Opustená ulica, noc a hviezdy. Jemný oblak sa ťahá po celej oblohe. Cigareta pomaly dohára, až nakoniec zhasne. Okrem mňa jej spoločnosť na poslednej ceste nerobí nikto. Sledujem posledné miligramy tabaku, ako dávajú svetu zbohom. Posledný závan dymu mi prejde nosnými dierkami až do mozgu a viem, že to je všetko. Záver. Jedna cigareta mi pripomína život človeka. Svieti a svieti v rôznych tvaroch, až kým nepríde tá, pre ňu bolestná, čierna prázdnota.

No kým svieti, žije. Kým dýchame my, žijeme. Nechcem zhasnúť tuctovo, nechcem zhasnúť smutne, a ak to raz príde, chcem odchádzať s noblesou. S pocitom, že to, čo som si v tomto krátkom životnom svetle zaumienil, som aj dosiahol.

Pred sebou mám Cestu hrdinov SNP. Jeden z veľkých životných snov. Vstávam bez budíka. Rukami nahmatám pri posteli zelené náramkové hodinky, ukazujú presne 5.01 h. Skoré piatkové ráno je sychravé. Za oknami je ešte tma. Len matne vidím, ako medzi odostretými žalúziami pravidelne stekajú kvapky vody.

Adrenalín v krvi koluje už pár dní, no naplno sa prejavil až dnes. Poslednú noc pred mojím veľkým snom. Teplo, vyžarujúce z radiátora vynovenej trnavskej stanice, je príjemné, postupne sa mi rozlieva do celého tela. Za veľkými presklenými dverami obďaleč stále mrholí, počasie mi rozhodne nepodáva pomocnú ruku. Som však vďačný, takto ma totiž pripravuje na moju cestu. Nie je predsa možné, aby boli ďalšie štyri týždne krásne, plné slnka a radosti. Prídu aj útrapy, starosti či podobné počasie ako dnes.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Okolo mňa sa mihajú ľudia rôzneho veku. Pár ich zavadí pohľadom o veľký batoh, čo mám položený pri nohách, iní utekajú bez povšimnutia na vlaky do práce či školy. Vnímam ich monotónny pohyb, ale myšlienkami som inde, otváram všetky šuplíky v mozgu a kontrolujem, či som nič podstatné nezabudol. „Synku, nech dobre slúži!“ prihovorí sa mi dedko z trafiky pod schodmi. V jeho zvráskavených, ale obdivuhodne pevných rukách drží štyri zapaľovače. Posledná vec, čo mi v konečnom sumári chýbala. Vyberám si zapaľovač s motívom auta, zaplatím a priateľským gestom poďakujem.

„Vlak spoločnosti RegioJet zo smeru Bratislava hlavná stanica, Vrútky, Liptovský Mikuláš a Kysak, pravidelný príchod šesť-nula-nula, príde k nástupišťu tri, koľaj stosedem,“ hlási notoricky známy ženský hlas. Je to tu. Nechávam sa strhnúť vlnou ľudského prúdu. Vlak s našimi dvomi rezervovanými miestami by tu mal byť každú chvíľku. Jedno sedadlo čaká na mňa, druhé na moju priateľku Dominiku, ktorá mi je veľkou oporou v živote a spolupútničkou na ceste.

Dukliansky priesmyk nás netrpezlivo očakáva, miesto skrvavené čiernou históriou 40-tych rokov 20. storočia si pýta ďalšie obete. Moje pocity sú rozpoltené, na chrbte cítim ťažký batoh, popruhy sa mi zarezávajú do ramien a tlačia na kľúčne kosti. Vietor na nástupišti rozfukuje husté kvapky dažďa priamo do mojej tváre. Cítim, ako sa mi to všetko dostáva pod kožu.

„Nie je sa čoho báť, Paťo,“ uisťuje ma optimista vo mne. Snažím sa počúvať len jeho, no upokojujúce múdre slová nahlodávajú ďalšie výkriky z môjho vnútra. Sú to hlasy hovoriace, že ideme do čistého bláznovstva, do zimy, vetra, driny a potu. „Okrem toho berieš aj frajerku, treba sa o ňu postarať. Ty budeš zodpovedný, keď sa jej niečo stane!“ kričí vo mne pesimista, vnútorný zákerák. Boj medzi mojimi vnútornými hlasmi ukončuje až ohlušujúce škrípanie vlakových bŕzd.

Konečne! Naskakujem do žltej mašiny. Príjemné teplo dáva zabudnúť na všetko zlé, čo na mňa vonku poľovalo. Lístok s rezervačným číslom ma zaviedol ku kupé pre štyroch cestujúcich. Mám miesto pri okne v smere jazdy. Oproti mne sedí mladý párik, dve veľké kožené tašky v úložnom priestore nad hlavami prezrádzajú, že idú niekam na dovolenku. Luxusne oblečená žena s dlhými blond vlasmi, elegantný mladý muž s ostrými črtami tváre a zbohatlíkmi obľúbená imitácia psa s ružovou mašľou medzi ušami. Dnešná dokonalá rodinka.

Pozornosť venujem radšej oknu, obraz sa mi za dažďom premáčaným sklom rozmazáva, no aj tak vidím, ako sa krajinný reliéf mení každým kilometrom. Ubúda rovina, striedajú ju menšie kopčeky a kopce. Sem-tam sa v diaľke vynorí menšia dedinka, blysne vyčnievajúca kostolná veža, mihne sa ošarpaná stanica. Dominika nastupuje až v Ružomberku, zatiaľ mi robí spoločnosť len upršaná aprílová panoráma a čudne naježený havkajúci jorkšír s jeho pánmi. Je viditeľne rozladený, asi má posunutú ozdobu na hlave, hotová tragédia.

Vypínam sa z uzimeného aprílového sveta a padám do virtuálnej reality. Hrubými prstami ťukám do vyhľadávača slovo „cestasnp“. Po minútovom točení zeleného kolieska sa na displeji ukáže zoznam mien. Úspešní majú pri sebe fajky, neúspešní krížiky. Vyberám si hrdinov s fajkami, tí sú mi vzorom. Prekonali sami seba a úspešne dokráčali až do cieľa.

Luxus sediaci čelom ku mne si asi myslí, že som prinajlepšom len čudný, prinajhoršom úplný debil. Okrem toho, že som v ich očiach oblečený ako dedinský „sedlák“, ešte aj sedím pohodlne rozvalený na dvoch sedadlách a hlasno sa smejem. Čítam si správu z Donovál, kde sa dvaja chlapi rozhodli postaviť si ubytovanie na úpätí veľkej podtatranskej lúky a v noci to trpko oľutovali. Príčina bola zrejmá – keď vám niečo šuchoce a dupe pri stane umiestnenom na území s vysokým výskytom medveďa hnedého, nie je to veru žiadna výhra. Poviedka sa však končí šťastne, ich vlastná aróma z neskorej fazuľovej večere odplašila všetky zvery široko-ďaleko, a tak sa ráno mohli šťastlivo pobrať ďalej.

Asi sa bavím až priveľmi. Vypínam telefón, načúvam zvuku vlakovej súpravy, ktorá monotónne vyklepkáva známu železničnú pieseň – tntn... tntn... tntn... V meste pod Čebraťom ma z polospánku prebúdza jemná pusa na líce. „Ahoj, som tu,“ úzkymi, pekne vykrojenými perami mi šepká do ucha nižšie dievča. Jej tmavoplavé vlasy padajú na moje rameno a z hnedých očí vyžaruje radosť a zdravé pobláznenie. Dominika.

Cesta nám ubieha rýchlo, v Štrbe sa spoza mrakov nenápadne prederie slnko, čarodej, ktorý akoby mávnutím čarovného prútika mení šedú nevýraznú krajinu na rozprávkovú zem. Neradujeme sa však dlho. To, že máj je blízky kamarát apríla, nám dokazuje hneď pri výstupe v Kysaku. Krúpy nám bijú do tváre a vietor nás ženie pod strechu malej vlakovej stanice v dedinke, ktorá sa ako jediná na Slovensku môže pýšiť významným železničným uzlom. Končia tu všetky hlavné vlakové spoje ťahajúce sa celou republikou. Ďalej na východ premávajú len osobné vlaky či staršie rýchlovlaky.

„Ak Boh dá, za sedem dní som tu znova,“ rozmýšľam nahlas, kým sa trápim s navliekaním ochranného obalu proti dažďu na oba ruksaky. Domča uteká kúpiť lístky do Prešova, kam nás osobný vlak zavezie k autobusu s tabuľkou Svidník. Odtiaľ je na štart len kúsok.

Hrkotajúci vozeň ťahaný starou lokomotívou sa sťažka pohýna. Stojíme vo väčšej uličke pri záchodoch. Staré dvojkrídlové dvere spájajúce vagóny s hukotom do seba narážajú pri každej zákrute. Medzi sedačkami splašene behajú dve cigánčatá, ktoré z diaľky okrikuje pohodlne sediaca mamina. Jej zafúľané oblečenie silno kontrastuje so zlatom, ktorým je ovešaná všade, kde sa dá. Hrubé zlaté náramky dopĺňajú rovnako drahé prstene. Pravdepodobne vajdova žena.

Hneď na výstupišti nás chytá prvá dávka stresu. Autobus nám ide za osem minút, no my nemáme potuchy odkiaľ. Stopujem prvého chalaniska, podarilo sa, ochotne mi vysvetľuje, kadiaľ je to najbližšie na našu zastávku. Rozbehneme sa k bielej budove prešovskej železnice. Očami hľadám dvere s nápisom VÝCHOD. Za nimi by sme mali nájsť náš spoj. „Aha, tam!“ poviem a ukazujem na staré schodisko, ktoré ústi do ulice. Rýchlo skontrolujem čas, máme ešte štyri minúty.

Upachtení dobiehame k autobusu, batohy hádžeme do batožinového priestoru, šofér nedočkavo stúpa na plyn. Cesta vedie cez menšie aj väčšie dedinky. Ulice sú prázdne, nechodí ani veľa áut. Dažďom rozmáčaná krajina mi pripadá neveselá.

Vystupujeme vo Svidníku. Po celom meste sa potulujú skupinky hlučných mladých Rómov. Ku cti im slúži, že idú pravdepodobne zo školy, horšie je ich správanie. Po stanici sa naháňajú, hádžu po sebe kamene a používajú také slová, ktoré som sa naučil až v neskorej puberte.

Prichádza k nám rozheganá obluda s nápisom Vyšný Komárnik. Hoci sme tu boli prví, v rade na lístky stojíme poslední aj s dvomi dôchodcami, podľa reči asi rusínskeho pôvodu. Pred nami sa ťahá dlhý rad rómskych detvákov, hlasno sa prekrikujú a strkajú jeden pred druhého. Každý chce byť v autobuse prvý. Pokoj nastáva, až keď zastavujeme v Hunkovciach. Za malou dedinkou sa čupí ich osada. Keď sa zase pohneme, ovzdušie sa mení. Mám pocit, akoby si aj autobus s úľavou vydýchol.

Ďalej sa vezieme len štyria. Míňame Krajnú Poľanu (Крайня Поляна), kde nás opúšťa starý párik. Cez posledné dediny sa v autobuse vezieme sami. Chytím Dominiku za ruku, pozriem jej do očí a pevným hlasom poviem: „Domča, začíname.“