"Veď aj ja," hovorí Rudo. "Človeče, ja som ti akýsi nadržaný a bol by som veľmi rád, keby sme sa zasa všetci stretli."
"Tak to sme na tom asi rovnako. Keď som dostal pozvánku, hneď som si povedal, že tentokrát musím ísť. A som rád, že si zavolal. Takže sa tam stretneme, no nie?"

A Rudo mi na to: "Vieš, čo mi napadlo? Čo keby sme my dvaja vyrazili už v piatok. Ja už som v penzii a ako viem, ty tiež, tak čo sa budeme štvať. Vyrazme už v piatok ráno a urobíme si taký malý vander. No, čo povieš?"

Tak toto ma naozaj potešilo. Cez zimu som sa iba tak poflakoval, sem-tam nejaká malá túra na bežkách či snežniciach, ale inak nič. Takže som bol riadne a správne nadržaný. Hneď sme sa s Rudom dohovorili čo a ako, a zhodli sme sa, že nebude žiadne auto, ale pekne po vandrácky - vlak a autobus, veď času máme na rozdávanie.

V piatok ráno som skočil nabalený do vlaku a v Novom Meste nad Váhom sa Rudo pridal ku mne. Zvítali sme sa ohromne. Úsmevy od ucha k uchu, výmena družobných nápojov a potriasanie rúk či tľapkanie sa po chrbte. A vyškierali sme sa na seba celí šťastní. Veď sme sa už najmenej dva roky nevideli. Rýchlik s nami takmer uháňal hore Považím a náš cieľ sa rýchlo a spoľahlivo blížil. Takmer na poludnie sme vysadli z vlaku a ihneď nasadli do autobusu, ktorý išiel naším smerom. V cieľovej obci sme boli asi hodinu po poludní.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pekná, veľká dedina nás privítala mrzutým počasím. V kopcoch bola hmla a drobný dážď nás šibal do očí. Ale v krčme na námestí, kde zastal autobus, bolo úplne bezva. Obaja sme boli celkom dobre vybavení, a tak nám počasie nerobilo vôbec žiadne problémy. Dobre sme poznali cestu na chatu, vedeli sme čo nás čaká a aj to, že za dve, maximálne tri hodiny sme hore. A tak sme si v krčme na námestí dali tuším jedno alebo dve štartovacie pivká a dve borovičkové pomlčky. Ja a aj Rudo sme boli veľmi radi, že sme sa takto pekne stretli a stále sme rozprávali a nemohli sme sa, ako sa hovorí, vykecať. Zistili sme, že sme sa nevideli nie dva, ale tri roky a udalostí za ten čas sa udialo habadej.

Ale nakoniec sme sa zdvihli, natiahli si kapucne a vyrazili proti mrholeniu hore dedinou. Ale na hornom konci obce bola ďalšia krčma, a my, už mierne rozveselení, sme ju nechceli uraziť tým, že ju budeme ignorovať, a tak sme aj tam na chvíľu zapadli. Koncom marca sú už dni celkom dlhé, a preto sme sa vôbec nebáli, že výstup nestihneme. Krčmár sa nám hneď prihovoril a bolo mu jasné, že ideme hore na chatu na rozlúčkovú akciu. Avšak po dvoch pivkách sme aj tak vypadli, lebo výšľap bol pred nami a my už nie sme takí borci ako kedysi. Rudo sa ma pýta:

"A kadiaľ pôjdeme? Zásobovacou cestou, alebo naším chodníkom?"
"Po ceste sa ešte nachodíme habadej. Poďme chodníkom."
A na tom sme sa perfektne zhodli. Počasie sa vôbec neumúdrilo. Drobný dážď s vetrom nám šibal do očí, a tak skloniť hlavu medzi plecia, kapucňu na hlavu a vpred.

Klasickou lesáckou asfaltkou sme vstúpili do doliny a svet bol razom náš. Vietor svišťal v korunách nad nami, ale v doline bola situácia oveľa lepšia.

Rudo hovorí:
"Tu niekde by sme už mali odbočovať chodníkom do lesa."
A tak, keď sa chodník ukázal, aj sme odbočili. Stále trepeme svoje somariny, smejeme sa, občas si glgneme z ťapky a je nám dobre. Chodník nás vedie po stráni starého smrekového lesa, neskôr sa z neho vymaní a zaraz sme v dubovo-bukovej miešanine a výhľad sa razom rozšíri. Len chodník akosi stráca na intenzite, je stále menej a menej vyšliapaný. A potom Rudo povie:
"Počúvaj, a si si istý, že ideme dobre?"
"Akože ja?" pýtam sa, "veď ty ideš popredu, tak hádam ty nás vedieš, či nie?"

A vtedy sme pochopili, že po dvoch hodinách srandovania, kecania a mudrovania, sme sa my, dvaja starí trampi, stratili. Jednoducho sme sa zakecali. Rudo myslel, že vediem ja, ja som myslel, že Rudo, a zrazu sme boli obaja v riti.

No to bola rana. Stáli sme na takmer neviditeľnom chodníku, z kapúc nám kvapkala voda do tváre a večer už začínal nakúkať do krajiny.
"Človeče, veď my sme fakt zablúdili, vraví Rudo."
"To snáď ani nie je možné, veď to tu obaja celkom dobre poznáme. Ukáž mapu, nech sa zorientujeme."

"Ja žiadnu mapu nemám, načo by mi bola. Veď som tu takmer ako doma."
"Tak keď si tu ako doma, tak povedz, kde to sme?"
To už Rudo zazeral po mne zlým okom a uvedomil som si, že vinu na našom zablúdení mám rovnakú ako on. "Kdesi sme museli zle odbočiť, lenže kde?"
"Poď pod ten starý smrek, schováme sa pred dažďom a preberieme to v kľude."

A tak sa aj stalo. Osamelý starý smrek nám poskytol útočisko a my sme preberali celý náš výstup. No a nech sme to preberali ako chceli, nakoniec sme prišli k tomu, že sme pravdepodobne úplne zle zabočili do nesprávnej doliny hneď za dedinou. Inak to ani nebolo možné. Ja som sa spoliehal na to, že Rudo nás vedie, a on sa spoliehal na mňa, že keď nič nenamietam, ideme správne. Dvaja starí traperi, turisti a trampi, a teraz sami v premočenom, studenom a opustenom lese. No hanba nás fackovala a keby nás v ten moment niekto stretol, nepriznali by sme sa ani za nič na svete, že sme zablúdili. Ale riešenie bolo len jedno. Urobili sme čelom vzad a lesným chodníkom sme rýchlo, takmer poklusom, schádzali dolu do doliny, potom asfaltkou asi dvesto metrov dolu a na križovatke lesných ciest zabočili do našej a teraz správnej doliny.

Ale už sme nehľadali náš chodník, ale brali sme to pekne, poslušne zásobovacou cestou, lebo večer už bol za nami a síl tiež toľko nebolo. Obaja sme boli na seba nahnevaní. A tak sme sa do toho opreli a za tri hodiny, už za tmy, sme dorazili do nášho cieľa. Chata bola tichá, len psiská brechali ako o život. Ale pretože sme boli takmer na smrť unavení a hlavne zahanbení, nikoho sme nebudili, ale vtiahli sme sa do hospodárskej budovy, vybalili spacáky a chystali sa spať spánkom spravodlivých.

Už sme takmer zaspávali, keď sa zrazu rozsvietila 25 W zaprášená žiarovka a po rebríku sa do sena za nami vyšplhal chatár. Vysmiaty bol ako prasnutý bosniak a svietil na nás silným lampášom. "Tak čo, vy turisti, kde ste boli doteraz, a prečo ste neprišli do chaty? Veď vás už štyri hodiny čakáme, vyzeráme z oblokov a vás nikde. Kde ste zablúdili?"

"Tak toto je namiesto privítania? My sa sem teperíme nocou a ty takto? Len sme si urobili túru po chodníku a za dve a pol hodinky sme sem prišli."

"Héj?" zatiahol chatár. "A mne v krčme v dedine povedali, že ste vraveli, že idete hore na chatu a to bolo veru ešte pred 15-tou hodinou. Bol som pre zásoby a bol by som vás vzal hore gazíkom."
"Ale kdeže. My sme sa chceli prejsť, a tak sme si urobili pekne po turisticky dobrý výšľap."

"A kade ste to išli? Veď sa priznajte, že ste zablúdili. A tu máte dve pivá, aby ste do rána od sušiakov nevyschli."

Čo sme mali robiť? Priznali sme sa. Chatár sa išiel uchechtať a nám bolo jasné, že celé zajtrajšie lúčenie so zimou sa bude niesť v duchu nášho zakufrovania a že sa staneme hrdinami celého večera.

A tak sa aj stalo. Keď sme sa ráno vtiahli do chaty, hneď nás uvítali kuchárky Maja a Betka, chytili nás pod pazuchu a začali nás vodiť po chate ako turistickí sprievodcovia:
"Tu je jedáleň, tu je kuchyňa, tu je WC, a keď pôjdete na izbu, pridŕžajte sa zábradlia, aby ste nepoblúdili."

A chatár aj s chatárkou pred nás postavili poldecáky a povedali:
"Toto je borovička a leje sa to tuto do gágora a nie niekde vedľa."

A bolo veselo. Počasie sa umúdrilo a postupne sa na chatu dostavila takmer celá pozvaná banda. Ale hrdinami stretnutia sme zostali my.

Dve staré popletené bludičky.