Trasa

Kremnica – Kremnický Štós – Kremnický štít – Chata Hostinec – sedlo Tri kríže – Velestúr – Zlatá studňa – Králické sedlo – Dobrá jama – Bujačia lúka – Kremnica

Na Kremnický Štós

Ranná dažďová prehánka nás neodrádza. Dáva skôr nádej, že veľa ľudí na trase nestretneme. Po hodinke jazdy odstavujem auto na parkovisku Jeleň, len cez potôčik od hlavného opevneného vstupu do centra Kremnice. Bude to dnes klasický okruh s návratom na východiskové miesto. Sieť turistických a náučných chodníkov v okolí banského mesta poskytuje množstvo variantov. Každý si môže zostaviť putovanie podľa vlastného vkusu. My začíname od hlavného kremnického turistického smerovníka po žltej značke smerom na Kremnický štít. Krátky prechod mestom, pod len zamračenou oblohou, je stúpanie ulicami skôr podľa pamäti, ako podľa značiek. Možno som ich len nevidel cez zahmlené okuliare. Rúško s nimi nejde dohromady, čo všetci takto „postihnutí“ vedia.

Medzi domami sa otvárajú výhľady na historické centrum mesta. No na konci poslednej ulice nás značka navedie na správny chodník. Aj opatrenia môžu ísť bokom. Prvý kúsok trasy nie je veľmi vábny. Krajom plota, náletovým lesíkom stúpame priamo hore a potom prekračujeme železničnú trať Slovenského Semmeringu. Vľavo vyčnieva nad zalesneným strmým svahom vrchol rozhľadne na Krahuľskom vrchu. Z Krahúľ je to príjemná prechádzka, no z tejto strany je to poriadny svah. Nečudujem sa teda, že Blaufussaci (pozn. red.: Krahule = nem. Blaufuss) mali modré nohy, keď museli dochádzať do mesta za prácou.

Po prekonaní koľají vstupujeme do serióznejšieho lesa a znovu naberáme nadmorskú výšku. Hlavné prevýšenie zdoláme dnes v počiatočnom období putovania. Trošku si vydýchneme pri informačnej tabuľke č. 5 Náučného chodníka Zelená cesta. Pripája sa z ľavej strany, aby pokračoval spoločne s našou žltou. Kúsok kráčame panelovou cestou a následne lesnou zvážnicou ďalej. Čo ma zaujme, tak to sú statné javory, lemujúce cestu lesom. Inak je to zmiešaný les, kde nie sú pekné exempláre drevín vzácnosťou. Pohodovejší úsek končí odbočením značeného chodníka prudko doprava. Stúpanie je ozaj zdravé, na náučný chodník aj náročné. Krajšia polovica výpravy síce trošku zaostáva, no nesťažuje sa. Depresia zo sucha ako pri poslednej prechádzke nemá šancu. Jemne popršalo a terén je pre chôdzu optimálny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Alžbetina skala

V momente ako sa strmosť citeľne zmierni, vidíme medzi majestátnymi dubmi informačnú tabuľu - Alžbetina skala. Toto miesto mi zostalo v pamäti z môjho prvovýstupu. Asi zle. Mal som dojem, že tu bol reliéf so studničkou. Také vychádzkové miesto pre mestskú honoráciu v ére Belle Époque. Obraz nezodpovedá realite. Je to predsa pár desaťročí. Vtedy som nevedel, o čo ide. Dnes je tu správna informácia. Na neďalekej skale je vo výklenku, mimo dosahu ľudí, už zle čitateľná tabuľka k pamäti zavraždenia našej predposlednej cisárovnej Erzebet (Sisi). Duby sú pamätníkmi k oslave tisícročného príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Stromy majú teda vyše stodvadsať rokov. Vidím ešte na skale jeden prázdny výklenok. Asi bolo čosi o tomto miléniu. Tak to ozaj nemalo šancu prežiť. No je to len moja dedukcia, nezaložená na faktoch. No búračov naprávajúcich dejiny bolo a je vždy v našom priestore dosť. Miesto poskytuje peknú vyhliadku smerom po toku Kremnického potoka. Okrem priestoru pri Žiari nad Hronom samé hory na celom horizonte. Pekne vidieť Jastrabskú skalu, čo sme navštívili pred dvomi týždňami. Všetko je teraz zdravo zelené, neskutočný májový pohľad.

Nezdržujeme sa, nie je tu ani možnosť posedenia a sme len na začiatku putovania. Trochu ešte stúpame. Trošku len odbočím cez menšie rúbanisko ku skupinke skalných bášt na hrebienku, čo ma zaujali medzi stromami. Stúpanie sa zmierni, aby sme krátkym traverzom, už podľa červených pásov na stromoch dosiahli kraj prírodnej rezervácie. Zahŕňa pravdepodobne aj skalnatý hrebienok pár desiatok metrov vľavo. Ešte oficiálna značka pre chránený areál a na kraji otvoreného priestoru vidíme znovu tabuľu NCH Kremnický Štós.

Je tu rozsiahla akoby náhorná plošina mierne naklonená k juhu. Prakticky celý priestor zaberá podľa výšky porastu intenzívne využívaný pasienok s občasnými stromami. Tráva v tejto výške, blížime sa k tisíc metrom, sa len pokúša zazelenať. Kdesi dole vidno strechy (asi) zázemia pre túto činnosť. Veľmi fotogenický priestor s ďalekým výhľadom v smere klesania. Pekne zapôsobí aj systém napájadiel. Nie som si istý polohou vyhliadkového miesta na náučnom chodníku, teda túto možnosť ignorujeme a pokračujeme jasne viditeľným chodníkom v smere žltej značky. Trasa je perfektne značená zimným tyčovým značením. Veľmi pohodový rovinatý úsek veľmi zaujímavým otvoreným miestom.

Cez Kremnický štít k Chate Hostinec

Prejdeme okolo stromu so zarastajúcou plechovou tabuľkou so slovenským znakom označujúcou prírodnú rezerváciu. Slovenská republika už nie je teda najmladšia. Po pár metroch vstupujeme do lesnatého terénu. Cesta ním nás má priviesť v miernom stúpaní až na Kremnický štít. Názov paradoxne nevyjadruje skutočnosť. Pred rokmi sme ho nespozorovateľne preleteli. Očakávali sme aspoň náznak štítu, a tak mi chýba aj vrcholová fotka. Ani to dlho netrvá. Narazíme na zaujímavú betónovú tabuľku so smerovkami, po pár metroch je na smreku označenie štítu s turistickými smerovkami. Samotná kóta je o kúsok vedľa. Lúčka s tyčkou trigonometrie, zarastajúce ohnisko, improvizovaný kamenný stolík. Teraz mi zostal záber na „dobytie“ vrcholu.

Vrchol je správne len začiatok dlhšieho hrebeňa. Cestou prechádzame vlniacim sa terénom. Vrcholové lúčky sa striedajú s krátkymi lesíkmi. Ozaj prekrásna krajina. Na križovatke lesných ciest v polohe Slobodné je umiestnený štýlový smerovník zimných trás. Nasledujúci krátky úsek prechádza medzi porast červeného smreku neskutočne pokrytého lišajníkom. Pôsobí to, ako keby boli konáre pokryté zelenkavým snehom. Zvláštny jav. Široká plošina hrebeňa sa zužuje. Na križovatke značených chodníkov vedúcich lesnými cestami s názvom Trojica je úzky so strminami na obe strany. Inak, križovatka je pekné miesto na trase. Trošku otvoreného priestoru, smerovník dvoch letných a jednej zimnej trasy a vynovené liturgické miesto s lavičkou. Neoddychujeme a pokračujeme ďalej pravou stranou vyššieho hrebeňa. Cesta naberá na strmosti, aby sme malou odbočkou chodníkom dosiahli veľmi solídnu cestu. Pri chodníku ma zaujal pokus o umelecké dielo. Starší pokus o akt v bukovej kôre.

Pokračujeme prakticky v rovine, aby sme súbežne aj so zelenou značkou dorazili k Chate Hostinec. Miesto, kde si už pred 250 rokmi furmani s ich koníkmi robili prestávku k nabratiu síl a doplneniu energie pred ďalšou etapou na spojnici Kremnice s Banskou Bystricou. Na chate pomaly ukončuje pobyt menšia skupinka mladých ľudí. My sa posadíme k jednému z drevených stolov pred budovou. Doplním si vodu pri studničke Zraneného bojovníka. Chladiacej sa „medecíny“ patriacej mladým návštevníkom sa nedotkneme a pustíme sa do prineseného proviantu. Čas a miesto sú ideálne. Je pol hodinu pred poludním. Natáčam chrbát k slnečným lúčom, nech potom zvlhnutý odev preschne. Slnko akoby natruc na polooblačnej oblohe sa schová za jeden väčší oblak. Hneď cítiť chladnejší vetrík. Mládež zamkýna chatu a odchádza. Ani my sa dlho nezdržujeme a vyrážame ďalej. Prehodím ešte pár slov s bežkyňou, čo beží okolo. Odbočí priamo na Velestúr. Nás čaká cesta cez sedlo Tri kríže. Tam som ešte nebol a chcel by som známy bod spoznať.

Na Velestúr

Treba pokračovať cestou len miernym stúpaním. Prechádzame dnes prvýkrát územím, ktoré je poznačené rozsiahlejšou ťažbou bukového porastu, čo umožní aj rozsiahlejšie pohľady do diaľky. Netrvalo to dlho a sme v sedle Tri kríže. Krucifix je tu vlastne len jeden. Zato netradične trojramenný. Názov je asi chyba prekladu z doby, keď sa mapy prevádzali do slovenčiny. Inak dôležitý komunikačný bod aj v dnešných časoch. Križovatka turistických, cykloturistických aj lyžiarskych trás. Tomu zodpovedá aj infraštruktúra. Krytý prístrešok, smerovníky, niekoľko pamätných tabuliek, torzo článku venované miestu. Pri vyhliadke na Banskú Bystricu je orientačná fototabuľa a ohnisko s posedením.

My neposedíme, ale pofotíme, čo sa dá a kráčame po červenej značke na hlavnom hrebeni. Velestúr je neďaleko. Zdolávame iba mierne stúpanie bukovým lesom, ktorý len nabieha do fázy jarného pučania. Na konci širokého chodníka sa črtá skala. Ak je to náš cieľ, som prekvapený, že tak skoro. Je to on. Aj toto miesto bolo v mojej pamäti trochu iné. Také temnejšie. Možno to bolo vtedy plným olistením stromov. Teraz je to presvetlené a menej tajomné. Pred vlastným bralkom stojí akýsi kamenný totem ako predzvesť tajomstva vrchu. Nápis v týchto svetelných pomeroch nie je problém objaviť. Je pomerne ostrý, znaky možno jasne definovať. Nepôsobia veľmi staro. No možno ich niekto chcel v minulosti len viac zvýrazniť. Pre 19. storočie by to nebolo niečo nezvyčajné. Veľa otázok, málo odpovedí. Časť tajomstiev si do hrobu pred storočím vzal objaviteľ (či tvorca) Pavel Križko. Vystúpime ešte na vrchol skaly, pristavíme sa pri smerovníku a vyrážame k návratu.

Cez Zlatú studňu na Králické sedlo

No nie smerom späť, ale vpred. Pekným širokým chodníkom či cestou, nad východnou strmou stranou hrebeňa. Červeno značená trasa nás popri starých stromoch (časť ich už sníva postojačky či ležmo svoj večný sen), po pár terénnych zvlneniach nenásilne privedie k prístrešku na Zlatej studni. Praktická, pevná, vpredu otvorená útulňa s hlinenou podlahou a hlavne s nepretekajúcou strechou. V prípade nepriaznivého počasia dobré miesto. Inak, pravdu povediac, čakal som impozantnejší vrch. Po chvíľke zisťujem, že asi aj je. No z opačnej strany. Nasledujúce klesanie dosahuje pomaly úrovne Hnilickej Kýčery, aspoň strmosťou. Dobývanie vrchu zo severného smeru zanechá určite väčšiu spomienku. Vpravo vo svahu medzi stromami sa skrýva malá búdka. Smeruje tam nevýrazný chodník. No skúmať ju nejdem.

Strácame možno sto výškových metrov, aby sme pokračovali pekným hrebeňovým úsekom. Vpredu vidno stožiar vysielača na Suchej hore (Skalka), vpravo dospelý les s pár fotogenickými suchármi pri okraji, vľavo mladý porast umožňujúci vzdialenejšie pohľady. Pripájajúca sa cyklotrasa veští nenáročnejší pochod. Vyšliapané kratučké odbočky z cesty nás privádzajú na prekrásne vyhliadkové miesta na široký región Banskej Bystrice. V nasledujúcom úseku je ich viacej. Každý má niečo do seba. Z príhodných braliek sa možno kochať pohľadmi na Poľanu s výrazným Hrbom, na Nízke Tatry a v diaľke vidno dokonca Roháče. Vyššie polohy hôr ešte pokrýva aj snehová pokrývka. Bližší, v tejto dobe nezazelenený masív Veľkej Fatry je už bez snehu. K mnohým vrcholom, čo vidím, sa mi viaže množstvo spomienok. Dole už v sýtej zeleni je učupená obec Králiky, trochu ďalej vidno Banskú Bystricu a za ňou bránu Horehronského podolia.

Z ľavej strany obchádzame Lopúchový vrch, aby sme po chvíľke odbočili z cesty a chodníkom krajom zrázu prišli do Králického sedla. Pekné miesto v lese. Kvalitný turistický prístrešok s posedením, smerovník turistických a lyžiarskych trás. Trochu ma mätie na strome žltá značka Barborskej cesty. Tak týmto miestom sme určite nešli. Podídem bližšie a záhada je vyriešená. Malý piktogram bicykla napovie, že sedlom prechádza cyklovariant projektu. Nezastavujeme sa ani tu a prudko zmeníme smer. Ako keby sme mali strach z príkreho stúpania cez Mýtny vrch ku Skalke, nepokračujeme hlavným hrebeňom.

Návrat cez Partizánsku dolinu

Začíname ústup z pozícií. Zelenou značkou začneme prudko klesať do údolia. Po chvíľke narazíme na kvalitnú zvážnicu. Vo svahu preskúmam upravenú studničku. Po otvorení dvierok kľučkou zo srnčieho parôžka konštatujem, že dnu je tak sucho ako na celom Slovensku. Čo sa týka nasledujúceho postupu, je tu otázka: vpravo a či vľavo. Ani jeden smer neukazuje, že by klesal. Veru musíme kolmo cez cestu do divočiny, značka nepustí. Kamenistým terénom v hustejšom lese spočiatku dosť biednym chodníčkom. Z divokých prameňov vo svahu steká voda. Už tu nie je tak sucho. Klesanie sa zvoľňuje, chodník sa mení v lesnú cestu. Čo oceňujem, sú funkčné odvodňovacie jarky na ceste, slušná práca správcu lesa. Zo dna doliny počuť zurčanie potôčika. Pomaly sa k nemu približujeme. Pri sútoku dvoch potôčikov pri zrubovej chate prichádzame na solídnejšiu cestu. Trávi tu víkend niekoľko rodín. Už len zo sto metrov a sme na mieste Dobrá jama s upraveným prameňom vody totožného názvu. Voda je dobrá, osvieži.

Tento bod je miestom, kde dosahujeme cestnú komunikáciu smerujúcu na Skalku. Už nás čaká len chôdza po asfalte až do centra mesta. A to nie kúsok, ale skoro 5 km. Cesta je nadštandardnej kvality a v klesaní to dobre ubieha. Prechádzame zalesnenou dolinou popri pomníčku s interesantným portrétom, smerovníku Obrázok, cez lavičku odbočíme na chvíľu k pamätníku SNP. Cestou zaujme v bočnej dolinke v smere chodníka do Krahúľ vkusne zrekonštruovaná sústava protipovodňových kaskádok. Aj okolie je prispôsobené návštevníkom. Zaujali obrázky namaľované na drevenom zábradlí prvej hrádze. Stojí to tu za zastavenie.

Do Kremnice

Prejdeme úzkym tunelom popod železničnú trať a sme v prímestskej rekreačnej oblasti pri postaršom zariadení Toliar. Prevádzka je v dnešnej infekčnej dobe uzavretá, ale ani to nebráni nemalému počtu sobotných výletníkov tráviť tu oddych. My sa nepristavujeme. Po chvíľke kráčame chodníkom medzi cestou a vodným tokom. Aj by som obdivoval prácu ľudí, čo horský potôčik upravili. Kvalitná práca robotníkov. Kameňom vyrovnané dno a brehy, len na pár miestach pre zmiernenie prudkého sklonu kaskáda. Poviem, totálna vražda na prírode. V čistej horskej vode nemôže žiť nič. Spôsob regulácie zabezpečuje len rýchle odvodnenie územia a, paradoxne, rýchle dovedenie vody do centra mesta. Dúfam, že príde raz čas, keď nastane doba na návrat k prírodnejšiemu stavu vodných tokov. Cieľom má byť zadržanie vody v krajine, ako nezaplatiteľného životodarného prvku.

Prejdeme poza barokovú kaplnku, dosahujeme trvalo obývaného územia Kremnice. Zastavujeme sa na chvíľku pri PR Bujačia lúka. Už roky si hovorím, že musím miesto navštíviť v čase kvitnutia šafranu Heuffelovho. Doposiaľ som to nerealizoval. Pod lúkou je zaujímavá krytá autobusová zastávka s integrovaným prameňom vody. Pre čakajúcich cestujúcich je to „učebná pomôcka“ – zrezaný kmeň stromu s vysvetlivkami o letokruhoch. Pár minút stratíme aj pri informačnej tabuľke č. 1 NCH starej známej Zelenej cesty venovanej vejmutovkovému porastu. Už nič nebráni, aby sme prešli posledný kúsok až do centra, k východiskovému bodu.

Predsa len niečo nové objavujeme. Nečakane, no veľmi aktuálne vzhľadom k ťažisku dnešnej túry, neďaleko evanjelického kostola je na postaršej budove pamätná tabuľka s venčekom. Zvedavosť mi nedovolí neprečítať. Budem citovať: „V tomto dome žil, pracoval a umrel slovenský historik PAVEL KRIŽKO, mestský archivár 1864-1902. Túto pamätnú tabuľu na znak nehynúcej úcty venuje mesto Kremnica r. 1932.“

Len dodám: Vďaka, pán Križko, nech to bolo akokoľvek, vďaka za pekný dnešný zážitok.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek