Dnes mám voľný deň na dlhšiu túričku. V merku mám viacero kopečkov. Vyberám si Roháčku. Často ju obdivujem z cesty, prechádzajúc okolo Margecian. Doma študujem mapu, kadiaľ urobiť výstup čo najrýchlejšie. Na túričku mám čas niečo cez pol dňa. Vyberám si alternatívu - modrá značka, ktorá smeruje od Klenova a križuje cestu pri strelnici pod Roháčkou.

Trasa

Strelnica pod Roháčkou – sedlo pod Roháčkou – Roháčka – Čierna hora (vyhliadka Rozsypaná skala) a späť

Skoro ráno parkujem vedľa cesty na malej voľnej ploche. Som sama, nikde nikoho. Hmm, nepoznám tieto miesta, neviem, či sem nejakí turisti chodia. Nie je to veľmi príjemný pocit, no deň je krásny, slnečný a to mi dodáva energiu. Obavy zo stretu nejakej diviny potláčam niekde do stratena. Jednoducho na to nemyslím. Som v lese, teším sa. Dýcham jeho vôňu, počúvam štebot vtákov.

Už na zopár túričkach vo Volovských vrchoch si uvedomujem, aké sú tunajšie hory divoké. Zarastené, husté a pomerne strmé. Túrička v začiatku prebieha v pohode, miernym stúpaním. Chodník, vlastne lesná cesta je široká. Les ešte dospáva zimu, len ťažko sa prebúdza jar. Trasa zatiaľ nie je ničím zaujímavá.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Asi po pol hodinke stromy bez listov umožňujú prvé výhľady na krajinu. V diaľke spoznávam Slanské vrchy. Radosť z bytia narastá, zvedavosť z budúcich výhľadov ešte viac. Prichádzam k miestu, kde sú popri chodníku postavaní skalní trpaslíci. Niektorí majú dokreslené tváre. Pôsobia milo. Chvíľku sa s nimi porozprávam a veselo pokračujem ďalej.

Široký chodník sa kľukatí, asi po hodinke sa zužuje a dvíha do strminy. Vyzerá ako skrátenie si oficiálneho chodníka. Kontrolovať správnosť postupu však nie je potrebné, pretože značky na stromoch sú. Strmina však netrvá dlho a prichádzam na pohodlnú zvážnicu. Odbočuje doľava. Vpravo sú na stromoch upozornenia o priestore strelnice a o zákaze vstupu.

Počas chvíľky oddychu predsa len kontrolujem na tablete, ako som postúpila. Na moje prekvapenie idem akoby mimo značky. Pritom som ale stále na nej. Neskôr sa dozvedám, že je to v poriadku. Skrátenia chodníkov značkári oficiálne preznačkovali.

Pokračujem stále lesom miernym, pohodlným stúpaním. V diaľke vidím nejaký pohyb. Sú to turisti, ktorí idú po žltej značke z Margecian. Poteší ma ich prítomnosť. Už len chvíľka a som na rázcestí Sedlo pod Roháčkou. Malá čistinka s ohniskom a pár pníkmi. Stretáva sa na nej žltá a modrá značka. Tiež neznačená zvážnica. Smerovník ukazuje obe farby smer Roháčka, po ktorej sa vydám. Chodník je prešliapaný, úzky a opäť strmší. Všade na okolí divočina neporušená civilizáciou.

Asi po pätnástich minútach som na vrchole. Vrchol Roháčky je zarastený, bez výhľadov. O tom som už vedela. Pri vrcholovej knihe sú traja turisti. Prehodíme pár slov. Pýtam sa na možné výhľady. Poradia pokračovať modrou. Výhľadov je viac, ten najlepší je na skale s krížom.

Pokračujem opäť húštinou. Občas padnuté stromy do cesty sa dajú ľahko prekročiť. Prichádzam k mohutnému skalnému bralu. Neveriacky naň pozerám. To snáď nie. Tam nevyleziem. Vidina možných výhľadov sa na chvíľu stráca. Keďže ale nevidím na skale spomenutý kríž, pokračujem popri brale po značke ďalej. Chodník mierne klesá.

Opäť začujem pred sebou hlasy. A už vidím medzi stromami odlesk kríža na skale. Spokojná prichádzam k výhľadovému miestu. Rozsiahlejšie skalné bralo, dobre prístupné. Fotky v galérii pomenúvajú skalu Rozsypaná. Snáď je to správne pomenovanie. Pod skalou je pekná lúčka, ktorá prechádza v les. Zdá sa, akoby v ňom prevládali ihličnany. No je to len tým, že listnaté stromy ešte nemajú listy. Veľmi pekný doplnok tvoria briezky, typické pre oblasť. Prekvapí ma množstvo čučoriedkových kríkov.

Na najvyššom bode je pochromovaný kríž s Kristom. Vedľa neho je z dreva vyrezávaná, asi meter vysoká socha. Pôvodná socha Madony bola časom zničená a tak je nahradená novou. Pri kríži posedávajú štyria mladíci. Dáme sa do reči. Overujem si správnosť môjho "čítania" hôr, ktoré sú zo skaly vidieť. Na východe Slanské vrchy. Typický hradný kopec Šarišského hradu a Stráže. Pokračuje Čergov. V doline dedinka Hrabkov. Branisko a Levočské vrchy sa skrývajú za stromami. Poteší ma pohľad na Vysoké Tatry, aj keď je skromný. Prekvapí Kráľova hoľa. Smer na Margecany ponúka obmedzený pohľad na Ružín. No aj ten je vidieť len vďaka tomu, že na stromoch ešte nie je lístie. V diaľke ešte spoznávam Kojšovskú hoľu a Folkmarskú skalu, ktoré si trónia v hradbe Volovských vrchov. Množstvo ďalších kopcov identifikovať neviem, no sú krásne.

Keď sa chlapci presunú na lúku pod skalou, robím si vrcholové fotografie. Mám celkom dobrý čas, a tak si môžem dovoliť vychutnávať výhľady, čerpať energiu z krásneho slnečného dňa. Ešte keksík, voda a poberiem sa na spiatočnú cestu.

Zhodnotenie

Keď ráno idem lesom od strelnice po sedlo sama, cestou späť začínam stretávať turistov. Na malom parkovisku už parkuje sedem áut, ďalšie sa pokúšajú nájsť si na zaparkovanie miesto. Korona-nekorona, ľudia potrebujú pohyb. Vypadnúť z ťažoby dní, nabrať energiu, a vyplniť si množstvo voľného času. Odchádzam spokojná s túričkou, obohatená so spoznaním ďalšieho pekného miesta na našom krásnom Slovensku.