4. deň

Kolačno – Kopanica – Hlboké – Osečný vrch (Osečná) – Šípok – Malé Uherce – Tunelová jaskyňa

Z Kolačna vedie žltá značka až do Partizánskeho. Po Hlboké ide asfaltovou cestou, a tak sme sa nezdržiavali a rýchlo kráčali po nej. Pred Hlbokým sme ju opustili a zamierili vľavo cez rúbanisko do lesa. Chvíľu lesnými chodníkmi, chvíľu prťami a občas aj celkom na divoko sme prechádzali popod nevysokú skalnú hradbu. Hradba pomaly končila a okno nikde. Už som začala pochybovať, no Ľubkov neomylný inštinkt nás viedol ďalej. A skutočne, za ďalším ohybom sme stáli pod ňou. Brána je v strmom šmykľavom svahu. Na starom hrabe pred bránou je pribitá tabuľka so slovenským znakom a označenie Skalná brána s údajom o nadmorskej výške. Pre mňa dôkaz, že aj keď sem nevedie chodník a málo ľudí sem zavíta, domáci si vážia skryté poklady pohoria.

Po prejdení popod oblúk brány sa človek ocitne v malom priestore obkolesenom skalnými stenami. Vyjsť sa dá hore nad bránu veľmi strmým a šmykľavým svahom. Našťastie sú tu natiahnuté reťaze a laná. Aj s ich pomocou to dá trošku zabrať. Asi uprostred svahu je pripevnená schránka s návštevnou knihou Skalnej brány. Klobúk dole pred tými, čo sa o toto zaslúžili! Naspäť sme sa vracali krásnym jesenným lesom po okraji skalnej hradby. Na jednom mieste sme sa dostali na malé škrapové pole. Zvláštny obraz v prevažne jadrovom a kremencovom pohorí. Škrapy sú pekne obrastené zelenými machmi. Nečakané, ale pre mňa veľmi príjemné. Ja mám škrapy rada.

O bráne si môžete prečítať aj v Martinovom článku. Vrátili sme sa na značku a pokračovali k osade Hlboké. Osadu tvorí len pár veľmi pekne upravených domčekov. Zdá sa, že sú obývané len cez víkendy. Prešli sme za osadu a cez veľkú lúku k lesu, kde je postavené pekné turistické odpočívadlo – doslova oáza. Aj sa tak volá – Turistická oáza Hlboké. Je tu pevný drevený stôl, polstrované lavice, vrece na odpadky, na strome skrinka so svätým obrázkom, označenie miesta, turistické značky a maličká reliéfna plastika.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zatiaľ to vyzeralo na veľmi príjemný deň. Slniečko svietilo, vetrík pofukoval len mierne, času sme mali habadej, teda pokračujeme na Osečný vrch. Chodník na Osečný vrch nie je vyznačený klasickou značkou, ale miestnym trojuholníkovým značením. Značenie je však veľmi dobré. Výstup, aj keď strmý sa nám páčil. Čo sa nám páčilo menej, bolo, že vietor pomaly, ale iste naberal na sile. Na vrchole fúkal celkom slušnou silou. Zaujalo ma, že vrch nie je označený ako Osečný vrch, ale ako Osečná. Okrem označenia je tu stôl a lavice a veľmi pekný výhľad na Ponitre a v diaľke na Považský Inovec.

Nevracali sme sa na značku, ale východným hrebienkom sme sa vydali smerom na Malé Uherce. V lese vietor utíchol, bol ešte len čas obeda, a tak dáme ešte Šípok. Napodiv aj tento vrch mal označenie a vrcholovú knihu. S týmto sa človek stretne asi len v Tribeči. Aj vrchy, na ktoré nejde chodník, a zaujímavé miesta, majú označenie a knihu návštev. Palec hore Tribečanom!

Zapísali sme sa do knihy a začali obedovať. V tej chvíli sa však prihlásil o slovo vietor a zdvojnásobil svoju silu. S chuťou sme obedovali, ale keď dole pod nami zaprašťal a spadol jeden strom, rýchlo sme sa pobalili a uháňali smerom na Malé Uherce. Našťastie chodník, aj keď neznačený, bol dobre vychodený, len poriadne strmý. Na jednom úseku vľavo vedľa chodníka stálo pomedzi vývraty niekoľko stromov. Vietor fučal rovno tade a jeden strom sa začal vyťahovať z koreňov. No, nebolo mi všetko jedno. Pálili sme dole, ako sa len dalo po strmom chodníku. Ľubko sa mi dole smial, že mi nameral osobný rekord – išla som vraj rýchlosťou 6 km za hodinu.

Zastavili sme sa až v prvej krčme. Pivo nám trochu upokojilo nervy, aj vietor sa zmiernil, a tak sme sa rozhodli, že prejdeme pešo povedľa rieky Nitry až do Malých Bielic. Pri rieke však predsa len dosť fúkalo a Majka sa cítila unavená. Tiež som bola za ukončenie. Ľubko s Alou však ešte chceli pohľadať Tunelovú jaskyňu. Tak sme si za mostom sadli s Majkou do závetria a oni nech si hľadajú. Ala pristavovala na ceste domácich a pýtala sa ich na jaskyňu. Nikto však o nej nevedel, nanajvýš ju posielali na Lurdskú kaplnku v krížovej ceste.

Do polhodiny sa vrátili, že jaskyňu nenašli. My sme si za ten čas dostatočne oddýchli a spoločne sme sa vydali pešo do Malých Bielic. Prešli sme okolo Salaša, minuli sme krížovú cestu a dostali sa na širokú, príbrežnú lúku. Z pravej strany rieka Nitra a vľavo za lúkou z lesa na nás pozerali pomerne vysoké skaly – Bralie. Únava – neúnava hneď sme sa k nim vydali. Prišli sme pod vysokú zlepencovú stenu a tu sme sa opäť rozdelili. Ľubko s Alou šplhali vľavo do skál a my s Majkou sme kráčali popod stenu ďalej, že ich na konci steny počkáme.

Prešli sme za stenu a skoro mi oči vypadli. Asi uprostred svahu na okraji skaly sa črtal otvor. Hneď som bola hore. A naozaj, bola to Tunelová jaskyňa. Volala som Ľubkovi, že neviem čo tam oni hľadajú, keď my sme ju už našli. O chvíľu boli pri nás a spoločne sme si potom išli pozrieť aj okienko, ktoré zas našli oni. A všetci spolu sme sa vytešili z nádherného výhľadu z okraja brala na Partizánske a okolie. Večer sme si zašli na dobrú večeru a osláviť nečakane veľmi úspešný deň.

5. deň - Bielické bahná

Keďže personál ubytovne bol veľmi ústretový a nemuseli sme opustiť zariadenie do 10-tej hodiny, rozhodli sme sa ešte pozrieť si CHA Bielické bahná, ktorý je v intraviláne Veľkých Bielic. Ráno sme si konečne mohli dopriať dlhší spánok a bohaté raňajky, ktoré v AeroCafé ponúkali. Dobre najedení sme sa vybrali cez Malé Bielice smerom na hvezdáreň.

Pekná informačná tabuľa stojí hneď pri ceste, a tak nebol problém nájsť vchod do areálu. Areálom vedie náučný chodník s tromi zastaveniami. Podmáčané miesta sú preklenuté lávkami. Tabule NCH sú obsiahle, s veľmi pútavým a zrozumiteľným obsahom. Bielické bahná sú zároveň Územím európskeho významu. Najvzácnejším biotopom sú vápnité slatiny so vzácnou rastlinou maricou pílkatou. Marica je fotogenickejšia v máji alebo júni, tak sem budem musieť s mojimi Fotoneťákmi ešte niekedy zájsť. Žiaľ, je tu aj veľa inváznych rastlín (trsť, pavinič či jaseň), ktoré dosť ohrozujú vzácny biotop. Bujná jesenná vegetácia chvíľami vyvolávala dojem, že sa nachádzame niekde v džungli.

Potešil nás nečakaný nález kešky, ktorá bola ukrytá akoby v hniezde. Bežný turista nechodí po takýchto biotopoch, radšej sa im zďaleka vyhne. Veď kto by chcel mať mokré nohy a topánky plné blata?! Ale aj tieto biotopy sú súčasťou našej krásnej a pestrej prírody a mokraďové náučné trasy ich môžu každému priblížiť.

Vrátili sme sa na ubytovňu, pobalili batohy, rozlúčili sa s príjemným personálom a odišli na železničnú stanicu do Veľkých Bielic.

Záver

Naše viacdňové pobyty si vždy doma naplánujeme, ale nikdy netrváme na úplnom dodržaní naplánovaného. Niekedy je príroda proti nám (napr. dážď a teda vzdanie sa Dobrolínskych skál, či víchrica na Šípku), niekedy objavíme niečo nečakane (ako Podbralie a Tunelovú jaskyňu, s ktorou sme už vôbec nerátali), niekedy nám pokazí náladu ufrfľaný šofér (“Nemýľte ma v sobotu ráno.“), niekedy poteší ochotný personál (bezproblémové ubytovanie pred 14-tou a odubytovanie, vraj kľudne aj večer).

Príroda Tribeča však určite nesklamala. Chceli sme spoznať hlavne ďalšie kremencové hôrky a navštívili sme ich dosť – Oselný vrch, Veľkú Ostrú, Hrubý vrch s jeho kremencovým severným hrebienkom, Michalov vrch, Belov vrch, Veľký Vracov, Malú Suchú. Nesklamala však ani vápencová časť pohoria. Kopanica s krásnou skalnou bránou a vrcholovými škrapmi, Osečný vrch či Šípok určite stáli za návštevu. Veľmi prekvapilo a potešilo zlepencové Podbralie (Bralie) s Tunelovou jaskyňou, o ktorom sme nemali skoro žiadne informácie. A samozrejme aj mokraďové Bielické bahná, ktoré nám len potvrdili, že slovenská príroda je nesmierne pestrá a zaujímavá. So záujmom sme si pozreli historické či religiózne pamiatky pamiatky – vodný hrad v Šimonovanoch, kostol Božského srdca Ježišovho, krížovú cestu v Partizánskom, Brodzany s evanjelickým kostolíkom, letohrádkom a kaštieľom, Vrchhoru či Michalov hrad.

Veľmi nás potešilo označenie vrchov a zaujímavých miest, aj keď na ne nevedú značené chodníky. Knihy návštev na týchto miestach sú niečím, s čím sa v ostatných pohoriach Slovenska takmer nestretnete. Podľa mňa to svedčí o záujme miestnych o pohorie a hlavne o tom, že ho dobre poznajú a majú ho radi. Ani s odpadkami sme sa veľmi nestretali. Nehovorím, že neboli, ale vychytenejšie pohoria sú oveľa viac znečistené.

Náš viacdenný pobyt aj napriek občasnej nepriazni počasia sme dokonale využili. Už teraz sa teším na západnú časť pohoria Tribeč, kde je pre mňa ešte veľa miest neznámych.

Autorky fotografií: Alenka Bencová a Danka Tomášiková

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek