Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Samota Javorina a kraj pod Klenovským Veprom
Samota Javorina a kraj pod Klenovským Veprom Zatvoriť

Túra Srdcom Veporských vrchov

Po neúspešnom zimnom pokuse navštíviť chatu Varta a vystúpiť na Klenovský Vepor od sedla Zbojská, odkiaľ som ešte nešiel, keď sme sa museli pre kamarátovu bolesť nohy vrátiť, mi tieto končiny nedali pokoj. Čas postúpil a začala suchá jar roku 2020. Prvé teplé májové dni som sa som rozhodol veporské končiny navštíviť znovu. Vymyslel som variant z Lomu nad Rimavicou s prespatím na chate pod Vartou a zaútočiť na bájny vrch trošku inak.

Vzdialenosť
55 km
Prevýšenie
+2488 m stúpanie, -2488 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jar – 08.05.2020
Pohoria
Slovenské rudohorie: Veporské vrchy (Sihlianska planina) a Stolické vrchy
Trasa
Voda
prameň Kremeňovo, prameň pri ceste za Kokavou-Hájom smerom na Drahovú, upravený prameň s dreveným posedením v utekáčskej osade Drahová, upravený prameň vody pod chatou pod Varta, prameň Koryto pod Železnou bránou, pramene v osade Kysuca
Nocľah
Chata pod Vartou
Doprava
Brezno (vlak, bus) - Lom nad Rimavicou (bus)
SHOCart mapy
» č.484 Poľana, Muránska plani (1:40.000)

Trasa

Lom nad Rimavicou – Čierťaž – (Vrch)Drahová – Kokava-Háj – Drahová (osada) – Cisárske sedlo – Rázočné – Podoltárne – Chata pod Vartou – Klenovský Vepor – Chata pod Vartou – Skorušiná – Železná brána, kríž – Tri chotáre – Kysuca, Uhliarka – Sihla – Drábsko – Lom nad Rimavicou

Lazníckym krajom k brezovým hájom Kokavy

Predpoveď na končiacu prvú májovú dekádu sľubovala slnečné a teplé počasie na juhu atakujúce až 30 °C teploty. Po rannom príchode do krásneho kraja, akým sú osady Drábsko a Lom nad Rimavicou, ktoré ležia v nadmorskej výške takmer 1000 m, bolo cítiť, že predpoveď nesklamala a dnes bude horúco. Vyrážal som z Lomu nad Rimavicou. Prvé kilometre sa tiahli krajinou lúk i pasienkov a boli obohatené výhľadmi na všetky strany. Najviac som sa obzeral za hrebeňom Nízkych Tatier a vytŕčajúcimi zasneženými štítmi Vysokých Tatier.

Smeroval som na vrch Čierťaž, z ktorého bolo vidno oblasť, ktorá sa na najbližšie dva dni stane mojím domovom. Bola to krajina na juh od masívu Klenovského Vepra. Jarná príroda sa napriek dlhotrvajúcemu suchu preberala k životu po dlhej, aj keď na sneh slabšej zime. Najviac ma zaujali svieže pasienky na východ od vrchu Čierťaž, z ktorého som urobil pár prvých záberov. Smeroval som ďalej k vrchu Drahová. Cestou ma zaujal opustený domček so studničkou na samote Kremeňovo, ktorý som si obzrel pre prípad, že by som tu niekedy na potulkách zostal prespať. Zhodnotil som, že by to išlo. Akurát studnička po takmer dvojmesačnom suchu mlela z posledného. Od smädu by som však nezahynul a v normálnych podmienkach určite tečie lepšie.

Ďalšou zastávkou bol vrch Drahová, ktorý, podobne ako Čierťaž, ponúkol výhľady až do Tatier. Vegetáciu tu bola suchšia, a tak som urobil len jeden záber. Z vrchu moja cesta mierne klesala až k rekreačnému stredisku Kokava-Háj. Názov si pamätám dlhé roky, pretože môj sused, dobrý kamarát a aj častý spoluturista, tu bol na strednej škole na lyžiarskom výcviku. Nikdy som však v týchto lokalitách nebol, a preto som bol zvedavý, čo to bude zač. Dolinka, ktorou som pozvoľna klesal, ma však očarila na prvý pohľad. Početné brezové háje, pasúce sa ovce a kravy, roztrúsené senníky a rôzne drevenice, studnička vedľa cesty a v diaľke trčiaca vežička zvonice obkolesená chalúpkami ma dostali. Pri studničke som si sadol a vychutnával pravú slovenskú pohodu v nádhernom kraji. Pri obdivovaní mojich obľúbených brezových hájov, na ktoré nie som z mojich domovských končín v hojnom počte vôbec zvyknutý, som plne pochopil názov Kokava-Háj. Oddýchol som si, nabral vodu, urobil pár záberov a smeroval ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zaujímavé stretnutie v Salajke

Osady Drahová a Salajka, ktorými som išiel ďalej ponúkli viacero malebných dreveníc, ktorých odfoteniu som nemohol odolať. Niektoré boli zanedbané, iné zas skvelo zreštaurované a udržiavané. Krásne však boli pre mňa všetky. Pri jednej som sa zastavil a všimol si, že pri ceste je malá lavička, stolík a studnička. Pochopil som, že majiteľ to urobil pre pocestných, ako som bol teraz ja. Oddychoval som však pred pár minútami, a tak som lákavému mini posedeniu s občerstvením odolal.

Postupne drevenice mizli a začala klasické socialistická alebo porevolučná zástavba. V jednom dvore ma zaujala zbierka veteránov značiek Renault, Citroën. Postupne som došiel až k rázcestníku v Salajke, kde sa mala skončiť pohodová mierne klesajúca cesta a mal som stúpať na Cisárske sedlo. Po pár sto metroch som si všimol pár pasúcich sa ovečiek, ktoré sa ma zjavne báli. Mierne som tŕpol, či sa nezjaví nejaký Dunčo, ako to už pri ovečkách býva, ale došiel len pán, ktorý ovce zaháňal späť na svoj rozľahlý dvor okolo domu. Dolinka, ktorou som išiel, bola úzka a bol tu len jeden domček postavený v kopci.

Bolo poludnie, slnko pieklo, a tak som zas zvolil oddych v tieni. Už ani neviem, či som sa dal do reči ja, alebo ma oslovil pán, ktorý zaháňal ovce, ale po chvíli sme boli v družnom rozhovore. Bol to starší dôchodca. Postupne sme prebrali moju cestu, odkiaľ a kam smerujem. Zdôveril sa mi, že tu žije celý život a hory pod Klenovským Veprom pochodil krížom-krážom. Podľa jeho slov na chate Varta, kde budem spať, budú isto nejakí jeho známi turisti z Klenovca, s ktorými aj on čo-to pochodil. Dostali sme sa aj k tomu odkiaľ som. Keď som mu prezradil názov svojej rodnej dedinky, spozornel, že na strednej škole mal odtiaľ spolužiaka. Vraj to bol dobrý kamarát, nie ako niektorí z mesta. Spomínaného pána som vzhľadom na to, že sme malá dedina, poznal. Dostal som teda za úlohu ho pozdraviť.

Po tomto príjemnom rozhovore bolo na čase vyraziť. Čakal ma ešte 300-metrový stupák na Cisárske sedlo, a to som bol ešte len v polovici mojej dnešnej etapy, takže som neváhal. Výstup mi dal zabrať. V sedle ma zas očaril krásny brezový les, ktorý som si pohľadom dokonale vychutnal. Dole do Ráztočného to išlo pohodovo a cesta sa niesla sviežimi lúkami s mnohými lazníckymi samotami Cisárskeho. Fotogenické prostredie som viackrát zvečnil. V diaľke ma zaujal najvýraznejší a zároveň najvyšší bod. Bol to Klenovský Vepor. Z tejto strany som ho ledva spoznal a trvalo mi dobrých pár minút, kým som bol presvedčený, že je to on. Postupne som došiel do najnižšieho bodu trasy – osady Ráztočné.

Na chatu pod Klenovským Veprom

S pribúdajúcimi kilometrami pod celodenným slnkom, nezvyknutý na silné slnečné lúče po zime, mi síl výrazne ubúdalo. Čakal ma ešte dlhý tiahly úsek zelenou na chatu pod Vartou. Stiahol som jednu zaslúženú „dvanástku“, ktorú som pre takého chvíle trepal zo sebou. Nech trošku oťapím zmysly, čo to sa mi na hodinku aj podarilo, ale možno aj prispelo k mojim menším „peripetiám“, ktoré ma onedlho čakali.

Cestou som sa tešil, ako mi to ide dnes orientačne dobre. A ako to už býva, do polhodiny, nad Podoltárnym som sa náhle ocitol mimo značky. Vracať nejakých 300 metrov sa mi veru nechcelo. Šiel som úzkym chodníčkom. Okolo bol zarastený polom, všade kríky, popadané stromy. No proste, v takomto rozpoložení nič príjemné. A to som mal pred sebou ešte 4 km stúpania. Nádej mi pridával len fakt, že je máj a stmieva sa až po 20. hodine, preto mám ešte pohodové 4 hodiny. Chodníkom som sa po hodinke dostal na značku. Doškriabaný som bol veru celkom statočne. Tesne pred chatou Varta som zas zle odbočil a zbytočne som sa dostal až na sedlo Pod Vartou, ktoré je od chaty vzdialené niekoľko sto metrov. Unavený som sa vydal k chate. Cestou ma očarila lúčka s výhľadom na dolinu Veporského potoka a Cisársku horu.

Nejakú chvíľu som tu zotrval, a potom som sa s radosťou pobral pozrieť chatu Varta, kde dnes budem spať. Už z diaľky sa mi chatka so studničkou zapáčila. Prekvapil ma fakt, že je prístupné prízemie, nakoľko som mal informácie len o otvorenom podkroví. Vnútro bolo útulné, vyhriate príjemným jarným slnkom a postele s matracmi príjemne prekvapili. „Spať sa tu bude luxusne,“ hovorím si. Zložil som sa a začal striedavo jesť a regenerovať sily po náročnom 10-hodinovom pochode. Bolo teplo viac ako som čakal, tak som sa rozhodol, že oheň zakladať nejdem. Nešlo mi do hlavy, že pred dvomi týždňami som mrzol pod Kohútom v Stolických vrchoch a v noci som zakladal oheň trikrát a teraz bolo teplo.

Večer na chate Varta

Okolo 19-tej, po dvoch hodinách oddychu, som sa vybral prejsť sa smerom na sedlo pod Vartou. Ako som išiel, začul som lomoz. Nič som však nevidel. Zastal som a myslel som si, že takto v podvečerných hodinách to bude nejaký jeleň alebo nejaké iné smädné zviera. Spoza stromu sa zjavil muž a mňa normálne myklo. Nakoniec to boli štyria turisti. Dve baby a dvaja chlapi. Oznámili mi, že chcú prespať na chate Varta. S pozdravom „vidíme sa neskôr“ sme sa rozlúčili a rozhodol som sa, že vybehnem až na Klenovský Vepor, pretože z tejto strany som tam ešte nebol. Cesta mi ubiehala dobre, ale vedel som, že vracať sa budem po tme, a to som si nezobral čelovku. Mal som však mobil a ten mi v prípade potreby poslúži. Však je to tam aj späť len pár kilometrov. Na Vepor som došiel okolo 20-tej a vychutnal si pár minút na vrchole. Pozrel som si všetky možné výhľady, ktoré ponúka, letmo som prelistoval vrcholovú knihu a po štvrťhodine som sa pobral naspäť. Bola celkom tma, a tak som veru mobil využil. K chate som došiel za tmy. Partia spolunoclažníkov stihla rozložiť oheň a hostila sa na jedle a pití.

S radosťou, že som stihol vystúpiť na Klenovský Vepor som si sadol rovno k ohňu a začal spoznávať turistov, ktorí si užívali pravú večernú horskú pohodu „pri vatre na Varte“. Boli to skvelí ľudia, s ktorými som si hneď sadol. Bavili sme sa prevažne o horách, túrach a popri tom sa jedlo a popíjalo. Zase raz som ľutoval, že som nezobral fľašu a nemám sa ako revanšovať za pohostinnosť. Vláčiť však fľašu pálenky len tak pre seba sa mi nikdy nechce. Pri mojom šťastí, keby aj nejakú vytrepem, práve vtedy nikoho nestretnem. Neprekáža, spotrebu som reguloval, ale zopár ponúknutých glgov som si dal.

Dozvedel som sa, že východniarska pohostinnosť sa zase raz nezaprela a turistom ostalo len jedno posledné pivo. Zdá sa mi, že padlo aj to. Boli to veľmi príjemné chvíle, ktoré rýchlo ubiehali a polnoc bola za nami. Keďže sme všetci mali na druhý deň pred sebou náročné etapy, pomaly sme sa pobrali spať. Zaspal som ani neviem ako a tradične o 6-tej som bol hore. Aj keď vstávať sa mi ešte nechcelo, vydržal som teda do siedmej a pobral sa preč. Mrzelo ma, že som sa nerozlúčil, ale budiť sa mi ich nechcelo. Hovorím si: „Škoda, že som to neurobil večer“. Bola to naozaj príjemná partia a dúfam, že ju ešte niekedy na horách stretnem.

Rannou cestou cez samoty pod Klenovským Veprom

Dnes ma čakal najskôr strmý a potom tiahly zostup do Skorušinej. Cestou ranným lesom som predpokladal, že možno stretnem nejakú zver, ale moje predstavy sa nenaplnili. Po hodinke som došiel na miesto. Prekvapil ma fakt, že tu bola autobusová zástavka. To som veru nečakal. V doline bolo pár áut a postretával som niekoľko ľudí, ktorí mali asi turistické ciele v okolí. Prípadne to mohli byť chalupári na početných samotách Javoriny, ktoré som míňal neskôr pri výstupe ku krížu na Železnej bráne. Strmý výstup mi, napriek tomu, že bolo ráno a bol som plný síl, dal poriadne zabrať.

Spríjemňovalo mi ho však mnoho krásnych zákutí. Samoty Javoriny s malebnými chalúpkami, vzadu Klenovský Vepor a všade naokolo jar v plnom prúde, boli pravou náplasťou na náročný výstup. Postupoval som pomaly a dokonale si vychutnával atmosféru. V takomto kraji by som si vedel predstaviť žiť. Predstavoval som si aká nádherná musí byť scenéria v zime, ktorú mám v prírode najradšej. „Sem sa musím ešte vrátiť za bohatej snehovej nádielky,“ hovorím si. Bol som spokojný s výberom trasy, ktorá ma až zaskočila svojou krásou. Naozaj som nečakal, že budem z tohto, pre mňa neznámeho kraja taký nadšený. Netradičné „bočné trasy“ zelenej a žltej značky ma zas raz ubezpečili, že nie sú o nič menej krajšie ako prevažne hrebeňové červené a z hľadiska krásy ich určite netreba podceňovať. Záverečný úsek na kótu Železná brána, kríž bol najstrmší. Tesne pred vrcholom je pekná upravená studnička, pre prípad, že by niekto tento úsek podcenil.

Dedinkami Sihla a Drábsko naspäť domov

Po výdatnom oddychu som sa pobral smerom k vrcholu Troch chotárov, kde sa stretáva červená Rudná magistrála s modrou značkou, ktorou som od Železnej brány postupoval. Z vrcholu Troch chotárov sa naskytol výhľad na viackrát spomínaný „Klenovský velikán“. Ďalšia cesta ubiehala v pohodičke a razom som sa ocitol pri odbočke Kysuca, Uhliarka. Tu som sa znovu odpájal od Rudnej magistrály a klesal som dolu k osade Kysuca. Cestou som postretával pár ľudí, ktorí si, rovnako ako ja, vychutnávali krásne teplé jarné počasie.

Osada Kysuca, ktorá sa tiesni v úzkej dolinke, ma potešila viacerými peknými chalúpkami. Razom som sa ocitol pri Doline a čakal ma mierny stupák až do Sihly. Po asfaltovej ceste na pravé poludnie sa mi nešlo najpríjemnejšie, ale už som to nemal ďaleko. Osadami Sihla, Drábsko a Lom nad Rimavicou som postupoval veľmi pomaly. Pozorne som si útulné osady ležiace na Sihlianskej planine popozeral. V sobotu popoludní tam čulo pulzoval život. V každom dvore sa niečo robilo, domáci ani chalupári nezaháľali. Posledné kilometre mojej túry srdcom Veporských vrchov sa pomaly končili. Na konečný bod túry som po 56 km došiel značne vyšťavený, ale šťastný, že som zas spoznal ďalší malebný kút Slovenska.

Záver

Splnený sen o Klenovskom Vepri „z druhej strany“ sa mi splnil. Trasa, ktorú som si zvolil ma, napriek tomu, že som, netradične, vôbec netušil, do čoho idem, nadmieru očarila. Za zmienku stálo krásne údolie Kokavy-Hája, samoty Cisárske a časti Javorina pod „najvyšším Veprom“. Tajomné večerné chvíle strávené na bájnom a „zbojníckom“ vrchu mali svojrázny magický ráz. Tieto dva dni boli výnimočné aj z hľadiska stretnutí so zaujímavými ľuďmi. Príjemný rozhovor so starším pánom, pasúcim ovce nad Salajkou, a skvelá horská atmosféra pri ohni s Východniarmi na chate pod Vartou ma počas osamelého putovania ľudsky osviežili.

Fotogaléria k článku

Najnovšie