Trasa

Podsuchá – Brankovský vodopád – Veľký Brankov – sedlo Teplice – sedlo Brdisko – Borovnisko, vyhliadka – Ružomberok, časť Biely Potok

Auto chcem nechať v Bielom Potoku a ďalej do Podsuchej sa presunúť autobusom. Čaká ma dosť výživná túra a tak chcem eliminovať kilometre po asfalte. Akurát v okolí zastávky autobusu pri konci zelenej značky neviem nájsť žiadne vhodné miesto, presúvam sa teda o dve zastávky ďalej, kde sa nachádza parkovisko. Zastávka má názov Biely Potok, Do Uhliska. Autobus prichádza presne a o 6 minút vyskakujem na konečnej v Podsuchej.

Prechádzam cez cestu a po zelenej značke chvíľu kopírujem trasu Cyklokorytničky Pri náučnej tabuli sa treba zvrtnúť hore, je tu aj miesta šípka, ktorá hovorí o vodopáde. Zelených značiek je v tejto časti pomenej. Mierne stúpam popri potoku a potom cezeň na križovatku v lese. Doľava sa ide k vodopádu, ktorý leží v dolinke Vyšný Brankov. Potom sa sem vrátim a budem pokračovať po zelenej doprava.

Brankovský vodopád je najvyšší vodopád v Nízkych Tatrách. Voda prepadá cez 55 metrov vysokú Kuruckú skalu. Vodopád nie je veľmi výdatný, ale skalný amfiteáter, ktorým dolinka končí, ma úplne ohúril. Odfotiť ho je ťažko. Chodník končí tesne pod vodopádom, je trochu blatistý, môžete sa pre istotu chytiť reťaze.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zbehnem k rázcestiu a začínam stúpať po zelenej značke. Minútku ešte medzi skalami, potom lesom popri potoku, niekedy aj v ňom. Onedlho vychádzam na lúku, stúpanie je tu výživné. Potom opäť do lesa, chodník prechádza podmáčaným terénom, kde sa mi podarí trochu zapadnúť, napokon však nejako vykľučkujem. Obchádzajte to zľava.

Lúka je riedko porastená vysokými ihličnanmi, je to tu pekné, len slnko sa schováva a nechce mi osvetľovať scenériu. Hore sa však zmiluje. Spokojne sa uberám ďalej. Sprava prichádza od Červenej Magury štvorica turistov a mieria dole po chodníku, ktorým som práve prišla. Mne sa podarí kolosálne zablúdiť. Zelená šípka tu ukazuje doľava do lesa, vedie tam široká lesná cesta. No ale bolo treba ísť hore po lúke. V lese po pár metroch zbadám parádny buk ako z nejakej rozprávky. Spokojne sa poberám ďalej po chodníku, na ktorý sa cesta zmenila. Vedie ma po vrstevnici, zľava hustý les, sprava je to otvorenejšie. Chodník je na viacerých miestach rozrýpaný od zveri. Robím trocha hurhaj a čakám, kedy to začne stúpať, veď už mi nemalo chýbať veľa na vrchol Veľkého Brankova. Pre istotu pozriem svoju polohu na mape a vidím, že som mimo značky a vrchol je práve nado mnou. Strihnem to teda rovno hore a o chvíľku som na vrchole. Cestou míňam malé orchidey. Celkom sa tá odbočka oplatila.

Na trávnatom vrchole sa napijem a pozerám výhľady. Som celkom hladná, ale okrem výhľadov k obedu potrebujem aj slnko. Čaká ma pekná pasáž lúkami, tak určite bude ešte vhodné miesto. Vpravo mám výhľad na Veľký Choč, vľavo na Veľkú Fatru, výhľad kazia veľké vyťažené plochy. Prebehnem cez lúky na vrchol ďalšieho kopca. Slnko spolupracuje, a tak sa naobedujem, pozerám striedavo na Fatru, Úplazy a Salatín a na lúčnatý hrebeň Brankova, po ktorom som práve prišla. Po obede pokračujem ďalej, najprv omylom vleziem do lesa, ale treba ísť popri ňom. O chvíľočku som na ďalšej lúke, kde sa v lete pasie, pod horou čupí kolibka Brankovského salaša. Salaš je mimo pastierskej sezóny voľne prístupný turistom. Nie je v ktovieakom stave, nocľah by som tu asi neplánovala, ale ako úkryt v zlom počasí poslúži.

Za salašom vojdem do lesa a hneď z neho vychádzam na ďalšiu lúku. Potom sa vnáram do lesa dlhodobejšie. Čaká ma výšľap na Brankov. Stúpanie je dosť dlhé, čaká ma niekoľko predvrcholčekov, kým sa dopracujem až hore. Víta ma osamotená tabuľka, ktorá hovorí, koľko to trvá do Podsuchej, odkiaľ som prišla. Tabuľka na opačný smer chýba. Nie že by mi to prekážalo, času mám dosť. Sprava je menšia rúbaň, vidno z nej na priľahlý hrebeň s Bohúňovom, v diaľke sa črtá Liptovská Mara a Západné Tatry, ale nie je dobrá viditeľnosť.

Odtiaľto najprv klesám a potom idem hore - dole ako na hojdačke, prechádzam cez rôzne bezmenné vrcholčeky, často skalnaté. Keď som na jednom z nich, v lese podo mnou začne niečo tak šuchotať, že ďalej idem len s malou dušičkou. Pozabudla som dávať o sebe vedieť obyvateľom tejto peknej divočinky. Hrebeň je naozaj pekný, v tejto časti prevažne ihličnatý, neskôr listnatý, každú chvíľu nejaká solitérna skala. No rozhodne to nie je také frekventované miesto, ako bol úsek po vodopád.

V ďalšej časti ma čaká preliezanie polomu, strávim v ňom asi 15 minút a zo dva razy strácam značku a chodník, ale treba sa len držať priameho smeru. Potom vychádzam na cestu a ďalej na rúbanisko. Zvážnica ide doprava, turistická značka nebadaným chodníčkom najprv do kopca a vzápätí po vrstevnici doľava do lesa. Trocha stúpania a vychádzam na ďalšie rúbanisko s posedom. Počujem tu nejaké hlasy, ale nikto sa neukazuje. Vyšlo slnko a tak si robím olovrantovú pauzu. Potom len zbieham do sedla Teplice podo mnou. Celý deň na mňa sadá peľ a od tu smerovníka sledujem celé oblaky peľu, ktoré sa víria nad mojou predchádzajúcou trasou.

Z tabuľky na strome sa dozvedám, že už v 18. storočí gazdovia z Ludrovej na tejto poľane pásli kravy. Nadojené mlieko sa odvážalo raz denne na koni. Značka ďalej pokračuje na vrchol Ostrého, kde bola v čase SNP partizánska pozorovateľňa. Z nej vojaci riadili delostreleckú paľbu a tým narúšali nemeckú prepravu a transporty. Zároveň tak bránili nemeckým jednotkám v prieniku k Banskej Bystrici. O vrch sa bojovalo na jeseň 1944, povstalci okolo Ostrého odrazili 14 nemeckých útokov. Z obkľúčenia sa im podarilo ujsť k ostatným povstaleckým jednotkám (Wikipedia).

Na vrchole som o štvrť hodinky. Výhľad tu nie je, najbližší ma čaká kúsok nižšie na čerstvom rúbanisku. Na jednom z padnutých smrekov sú mladé šišky, poprášené peľom, tie ma z fotografického hľadiska zaujmú viac než výhľad, keďže viditeľnosť sa ešte zhoršila.

Čaká ma ďalšia hojdačka po hrebeni s ďalšími solitérnymi skalkami a vrcholčekmi vrátane vrchola Kutiny. Potom ďalšie zablúdenie. Za vrcholom (pridávam do galérie k článku) ma zláka zvážnica, ktorou začnem zostupovať, kdežto zelená značka išla nenápadne prakticky bez chodníka doľava pomedzi stromy. Zistím to až na spodnej časti rúbaniska. Cez tento terén sa mi nechce predierať a tak sa s povzdychom vraciam hore. Dnešná túra je celkom výživná, zatiaľ som na 12 km urobila 1200 metrov prevýšenia a ešte nie som na konci.

Onedlho schádzam do sedla Brdisko. Je tu smerovka, ktorá hovorí o tom, že do Bieleho Potoka to mám 30 minút, ale ešte chcem ísť na vyhliadku Borovnisko. Túto tabuľku zožral sčasti strom, aj zub času urobil svoje, ale podľa Hikeplannera to má byť 15 minút. Stúpanie je poriadne strmé, ale som vo voňavom borovicovom lese, tak sa zastavujem a inhalujem. Po asi štvrťhodinke som na vrchole, stále v lese, ale vyhliadky nikde. Pokračujem rovno a doľava. Vpredu vidím veľkú skalu, podobnú, akých som dnes minula x. Vpravo od nej počujem veľký šuchot. Zase som zabudla, že sú tu zvieratá a vôbec nerobím hluk. Tentoraz ich vidím, sú to tri lane. No a spomínaná skala je vyhliadka, ktorú som hľadala. Skôr sa dá povedať bývalá vyhliadka, pretože všade okolo je les. Vyliezam na najvyššiu z troch skaliek a snažím sa niečo odfotiť, pritom nespadnúť do lesa a zároveň nepošliapať skalničky. Ešte aj slnko zašlo a tak výsledok nie je nijako oslnivý. Ak sa sem vyberiete, tak to bude mať skôr športovú hodnotu.

Zliezam zo skál a vraciam sa naspäť na rázcestie. Strmo klesám dole, chodník je tu rozjazdený na jemný prach asi od motorkárov, neskôr sa pridá ťažba dreva. Okolo to ale vyzerá dobre, žiadne holoruby. Pomaly schádzam do dediny. Po pravej strane mám ešte kopec so solitérnym skalným útvarom, kam sa tiež príležitostne chystám, ale dnes už asi nie. Ešte ma čaká pochod popri hlavnom ťahu na parkovisko, ktorý chcem mať čím skôr za sebou. Odhliadnuc od asfaltového záveru, túru určite odporúčam, bolo to veľmi pekné a pestré. S davmi turistov tu nerátajte, ak sa obávate lesných obyvateľov, tak si niekoho priberte.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek