V sobotu ráno sme šli autobusom z Bratislavy najprv do Zvolena a z neho do Tornale, kde sme sa ubytovali. Zariadenie si určite pamätá socializmus, no 350 Sk za noc zase nie je tak veľa. Zložili sme sa a šli na námestie pozrieť mapu mesta.
Vybrali sme sa k termálnemu kúpalisku v časti Králiky. Po hlavnej ulici s nízkymi rodinnými domami sme prišli k panelákom a pri zdemolovanom, nedokončenom obchodnom dome sme zahli vpravo. Popri peknom kostolíku sme prišli ku kempu, mostu cez Slanú a oplotenému areálu kúpaliska. Z internetu som vedel, že by tu malo byť jazero v tvare presýpacích hodín a tak sme kráčali popri plote, dúfajúc, že skončí a my sa dostaneme dnu. Špina, prach a búdy veru vo mne nevzbudzovali dobrý pocit. Prišli sme až na koniec s budovou Detského tábora Turiec. Keď sme sa vracali späť, vyšiel zo strážnej búdky ujo a dal sa s nami do reči. Pustil nás dnu do areálu a tam to už vyzeralo lepšie. Veľký bazén bol vypustený, z jazera vraj musia denne vyčerpať 20 000 l vody. Dostali grant z Eurofondu a do leta 2004 by to mali vynoviť. Jeho syn je čašníkom v jedinej slušnej reštaurácii na námestí a tak sme sa tam vybrali na večeru. Na nás dvoch boli dvaja obsluhujúci. Ceny neskutočne ľudové.

1. deň

Jablonov nad Turňou – Podcestie – Nižný vrch – Bodožov – Dlhý vrch – hr. prechod Hosťovce – Turňa nad Bodvou

Jediný spoj, ktorý šiel v nedeľu zmysluplne, rozhodol, že začneme z Jablonova. Vstávali sme o šiestej, naraňajkovali sme sa, uvarili čaj do termosky a 7:15 nás autobus cez Plešivec a Rožňavu odviezol do Jablonova. Vystúpili sme na hlavnej ceste a zbehli do dediny. Podľa mapy som vedel, že musíme ísť cestou na Hrušov a odbočiť druhou cestou vľavo cez dva mosty do lesa. V dedine sme si pozreli pekné klasické domy a popri tlakovej stanici plynovodu a skleníkoch došli k odbočke.
Slnko statočne pripekalo, nasadili sme klobúky a ja neskôr aj "kraťasy". Les bol ešte bez listov a trávy. Na rázcestí sme podľa mapy mali ísť vľavo a skutočne sa po asi 500 m zjavila tabuľa – Pozor hranica štátu! Napojili sme sa na hraničné kamene a držali sa ich, hoci terén neskutočne kolísal v 50 m vlnách. Cez cestu nám prebehovali lane, srny, ba aj dve divé svine. Lesom bola vyrúbaná pekná avenue a do diaľky bolo vidno, kam ideme. Neustále sme vlastne kráčali po hranách krasových jám, alebo cez ne. Našli sme aj priepasť. Do jej pažeráka mizli zatlčené skoby.

Nafotil som si prvé jarné kvety. Minerálku sme vypili raz-dva a ja som skončil deň s dopraskanými perami. O dvanástej sme sa naobedovali. Hranice sme sa držali doslova, aj pri zdanlivo nezmyselnom štvorci vybočiacom z rovnej čiary a stúpajúcom na kopec. Pomaly sme prišli ku kameňolomu oproti Zádielskej tiesňave. Hranica tu ide po hornom okraji kameňolomu. Vyšli sme na Dlhý vrch a tu som našiel hraničný kameň z 4. 5. 1920. Pokračovali sme strmo dolu po skalách k ceste z Maďarska.
Šťastlivo sme to zliezli a poľnou cestou prišli k colnici. Colníci sa spýtali, či im neukážeme pasy. Odvetil som, že sme neopustili územie SR a náš colník musel zdĺhavo vysvetľovať maďarskému, že ideme z Jablonova a na územie MR sme neprenikli. Pečiatku mi nedali a po ceste sme prišli do Turne k zastávke diaľkových autobusov. To už som mal vyslovene smäd. V Rožňave sme na železničnej stanici skoro vypili vodovod na WC. Vláčik nás odviezol do Tornale a ako starí známi sme si objednali v reštaurácii večeru, šli do Potravín na nákup, umyli sa, prezliekli a vrátili sa do reštaurácie najesť. Pomer zákazníci:čašníci bol opäť 2:2.

2. deň

okolie Kalondy + prehliadka Lučenca

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rozhodnutie ísť z Tornale do Kalondy autobusom sa ukázalo ako chybný krok. Chcel som ísť z opačného konca, aby nám to ubúdalo a nevyšlo mi to. Dlho sme cestovali a na trasu sme mali málo času, lebo sme museli stihnúť spiatočný spoj zo Šiatorskej Bukovinky cez Fiľakovo do Tornale.

Po raňajkách sme autobusom o ôsmej šli do Lučenca a z neho do Kalondy. Prekvapilo nás múzeum a informačná kancelária v skromnom domčeku, skoro celá zakrytá tabuľou s menami sponzorov. Z konečnej sme po ceste vedľa železničnej trate šli k hraničnému priechodu. Asi 500 m pred ním sme odbočili na lesnú cestu, ktorú úplne zdevastovali drevorubači s ťažkou technikou.
Hoci som našiel inú cestičku, skončila v lese, cez ktorý sme sa predierali asi 30 minút. Napokon som to vzdal, zišli sme dolu a oblúkom späť na asfaltku. Dalo sa ísť k colnici a od nej popri hraničných kameňoch, no už nebol na to čas. Vrátili sme sa teda do Kalondy, najedli a odtiaľ autobusom do Lučenca. Na moje po nekvalitnej oprave odpadávajúce opätky na vibramách sme zohnali v drogérii chemoprén, prešli sa popri štyroch kostoloch, synagóge a soche rytiera. Na hlavnej triede sme si trochu posedeli a vlakom 15:50 sme sa vrátili do Tornale. Osprchovali sme sa, zašli do Potravín kúpiť minerálku a bez večere zaľahli. Toto bolo jediný raz, čo som sa vybral šliapať hranicu a neprešiel som zvolený úsek. Nuž čo, aj takéto veci sa dejú.

3. deň

Jablonov nad Turňou – Nižný vrch – Bukový vrch – Majkova jaskyňa – Bubeník – Kráľova studňa – Mužinka – Pororna – Aggtelek – Domica – Dlhá Ves

Ráno meškal autobus a tak sme nestihli spoj v Plešivci na Domicu a museli ísť opačným smerom, než som chcel, to znamená z Jablonova do Domice.
Vybrali sme sa už prejdenou cestou z Jablonova pod Nižný vrch a tento raz vpravo. Čoskoro k nám prišli zľava hraničné kamene a my sme sa k nim vďačne pripojili. Po asi hodine sme prišli k rampe s maďarskými farbami, za ktorou bol priesek a cesta nad plynovodom. Rozhodli sme sa ísť po ňom, hoci presne nešiel po hranici. Opäť to bola "húpačka" a slniečko. Keď už toho mala Danica plné zuby, v diaľke sa ukázala Silica a asfaltka, ktorá k nej vedie z Jablonova. pri prvej žltej značke bola tabuľa – Pozor štátna hranica 100 m.

Hneď sme spravili "vľavo bok" a šli k nej. Tu hranica kopírovala všetky lúky na okraji lesa a tak sme okrem vlniek hore-dolu, robili ešte oblúky doľava. Videli sme Silickú Brezovú, no rozhodli sme sa ísť po hranici a prišli sme k prírodnej rezervácii Kráľova studňa. Potok tu tvorí v lesíku močiar a mizne. Hoci je tu zakázaný pohyb turistom mimo značiek, pekne vyjazdená lesná cesta od áut ma presvedčila, že môžeme ísť aj my. Začínalo popŕchať.

Zostup k potoku tečúcemu do Maďarska od Kečova nám dal dosť zabrať. Obišli sme s ním lúku a po jeho prekročení sme okrajom lúky prišli k 300 m stúpaniu. Začínal som mať toho plné zuby. Hore na kopci je betónový pylón. Aj dnes sme našli dve priepasti. Jednu na začiatku jednoducho v lístí a druhú nad colnicou v skale. Pri priechode si nás nik nevšimol a tak sme odbočili na Domicu.

Zistili sme, že autobus o štvrtej nám odišiel a ďalší ide až tri hodiny. To by sme po modrej boli už v Tornali, len hrozila tma. Prešli sme popri jaskyni a rozhodli sa ísť do Dlhého Poľa. Dúfal som, že v krčme zoženiem pomoc. Keď som prehováral miestnych chlapcov pred krčmou, šlo prvé auto na Plešivec, ktoré som stopol. Pán bol milý a odviezol nás tých 8 km do Plešivca, kde za 10 minút šiel autobus do Tornale. Dali sme si dopredu objednanú večeru, ja dve pivá, a už v lejaku sme šli na hotel. To, čo hlásili na ČT, sa dovalilo k nám a bolo po turistike. Vydržali sme v Tornali ešte dva dni. Prezreli sme si Rožňavu, hrad Krásna Hôrka a mauzóleum, no keď dážď neprestával, zbalili sme sa a šli domov.

Pokračovanie vyjde o týždeň.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek