Trasa

Kováčová – Veľký Son – sedlo Tri kríže – Suchá hora (Skalka) – Kordícke sedlo – Flochová – Čiernovodský viadukt – Čremošné – Turčianske Teplice

Hikeplaner ukázal, že trasa má vyše 45 km. To je na hranici mojich denných možností, no vzhľadom k profilu dosiahnuteľné. Ale to by musela verejná doprava fungovať trošku inak, ako funguje v dobe protikoronových opatrení. Aj keď budem vstávať na moje pomery skoro, na východiskový priestor docestujem až po ôsmej. Bude nutný nocľah. Trošku špekulujem o útulni Cabanka. Nikdy som ju zatiaľ nenavštívil. Tak či tak pôjdem naťažko. No aspoň nebudem viazaný miestom bivaku. Uvidím, kde ma večer zastihne.

Ráno chvíľu ignorujem budík, a tak mám ozaj naponáhlo. Vlak nepočká. Pre istotu si pri prestupe v Hornej Štubni online uzatváram dvojdňové poistenie do hôr. Tým mám záruku, že ako poistenému mi ho nebude ani treba. Cestu slovenským Semmeringom až do Zvolena preklimbám v polospánku. Čo si trochu pamätám cez okno vláčku, to je netradičný, pekný, aj keď trochu obmedzený pohľad na stenu Jastrabskej skaly. Vo Zvolene pár minút na prestup strávim nákupom v supermarkete. A znovu nestíham. Do odchodu autobusu dve minútky, a stanica prázdna. Na rozsiahlej stanici ani človiečika. Netuším, z ktorého nástupišťa odchádza môj spoj. Nenachádza sa tu žiadna informácia o odchodoch autobusov (v čakárni, pozn. red.). Bežím k jednému vozidlu, čo stojí bokom. Je to môj spoj. Ochotný šofér mi umožní nástup aj tu. Vraj v tejto dobe nik radšej necestuje. Ani na správnom mieste nikto nepristúpil. Do Kováčovej na konečnú to netrvá dlho a môžem vyraziť.

Z Kováčovej na Veľký Son

Márne hľadám východiskový turistický smerovník červenej značky. Objavujem len cyklosmerovník. Prejdem okolo moderného kostolíka na okraji kúpeľného areálu, zastavujem sa pri upravenom prameni liečivej vody. Doplním zásobu termálnej vody plnej minerálov. Bude sa hodiť. Pomaly naberám pohodové tempo chôdze. Okrem pár psičkárov a jedného bežca nestretám nikoho. Pri vstupe do lesa poteší malá vodná nádrž vytvorená na Kováčovskom potoku. Rybník Zvolenskej univerzity.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Asfaltová cesta vedie dnom hlbšej, zalesnenej Kováčovskej doliny. Trošku nezáživná chôdza, len občas chatka za potôčikom. Po asi polhodinke prichádzam na miesto spájania dolín. Vpravo je väčší a udržovanejší rekreačný objekt. Vľavo medzi stromami presvitá niečo väčšie. Bývalý rekreačný areál s chatou Ovčiar. Teraz môže svojím zjavom slúžiť len ako kulisa hororových filmov. Obzriem si len sympatickú otvorenú dreveničku vedľa potoka. Ideálna na útulňu. Ani by nepotrebovala veľké opravy. No či by takto blízko civilizácie plnila účel, neviem.

Pokračujem v smere značky ľavou dolinkou. Naberá trošku na strmosti a o poznanie sa rozširuje. Pri upravenej studničke na kraji cesty sa len na chvíľku pristavím. Vodu si nemusím ešte dopĺňať. Niekde od tohto miesta sa stráca aj potôčik. Kráčam len okolo suchého koryta, cesta stratila asfalt a je to už makadam. Vďaka slnečným lúčom sa otepľuje. Využijem krytý prístrešok a zhodím vrchnú, najteplejšiu časť oblečenia. Aj pauzička sa hodí. Cez cestu je ohradený väčší areál lesa. Prečítam si nápis na neuzamknutej bráničke: „Ekologický experimentálny stacionár Kremnické vrchy. Vstup zakázaný. Priestor výskumných plôch je monitorovaný kamerovým systémom.“

Následné ostrejšie stúpanie lesnou cestou ma privedie k polohe Nad Suchou dolinou. Smerovník navádza prudko doľava na bežnú lesnú cestu poznačenú ťažbou dreva. Miernym stúpaním obchádzam hrebienok, aby som po chvíľke kráčal po vrstevnici Bienskou dolinou. Musím viac hľadieť pod nohy. Lesné mechanizmy poničili zvážnicu. No žiadne veľké holoruby nevidím. Poviem, prijateľný rozsah v lese ťažobného veku. Ani nemusím veľmi klesnúť, ale tým, že dno údolia sa postupne zvyšuje, znovu prichádzam na asfaltovú lesnú cestu. Bienska dolina je svojimi lúčkami svetlejšia a širšia ako Kováčovská dolina, aj potôčik s menom Bieň zurčí akosi viac.

Znovu chvíľu stúpam pohodovo cestou. Skoro nezaregistrujem odbočku vpravo. Malý výšvih a som pri sympatickej poľovníckej Danielovej chate. Na pomaly vyschýnajúcom dube smerovníky, pred chatou posedenie, ohnisko. V prípade núdze možnosť nocovania pod strieškou vchodu pre dvoch ľudí. Kdesi by tu mal byť aj prameň. Hľadať ho nejdem, radšej trošku posedím a pozriem do mapy, čo ma čaká. Bolo by tu dobré miesto na občerstvenie. No kráčať s plným bruchom do asi najväčšieho stúpania, to nie je nič moc. Odkladám pauzu na doplnenie energie na vrcholové partie pochodu.

A opäť kráčam lesnou cestou vpred. Naberanie výšky sa nejaví také hrozné. Strmšie úseky sa striedajú s oddychovými úsekmi po vrstevnici. Jedno miesto je aj zaujímavé - lúčka, senník a solisko pre zver, čo som považoval v prvom momente za menšie umelecké dielko. V poslednom úseku stúpam krajom lesa zarastajúcimi horskými lúkami. Neočakávane natrafím vo svahu na viackmenný majestátny strom s označením polohy Veľký Son, Danielová a smerovníkmi mojej a pripájajúcej sa žltej trasy zo Sielnice. Pekné miesto, no nie vhodné na moju prestávku, ešte nie je koniec stúpania.

Krajom PR Mláčik

Takže ešte trošku a som pri ďalšom smerovníku. Vyzerá to, že nasleduje rovinatý úsek. Zhadzujem batoh, usadím sa na príhodné miesto a začínam hydratovať telo. Pridám aj niečo drobné na zasýtenie. Miesto ma pekné meno. Zavrch lúka. Rozmýšľam, že to bolo veľmi dávno, keď tu bola lúka. Stromy sú už nie najmladšie. Veru, teda to, čo je na ľavej strane cestičky, nie sú dreviny bežných rozmerov. Redší zmiešaný les, plný velikánov. Tak toto som už dávno nevidel. Neviem si predstaviť, ako títo mnohokubíkoví obri ušli pozornosti drevorubačov. Už pred polstoročím museli byť v rubnom veku. Pozerám do mapy. Áno, je to prírodná rezervácia Mláčik. Chýba mi tu však akákoľvek informačná tabuľka. Hľadať budem až doma. Aj keď bude v piatom stupni ochrany, smeruje tam zeleno značený chodník do obce Tŕnie. Inak, podľa toho, že nevidím jeho priebeh v teréne, asi málo využívaný. Len značky na stromoch jasne určujú smer. Každopádne umožní exkurziu do chráneného priestoru.

Po štvrťhodinke pokračujem v ceste. Moje očarenie lesom sa stupňuje. Keby sa tam zjavilo stádo popásajúcich sa pravekých turov, tak sa vôbec nečudujem. Tak to tam vyzerá. Naberám presvedčenie o nutnosti návštevy tohto raja. Prídem sem a budem si užívať pohody na zelenom chodníku, počúvať zvuky lesa a naberať energiu z kolosov. Podľa dvojitých červených pásov kráčam okrajom PR. Vidím aj paradoxy. Na druhej strane lesnej cesty sú pokusy o pestovanie lesa formou monokultúry. Hustá smrečina ozaj nepôsobí zdravým dojmom.

Cez Tri kríže

Onedlho ma značka prinúti odbočiť vpravo, smerom k hrebeňu. Prekročím ho a na druhej strane prichádzam k hornej časti lyžiarskych svahov strediska Brestová. Prebieha tu modernizácia infraštruktúry a terén je ňou poznačený. Postupne klesnem až k rekonštruovaným budovám. V altánku vedľa cesty si urobím kratšiu pauzu. Výhľad na stavenisko ma nenadchýna, a tak radšej kráčam smerom k sedlu Lavrín. Mal by tam byť tiež prístrešok. Kvalitnou cestou vedú súbežne pešia, lyžiarska i cyklotrasa, takže nasledujúci úsek je viac ako pohodový. V sedle skutočne nachádzam prístrešok. No už zhynul postojačky. Neprekáža. Využijem pri vynovenom smerovníku pňové posedenie a opäť ubudne na váhe proviantu. Okolo prebehne mladší bežec a po znovunahodení batohu na chrbát stretám turistu asi v mojom veku. Ani tento síce nebeží, no oproti mne je rýchly. Skúsim pridať. Chvíľu to vydržím. No keď odbočím z cesty do prudšieho stúpania, nevládzem. Ak chcem niečo prejsť, musím sa držať starého receptu. Dlho kráčať, krátko oddychovať.

Chvíľu trošku ostrejšieho stúpania, trošku rúbanísk a vo svahu smrek so zašlými tabuľkami. Miesto je Rudná poľana s pripájajúcou sa modrou značkou z obce Jastrabá. Nasleduje príjemný úsek traverzujúci vrcholky hrebeňa ľavou stranou. Pohybujem sa vo vyšších nadmorských výškach a hlavne buky začínajú len pučať. Po chvíľke identifikujem vpredu vrchol Velestúru. Tesne pred známym sedlom skomplikuje cestu polom na kraji rúbaniska. No nič strašné. V pohode som prišiel na Tri kríže. Odpočíva tu pri ohníku menšia skupina cyklistov dvoch generácií. Jedna výrazne mladšia odo mňa, druhá staršia ako ja. Požiadam o fotku s batohom na vyhliadke a zasadnem do prístrešku. Popíjam tekutiny a užívam si pohody. Po odchode skupiny a aj novo príchodzej cyklorodinky relaxujem sám.

Pred druhou vyrážam smer Skalka. Prechádzal som týmto úsekom presne pred týždňom. Popísal som to v článku K runám na Velestúre, takže len stručne. Na Velestúre dvaja mladíci obiehajú okolo skaly. Nakoniec sa ma spýtajú na nápis, čo by tu mal byť. Ukážem na jasne sa črtajúce znaky. Hľadali niečo skrytejšie. Vraj pod lampou býva najväčšia tma. No videli pri studničke aj iné znaky. Kúsok ďalej v lese zas vidím skupinku mládeže, čo si tu rozkladá táborisko. Alebo balí. Neviem, či bola a či bude magická noc na Velestúre.

Skalka

Od Zlatej studne stretám viac skupín sviatočnejších turistov. Od Skalky je to sem okrem posledného stúpania nie veľmi náročné. Niektoré dievčence sú ako na módnej prehliadke. Po každom takomto stretnutí môžem kráčať chvíľu so zažmúrenými očami. Stačí sa riadiť vonnou stopou značkových parfémov. Napadne mi, že mňa asi možno sledovať tiež. No môj „odeur“ sa nazýva inak.

Za Králickým sedlom začína znovu mne neznáma krajina. Spočiatku ostré, no našťastie nie dlhé stúpanie na Mýtny vrch a potom znovu rovinná pohoda až na Bystrické sedlo. Ani za ním sa nič podstatné nemení. Len pribúda prechádzajúcich sa skupiniek. Rúško si ani neskladám. Krajom zrázu dvadsať minút po tretej prichádzam až ku mne známemu miestu. Vyhliadka na Skalke. No nespoznávam to tu. Bol som tu naposledy pred dvomi rokmi pri putovaní Barborskou cestou. Dnes tu vyrastá niečo ako nižšia murovaná rozhľadňa. Prízemie je funkčné. Čo ma potešilo, v prevádzke je bufet aj toalety. Návštevníci si užívajú slnečnú pohodu na posedeniach pred budovou. Objednávam si kávu, radler, niečo sladké na doplnenie energie a pripájam sa k ostatným. Ochotná čašníčka mi dopĺňa vodné zásoby. Na noc by som mal byť zabezpečený aspoň tekutinami. Liter a pol vody, ešte jeden radler v batohu na večer a tretinka kyslomliečneho nápoja na raňajky. Bez rezervy, no mal by som to dať. Ani neviem, ako čas ubehol a o štvrtej vyrážam vpred. Ešte štyri hodiny bude svetlo, uvidím, kam dôjdem.

Smer Kordícke sedlo

V posledných rokoch som nasledujúcu trasu zdolal dvakrát. Po Tunel to bola spomínaná Barborská cesta a pred piatimi rokmi to bola s Petrom červená z Donovál na Bralovú skalu nad Rematou. Prvýkrát pôjdem opačným smerom. Už na počiatku registrujem zmeny. Oblasť po Kremnickú skalu sa stala rozvojom via ferrát zaujímavá pre návštevníkov. V terajšej dobe je prístup k atrakciám uzavretý. Aj tak vidím mnoho, čo mi bolo doposiaľ skryté. Otvorená je jen oficiálna vyhliadka na konci. Ochranné zábradlie akoby bolo inšpirované filmom Titanic. Možno aj výhľad k severu je obdobný. Len tmavý studený oceán nahrádzajú zelené vlny pohorí. Väčší kopec za sedlom ukazuje na náročnejšie zdolávanie, akoby sa mi ešte dnes chcelo. No Výhnatová sa nedá obísť. Smer pohľadu na Banskú Bystricu je tiež veľmi pekný a kto by mal problém s identifikáciou okolia, môže využiť sústavu „ďalekohľadíkov“.

Pokochám sa a klesám do sedla Tunel. Trošku tu zbehnem dole, nech získam záber na vchod do tunela. Prechod sa tentokrát nekoná. Nechcem zbytočnými reprízami strácať čas. Chvíľku ešte po rovinke a dostaví sa očakávané stúpanie. Z jednej strany chodníka mladý les, z druhej bohatierske buky. Predbiehajú ma dva mladíci. Idú s niečím ako anténa. Po vystúpení na vrchol som sa aj potešil, že to nebolo také náročné. No chyba lávky. Je to len predvrchol. Na vlastný musím ešte jedno stúpanie zdolať. Vlastný vrcholový bod okupujú mladí rádioamatéri. Po požiadaní síce zložia zo smerovníka mikinu, no moja fotodokumentácia miesta zachytáva aj ich. Asi svoju činnosť museli konať priamo pri stĺpiku, prípadne moja chyba, že som ich nepožiadal aj o malý posun. Inak pekný vrch, aj keď prakticky pre zalesnenie bez výhľadov. Zostup vedie kľukato cez malú zaujímavú divočinku. Zostup nie je vlastne zostupom. Výhnatová je dvojvrcholová. Na druhom vrchole sa mi neskutočne páči. Menší otvorený rovinatý priestor s vynikajúcim výhľadom na Banskú Bystricu. Ideálne miesto na bivak. Nočný pohľad na vysvietené mesto by bol veľmi romantický. No je len pár minút po piatej a sám by som sa tu do tmy unudil. Nevýhoda osamelých chodcov.

Nasleduje reálne pozvoľné klesanie až do širokého Kordíckeho sedla. Plánoval som tu odbočiť k útulni Cabanka. No ani teraz nebudem mať príležitosť sa aspoň s ňou zoznámiť. Proti ukončeniu dnešného putovania platia argumenty ako pred necelou polhodinou a pre obyčajnú vizitáciu neostáva čas. Črtá sa nádej na môj zostup až do doliny ešte pred nocou. Nemusel by byť bivak vo vysokej nadmorskej výške.

K sedlu Flochovej

Opúšťam plytké sedlo cestičkou vedúcou hrebeňom. Nemám dojem stúpania do kopca. Taká pohoda. Mal som problém vyhodnotiť, kde je vrcholový bod Tabľa. Len v okamihu dlhšieho klesania si uvedomím, že som ho zdolal. Vrcholom úseku sa teda stala neočakávaná vyhliadka. Odbočka, označená kamenným mužíčkom, ma privádza kratučkým chodníkom úzkou šijou na vysoký skalný výbežok. Neskutočný pohľad na Kordíky s B. Bystricou v pozadí. Chcelo by sa pokochať podvečernou atmosférou z improvizovaného posedenia. Nedá sa. Čas tlačí, musím ísť. Popri cestičke vidím stopy po odťažení jednotlivých stromov. Asi poškodených poryvmi vetra. Aj takto citlivejšie sa to dá.

Popri smerovníku Tabla – obrázok prichádzam na pozíciu Pod Tablou až štvrťhodinku po šiestej. Smerovník hovorí o necelej hodine do sedla Flochovej. Dúfam, že sa dokážem zmobilizovať, nech stíham uvádzané časy. V tomto bode dosiahnem okraj prírodnej rezervácie Svrčinník. Budem sa odteraz pohybovať v jej tieni prakticky až po Flochovú. Po pár minútach znovu smerovník. Turistické smerovníky sa tu trošku priživujú na novom zimnom bežkárskom značení. Od tohto miesta začínam znovu naberať výšku. Nič hrozné, ale rýchlosť môjho postupu sa prudko znižuje. No chodník je pekný, nedovolí poblúdiť. Staršou nevyužívanou, občas presvetlenou lesnou cestou medzi smrekový porast. V tomto čase prakticky proti slnku, ktoré vytvára dlhé tiene. No nie všade slnko svieti. Začínajú sa objavovať aj posledné fliačiky starého snehu.

Často hľadím na hodinky. Nepomáha to. Je štvrť na osem, keď dokráčam na Handel. Pripája sa tu modrá značka z Turčeka. Chodník sa lúči s lesnou cestou a smeruje lesom k hrebeňu. Les nie je celkom bežný. Vždy, keď sa pohybujem týmto miestom, vravím si: „Tak takto si predstavujem sibírsku tajgu“. Klimaticky je to skoro pravda. Pohybujem sa v nadmorskej výške, kde končia vyšším drevinám priaznivé podmienky pre rast. Trošku redší smrekový porast s podrastom pomaly metrových čučoriedkových kríčkov. Tie len naberajú odvahu k pučaniu. Občas padlý strom, občas fľak snehu. Niečo listnaté tu zastupuje jarabina, no ešte nejaví známky jarného života. Kde pozriem, tam samá divočina, len vyšliapaný chodník sa krúti krajinou. Medvedí raj. Akurát dúfam, že pre hladnú zver je momentálne oblasť z hľadiska potravy púšťou a stiahla sa do nižších partií lesa. Zážitok chodiť kremnickou tajgou. Len ako zvyčajne neostáva čas na intenzívnejšie prežívanie atmosféry. Noc je predo dvermi. Aj moje fotky budú mať pre svetelné podmienky len dokumentačnú hodnotu.

Flochová

Po ukončení stúpania dosahujem sedlo Flochovej. Turistická križovatka prakticky v 1300 m. Opustím červenú smerujúcu do sedla Malý Šturec na Ceste hrdinov SNP. Pekný, no ako mi ostalo v pamäti z putovania s Petrom profilovo náročný úsek. Odbočím zelenou na vlastnú planinu Flochovej. Nepoužívam naschvál výraz vrchol. Bol som tam pred niekoľkými desaťročiami s Paľom a Igorom. Šliapali sme tam priamo zo železničnej stanice Horná Štubňa mimo turistických chodníkov. Takže viem určite, že to je len lúčka na rozsiahlej náhornej plošine.

Štvrťhodinka chôdze smerom na Flochovú je nenáročná prechádza magickým lesom. Pár metrov prevýšenia nestojí za reč. Les je stále sibírsky, svojím charakterom vlhký. Na vrcholovej rovine nemajú zrážky, kde rýchlo stiecť. Torzá jarabín medzi vždy zelenými smrekmi, kríčky čučoriedok a poľahnuté suché vlaňajšie traviny. Jar si tu dáva zatiaľ načas. Ani sa to nedá opísať. Treba sem prísť. Skúsim aj ja, ešte raz v lete. Inou trasou, vychutnať si nádhernú krajinu.

Prídu záverečné úzke svetlejšie lúčky, až na jednom ťažko prežívajúcom strome si môžem odfotiť skôr podmienkami ako vekom ošumelú vrcholovú tabuľku - Flochová 1318 m. Vrchol hory, vrchol dnešného snaženia. Prejdem ešte jednu lúčku s väčšou snehovou spomienkou na zimu. Na jej konci je smerovník - Flochová, rázcestie. Tam si urobím krátku pauzu. Časová informácia píše o trišvrtehodine k dosiahnutiu doliny pod masívom. Je pred ôsmou. Čas nie je, no už sa prejavuje únava. V rámci krátkej rekonvalescencie realizujem malú predvečeru. Budem potrebovať energiu, aj telo bolo treba dohydratovať. Nachystám si čelovku aj ručnú lampičku. So slnečným svetlom to pôjde už rýchlejšie z kopca, ako budem stíhať ja dole svahom. O chvíľu to umelé budem potrebovať. Priamo pokračujúci neznačený chodník je širší a vychodenejší, neviem, kam smeruje. Odbočujem po nevýraznejšom vpravo. Tento je však oficiálny zelený. Preto asi to pomenovanie rázcestie.

Klesanie k Čiernej vode

Zostup začína po chvíľke zostra. Sklon je sklonom strechy. Charakter terénu udáva spôsob chôdze. Nie je šmýkaním po strešnej krytine, ale zostupom po schodoch. Treba hľadieť na každý krok. Nepotrebujem prísť k úrazu. Zrazu prídem na pekný chodníček. Klesá pozvoľnejšie vpravo. S radosťou nim pokračujem. Po asi sto metroch si uvedomujem, že nevidím žiadnu značku aj klesanie sa zmiernilo a skôr je to traverz hory. Vraciam sa naspäť. Tu vidím v priamom pokračovaní dole strminou zelenú značku. Takže pokračujem možno ešte väčším klesaním. Po chvíľke registrujem na pravej strane vznikajúci zurčiaci potôčik. Zapínam aj svetelné zdroje. Stromy s klesajúcou nadmorskou výškou sú neustále väčšie a prítmie pod nimi narastá. Potrebujem v predstihu registrovať značenie chodníka. Vodnému toku sa nechcelo poskakovať po skalách a stratil sa v podzemí. Takže klesám sám. Našťastie nastane čas, keď sa nejasný chodník zmení v rovinatejšom teréne na lesnú cestu nedávno využitú pri prebiehajúcej ťažbe. No ani tu neboli väčšie holiny. Aj potok sa vynoril znovu z podzemia. Kráča sa ľahšie, no nie rýchlejšie. Zvyšky dreva na ceste to neumožnia. Občas moje napredovanie spomalí bahnitý charakter cesty. Voda z prameňov je zadržaná v koľajách po lesnej technike. Po skoro hodine dvakrát prekračujem Čiernu vodu a som v doline. Desať minút pred deviatou fotím pomocou blesku smerovník Ležisko. Noc má krajinu už pevne v moci.

Ležisko je rozsiahlejší otvorený priestor na konci doliny, slúžiaci ako medziskládka dreva. A hlavne od tohto miesta mi začal pohodový peší presun lesnou asfaltkou. Môžem zrýchliť krok tmavým údolím vedľa potoka zovretého zalesnenými svahmi. Čierno-čierna noc, len vpredu jedna hviezdička svieti. Kráčam za ňou. Vidím pár krokov vpred a tak z celého pochodu registrujem len dve miesta s novším kŕmnym zariadením pre lesnú zver pri kraji cesty.

Noc

Keď už kráčam skoro hodinu, prestáva ma to baviť. Začínam otáčať svetlá po skupinkách stromov rastúcich povedľa potoka. Akonáhle zbadám príhodnú skupinku na troške rovinky smerujem tam. Nič moc, no čo v tejto tme nájdem? Už sa teším, ak niekedy niekde za svetla, si na kraji peknej lúčky budem budovať tábor. Ešteže spím pár decimetrov nad zemou. Nemusím hľadať rovinu, nehľadím, čo sa na zemi povaľuje. Výhoda hamaky. Natiahnem ju medzi dva stromy, vložím karimatku a spacák. Ponad integrovanú moskytiéru natiahnem tarp. Lôžko je nachystané.

Ešte niečo pojesť, popiť. Radler vo mne len tak žblnkne. Telo pýta viac tekutín. Pitnou vodou chcem šetriť, a tak príde na tú z horského potoka. Treba dezinfekciu. Najlepšou je var. Naplním ešus, postavím na pevnoliehovú klasiku. Chvíľku to potrvá, no zovrie. Čaj vylepším ešte 50-percentným protivírovým destilátom. Normálne ho so sebou nenosím. Dnešná doba je ale dobou dezinfekcií, a tak mením návyk. Teplý vylepšený nápoj poteší. Už len do čistého rezervného oblečenia a za zvuku bystrého toku zaspávam. Žblnkot prehluší nočné zvuky lesa. Je to upokojujúce. V nočnom tichu býva každý pohyb ježka hľadajúceho si v lístí potravu dupotom približujúceho sa medveďa. Spomínam na nocovanie kúsok od Balnice pri putovaní s Petrom z Osadného na Duklu.

Deň druhý

Po pár hodinách spánku sa budím. Je stále tmavá a pre tento rok teplá noc. Tak chvíľku ešte polihujem a čakám na trošku svetla. Tábor som zakladal za pomoci čelovky a sviečky, baliť tak nechcem. Keď sa rozvidní, naplním batoh, vypijem tretinkový jogurtový nápoj na raňajky a vyrážam na cestu. Je pár minút po piatej. Vlak mi odchádza o viac ako dve a pol hodiny. Nemal by to byť problém.

Keď sa vrátim na cestu a vykročím vpred, zažijem prekvapenie. Nocoval som len niekoľko desiatok metrov od Čiernovodského viaduktu železničnej trate do Banskej Bystrice. V tme v noci som ani jeho siluetu nezachytil. Vysoký je teda dosť. Prejdem popod a o chvíľku prechádzam cestnú komunikáciu na Banskú Bystricu cez Malý Šturec. Prejdem stúpaním cez chatovú osadu. Podľa áut dobré navštívenú. No v skoré ráno bez známok života. Potom kúsok lesom, až sa neďaleko salaša a syrárne Polun pripojím na cestu do Čremošného. V úseku na Čremošianske sedlo sa komunikácia pekne vinie krajinou, pohľady do okolia sú aj v toto pochmúrne ráno zaujímavé. Hlavne spätné na masív Flochovej s výraznou dolinou, ktorou som v noci kráčal. Svah na konci je ozaj ostrý. Občas postarší aj drobná prehánka. No nič také, čo by nútilo vybrať niečo proti dažďu z batoha.

Zo sedla vedie značka skratkou do dediny. Asi to niekomu prekážalo, že smeruje okolo ich chát, tak leží zlomený smerovník pohodený pri turistickom stĺpiku. Cestou do centra sa osviežim pri upravenej studničke, znak toho, že predsa niekto aj v dobrom na pocestných myslí. Rýchlo prejdem obec. Pri označení konca obce sa pasie väčšie stádo laní. Neprekážajú im ani psi pri morčacie farme. Paradoxné, v kremnických pralesoch som žiadnu zver nestretol.

Znovu chvíľu cestou. Na mieste, kde mala odbočovať značka vľavo, je výrazná tabuľa. Súkromný pozemok, vstup zakázaný. Chodník viedol okolo stavieb rozsiahlejšej farmy. Aspoň pred pár rokmi som tade prechádzal. Pokračujem teda cestou. Keď vidím, že končí ohradenie pasienkov, smerujem tam. Prekračujem potok a na tyčkách ohrady vidím turistické značky. Novovyznačená obchádzka. Tak obchádzam aj ja. Spoza ohradenia ma pozorujú kravičky. Farmár sa snaží. Nevyčítam, že nechce, aby mu cez hospodárstvo chodili turisti. Len lepšie navigovanie na obchádzku v teréne by som uvítal. Trasu som objavil náhodou.

Trošku stúpania popod Strážnu horu ma ani nezaťažilo. S radosťou konštatujem: už som na starej trase. Spokojne si vykračujem nenásilne hore pasienkami. Kochám sa krajinou. Vzadu za mnou vyháňajú ovečky na pašu. Obzerám sa po značke. Nikde nič nevidím. Zapínam navigáciu. Neviem ako, no som poriadne mimo. Rýchlo korigujem azimut. Po chvíľke kontrolujem polohu. Som od značky asi dvakrát ďalej ako nedávno. Odrazu neviem, kde je sever, čo je vpravo a čo vľavo. Posledné zvyšky energie v mobile míňam na potvrdenie správnosti môjho pohybu v teréne. Aj tak sa pripojím k značke až pri súkromnom jazierku v Lesoparku Bôr. Všetky časové rezervy sú preč. Inak mám dojem, že z lesoparku bude zakrátko Rúbanisko Bôr.

Zrýchlim, čo to dá. Cez pustý Kúpeľný park preletím do centra kúpeľov Turčianske Teplice. Odvážim sa stratiť minútku nabratím liečivej vody z prameňa. Kúsok na železničnú stanicu prejdem ani neviem ako. Je trištvrte na osem a mám akurát čas kúpiť si lístok a kávu z automatu. Dopíjam ju prakticky nastupujúc do vlaku. Ako som včera začínal, tak dnes končím. Len tak-tak, ale predsa.

Zhodnotenie

Prvá tohtoročná náročnejšia túra s prenocovaním prebehla nad očakávanie dobre. Profil bol nenáročný. Postupné naberanie výšky. Každý nasledujúci vrchol bol len o niečo vyšší ako predchádzajúci a sedlá medzi nimi nehlboké. Preveril som si vlastnú zdatnosť po zime predĺženej obmedzeniami. Aj prvý bivak v lese bol. Viem už, že odhodlať sa na nasledujúce plánované túry bude menej psychicky náročné. Aspoň trošku som vychodil moje nočné mory. Hlavne strach z prázdnoty v mojej pomyselnej mape turistického priestoru sa zmenšil.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek