelezieme. Veľká diera v plote to rýchlo vyriešila za nás. Povedľa plota bol dobre vychodený chodník a ten nás čoskoro priviedol na asfaltovú cestu, ktorou sme prišli do Klížskeho Hradišťa.

Boli sme ešte v lese a pomerne ďaleko od obce, keď nás zaujala smerová šípka na strome – Ihrisko. Čudovali sme sa, ale už sa nám nechcelo zachádzať. Raz si však možno pôjdeme obzrieť ihrisko, postavené ďaleko od dediny, uprostred lesa. Teraz už len oddych na terase miestnej krčmičky pri dobrom pivku.

Sklamanie sme zažili v Malých Bieliciach, v reštaurácii pri miestnych kúpeľoch. Vraj večeru po 17-tej hodine podávajú iba ubytovaným hosťom. Reštaurácia bola pritom, až na jeden pár, úplne prázdna. Ponúkli nám len pizzu a na tú sme teda chuť nemali. Škoda, ale aspoň sme konečne dojedli proviant z domu. Keď sme vyložili všetky prinesené zásoby, mali sme celkom bohatý „švédsky stôl“!

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek