"Raz vidieť je viac ako stokrát počuť" – tak trochu klišé, v tomto prípade však namieste. Preto sme sa rozhodli, že sa do sedla pôjdeme pozrieť. Koncom augusta sa so Soňou presúvame na Brnčalku (Chata pri Zelenom plese) cez Svišťovku po magistrále. Večeriame pri mape, kde je naša zajtrajšia trasa naznačená prerušovanou čiarou (VKÚ 1:25tis 2. vydanie). Ešte si prečítame, čo má k tomu Kroutil (horolezecký sprievodca), nastavíme budík a šup do postele.

Po reťaziach do Veľkej Zmrzlej doliny

Ráno o pol šiestej je hnusne. Nevidieť ani prvý skalný prah. Niet sa kam ponáhľať a tak sa v pohodičke naraňajkujeme. O pol ôsmej sa to celkom slušne prečistilo a tak vyrážame – ľavým brehom Zeleného plesa po horolezeckom chodníčku smerom k vodopádu, ktorý dobre vidieť od chaty. K nemu však nedorazíme, preskočíme potok a začíname liezť po skalnom rebre, čo zbieha zo severovýchodnej steny Čierneho štítu. Terén je jednoduchý – je tu aj reťaz, poslúži nám pre ľahkú orientáciu, kadiaľ ísť. Veľmi ma pobavil tvar výraznej skalnej vežičky, ktorú máme pri výstupe pred sebou (viď foto č.3). V druhej polovici rebra sa pridá aj kosodrevina, rýchlo ju však striedajú trávnaté terasy.

Veľkou Zmrzlou dolinou do sedla

Stojíme na okraji Veľkej Zmrzlej doliny. Panoráma je čarovná – vidíme do úzkej Medenej kotliny, ktorá je v tieni Kežmarského, Lomnického a Pyšného štítu. Nachádza sa v nej aj tzv. snehovec – sneh, čo sa celoročne neroztápa – pripomína svojim tvarom taký malý ľadovček. V stenách rozpoznávame Medené lávky, na ktoré je možné dostať sa z Nemeckého rebríka a ďalej pokračovať na Lomničák – ide o extrémne náročnú túru na rozhraní VHT a horolezectva.

Akákoľvek vegetácia končí, dolina je pustá a plná sute. Je v nej množstvo vychodených chodníčkov a správny smer označujú skalní mužíci – ide o bežný spôsob, ktorým si horolezci značia svoje nástupové a zostupové cesty. Za ďalším skalným prahom sa dostávame do malej suťovej kotlinky. Na jej dne je ešte stále sneh. Pokračujeme popod juhovýchodné rameno Čierneho štítu, ktoré oddeľuje Baraniu kotlinu od zvyšku doliny. Ďalej mierne doľava hore suťou smerom k najnižšiemu miestu v skalných hradbách. V týchto oblastiach už treba rátať s rozsiahlými firnoviskami po väčšinu turistickej sezóny, na čo je vhodné mať aj adekvátnu výzbroj a skúsenosti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Onedlho vstupujeme do úzkej strmej rokliny, ktorá padá z Baranieho sedla. Sneh tu nie je, ale v pohyblivej suti sa ťažko pohybuje. Navyše sa cez sedlo prevaľuje hmla a tak na chvíľu nič nevidieť – v tomto teréne veru žiadna výhra a tak radšej chvíľu počkáme. Čas využijeme na posilnenie a tiež si pre istotu dáme helmy. Hmla sa naštastie onedlho dvíha. Po pravej strane nachádzame reťaz, za ktorú sme celkom vďační. Odvedie nás doprava na pevnejšie skaly. Celkom dobre držia. Stúpame pomerne strmo a onedlho nás na skalnej platni čaká vrcholová prémia v podobe starého rebríka. Na jeho hornom konci je po pravej strane poriadne vzdušno – radšej sa chytím pevne reťaze a šup doľava na skalnú terasu. Ďalší postup je už pohodový, reťaz nás dovedie mierne rozbitým terénom až do sedla. Príjemné je, že reťaze sú zjavne udržiavané, niektoré časti sa dokoca leskli novotou.

Výstup nám trval približne 3h30m – šli sme to však úplne pohodovým tempom s častými fotopauzami.

Zo sedla k Spišským plesám

V sedle sa nám otvorila ďalšia prekrásna panoráma – vidíme Veľké Spišské pleso, Ľadové štíty, Prostredný hrot. Vo výhľade na Téryho chatu nám bráni južná rázsocha Spišského štítu s Mačacou vežou. Po krátkom oddychu začneme zostup. Všetko je poriadne rozbité a suť sa hýbe. Držíme sa vľavo, pod stenami Spišského štítu a začneme sa spúšťať do suťovej roklinky – postupujeme pomaly. Keď prejdeme najrozlámanejšie časti, začne byť viditeľný chodník. To už stojíme na okraji malého kotla, ktorý vytvárajú svahy a steny Spišského štítu, Mačacej veže a Baraních rohov. Ďalej už postupujeme bezproblémovo po výraznom chodníku, často fotíme a vychutnávame posledné chvíle mimo značiek. Sami však nie sme, zhora nás predbehnú dvaja chalani (že by na Brnči došlo pivo?).

Pri Veľkom Spišskom plese fotíme svišťa a po veľkých balvanoch preskáčeme až na turistický chodník, čo vedie do Priečneho sedla a Sedielka. Zostup nám trval necelé dve hodiny. Celkom radi si dáme polievku a pivo na Térynke, nezdržíme sa dlho, veď nás ešte čaká úmorný zostup do Smokovca.

Tak teda otvoriť, či neotvoriť?

Baranie sedlo by podľa nás malo byť opäť sprístupnené turistom – ide o dôležitú spojnicu a poskytovalo by nové možnosti. Napríklad by bola možná viacdňová akcia vo vysokohorskom prostredí bez nutnosti dlhých nástupov. Napríklad: Ždiar – Monkova dolina – Kopské sedlo – Brnčalka – Baranie sedlo – Térynka – Priečne sedlo – Zbojníčka – sedlo Prielom – Poľský hrebeň – Východná Vysoká – Poľský hrebeň – Velické pleso – Tatranská Polianka, prípadne variant cez Bielovodskú dolinu na Lysú Poľanu.

Jedným dychom dodávame, že treba nájsť na to vhodný spôsob. Táto trasa nie je vhodná pre kohokoľvek. Je náročnejšia ako ktorékoľvek turisticky sprístupnené sedlo v Tatrách. Väčšinu letnej sezóny by viedla po nebezpečných snehových poliach – turisti by potrebovali vhodnú výzbroj aj skúsenosti. Zároveň by bolo nutné vhodne zabezpečiť množstvo suťových miest a rovnako aj osvetu, čo turistov hore čaká. Za súčasného stavu by to nešlo. Podľa nás existujú dve možnosti – vyznačiť trasu odlišnou značkou, ktorá by aj v mapách bola výrazne odlišná (napr. bodkovaná, ako zaistené trasy v Alpách). Druhá možnosť by bola vôbec neznačiť značkou, len udržiavať mužíkov a označiť sedlo za turisticky prístupné, ale neznačené. To by mohlo odradiť neznalých.

Aký je tvoj názor?

Pozn. redakcie: opísanú trasu súčasný návštevný poriadok nepovoľuje, S-TANAPu povolila členom Hiking.sk teamu vstup do oblasti pre potreby reportáže. V prípade záujmu o túto trasu sa obráťte na niektorého z horských vodcov. Vysokohorskí (VhT) turisti s absolvovaným kurzom VhT sem môžu ísť v sprievode inštruktora VhT.