Po šiestich týždňoch strávenych v Innviku (Nordfjord, kommune: Sogn og Fjordane, GPS: 61.836507, 6.591539) spolu so Solinkom konečne vyrážame na náš vysnený Norway trip. Ako prvú zastávku volíme národný park Jotunheimen, alebo Domov obrov. Tak znie voľný preklad slova Jotunheimen, národneho parku, kde sa týčia tie najvyššie vrcholky nielen Nórska, ale celej Škandinávie. Galdhopiggen (2469 m n. m.) je ten najvyšší. Mohol by ho predbehnúť Glittertind (2464 m n. m.), ale to len vďaka hrúbke ľadovca.

Na odporúčanie domácich volíme trasu zo Spiterstulen-u, kde sa vďaka nášmu stopárskemu umeniu dostávame ešte pred deviatou ráno, a môžeme vyraziť ešte dnes.
Z parkoviska prejdeme úzkym mostíkom ponad ľadovcovú riečku a nórske turistické T sa okamžite stráca. Nie je to však žiadnou prekážkou, lebo aj tak treba ísť len hore, a prešľapaných chodníkov je tu dosť. Prichádza riadne stúpanie a zakrátko sa vyhupneme za skalnú terasu, odkiaľ sa odkrýva úžasný výhľad, krásne hlboké údolia začínajúce ľadovcovými splazmi. Mám ten pocit, že fotky z outdoorových katalógov sa rodia práve tu.

Začínajú snehové polia a my využívame nórske právo voľného pohybu a pobytu na horách a obchádzame ich. Ani nie kvôli snehu, ale kvôli ostrému slnku, ktoré sa odráža rovno do očí a znepríjemňuje nám postup. Po chvíli však už nie je čo obchádzať, keďže je všetko posypané tenkou vrstvou čerstvého snehu a sme nútení nasledovať mužíkov s turistickým T. Čas neúprosne letí a my sa hrozne vlečieme, väčšina súpútnikov nás vďaka ťarche našich batohov už dávno predbehla. Je čas obeda, ale s vidinou blízkeho vrcholu nemáme ani chuť na veľký obed, a tak len zobneme čokoládu a postupujeme ďalej.

Po riadnom výšľape sa dostávame na vrchol, avšak na naše zdesenie to nie je Galdhoppigen, ale len jeho menší súrodenec. To pred nami však už musí byť ono. Smútok zalejeme vodou a vyrážame na posledný výšľap, čaká nás posledná hodinka výstupu. Zhupneme sa z malého vŕšku a začíname stúpať nahor. Kvôli ľadovcu (resp. snehovcu) to tiahneme vľavo a po hrane hrebeňa šliapeme hore. Už je to blízko, vidno ľudí aj vrcholový bufet. Za krátky okamih ho aj dosiahneme, obchádzame ho a vychádzame na vyhliadkovú plošinu. Otvára sa úžasný výhľad, viditeľnosť na kilometre. Všade hory, ľadovce, hlboké údolia a valiace sa rieky. A krásne počasie ako z pohľadníc atmosféru len umocňuje. V diaľke vidno ľudí vlniacich sa po ľadovcoch, vleky a lyžiarov. Zopár vrcholových fotiek a mráz nás vháňa do bufetu.

Výstup nám trval veľmi dlho, takže nemáme veľa času. Vychutnávame si posledné minúty výhľadu cez sklo a vrcholovú kávičku za slušných 25 krone, otvorím si ďalšiu čokoládu, nasadím návleky a ide sa. Pri východe nás ešte tabuľa upozorňuje na nebezpečenstvo ľadovcových trás a odporúča vodcu, prekvapí ma však, že okrem nórštiny, angličtiny a ostatných svetových jazykov je tu použitá aj čeština.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pre zmenu a kvôli nedostatku času volíme cestu po snehovci a rýchlo napredujeme. Zostup je rýchlejší ako výstup, rýchlo opúšťame snehové pláne a klesáme do hlbokého údolia vytvoreného ľadovcovou riečkou Visa.
Ľadovce tlakom drvia podložie a roztopená voda unáša mikročastice, ktoré dodávajú nórskym riekam neuveriteľne zelené farby.
Míňame rázcestník s odbočkou na Juvasshytta, kde je letné lyžiarske stredisko a východisko pre ľadovcové túry na Galdhopiggen, a už sme naspäť dole. Od chaty odchádzame proti prúdu rieky cca 1 km a hľadáme miesto na stan, keďže v okolí Nórskych chát sa za spanie platí kvôli možnosti použitia spŕch a toaliet. Keďže sa zvečerieva a rýchlo sa ochladzuje, po teplej večeri naskáčeme do spacákov a po ťažkom výstupe s plánmi na zajtra zaspávame.

O týždeň vyjde pokračovanie o ľadovci Briksdalsbreen.

Súvisiace témy

Turistika v Nórsku
Nórsko - Briksdalsbreen