Ubytovanie som zohnal v kúpeľoch Číž, v Lučenci a dokonca aj chatu v Obručnej. K nej však bolo treba ísť 4 km peši a tak to bola len rezerva. Stretli sme sa vo vlaku. Vo Zvolene sme prestúpili do krásneho fialového vlaku s WC ani izba, displejom, hlásením zastávok. Vystúpili sme v Lenartovciach už za tmy a čakali na spoj do kúpeľov. V recepcii nás už čakali a ubytovali nás v ubytovni Slaná. Celkom veľká izba, kúpelňa s WC. Vybalili sme sa a ja som šiel pozrieť, kde je zastávka autobusu. Bolo to len kúsok od nás.

1. deň

Lenartovce – Kráľ – Neporadza – Čertova stena – Železný vrch – Líščia diera – Domica

Vstávali sme o siedmej. Najedli sme sa, nachystali si veci do jedného ruksaku a vyrazili zaistiť večeru. Ponuka nás vôbec nenadchla a tak si Silvia šla niečo kúpiť do Potravín.Autobus bol malý Mercedes a šofér na ďalšej zastávke šiel dokonca študovať cestovný poriadok, aby nám vedel povedať, či niečo ide aj v sobotu. Vystúpili sme v Lenártovciach na začiatku dediny.

Podľa mapy som sa vybral povedľa železnice. Prešli sme cez hojdavý most, pokračovali smerom k stanici a neskôr evidentne nepoužívanou cestou, až sme narazili na hraničné kamene. Prešli sme trať, potok a poľom došli k ceste. Hoci sme boli podľa mňa na našom území, radšej sme prešli colnicou a za ňou sa oblúkom vrátili ku kameňom. Neustále pred nami utekali srnky a bažanty. Pomaly sme stúpali popri spustnutom sade, až sme prišli k cintorínu nad Neporadzou. Zvláštne, niektoré hroby boli dva metre od hraničných kameňov. Postupne sme sa dostali do lesa a cez cestu nám decentne prešiel jeleň. Škoda, že som nestihol fotiť. Dvakrát sme jedli a v slnečnom dni to bola pohoda. Vedel som, kde sme, ako dlho ešte máme ísť k Domici a kedy ide autobus. Striedali sme sa v nesení ruksaku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nad Domicou sme fotili krásne trsy ponikleca a zasnežený kopec v diaľke, čo bola, ako som sa neskôr dozvedel, Kráľova hoľa. Od colnice nám vyšli naproti dvaja príslušníci hraničnej polície a po legitimovaní sme sa príjemne porozprávali. Vraj kým ideme v páse, ktorý má byť široký 1,5 m, neporušujeme nič. Pozreli si moje zápisky. Jeden z nich nás dokonca odviezol do Dlhého Poľa a vravel nám o chystanej výstavbe zábavného parku a hotelu pri jaskyni. Keď sme tu v máji 2007 boli, nič z toho ešte nebolo zrealizované, hoci bilbordy od júla pozývali navštíviť Relax centrum. V dedine sme "stopli" pokladníka z jaskyne a tak sme v Plešivci mali čas aj na prechádzku.
Autobus nás zaviezol do Tornale. Reštaurácia bola zatvorená a náš ranný šofér nás odviezol do Čížu. Navečerali sme sa a ja som zistil, že autobus ide ráno do Lenartoviec od liečebného domu.

2. deň

Lenartovce – Vlkyňa – Lieskovec – Susa – Vysoká skala – Pohanský hrad – Birin – Kopec – Trnková – Kruhy – Paberky

Vstávali sme o šiestej. Museli sme ísť s plnými ruksakmi, lebo spať sme mali v Lučenci. Jediná dedina, z ktorej šiel podvečer autobus, bola Gemerská Jablonica. Už na mape to vyzeralo nedobre, a skutočnosť to ešte potvrdila.
Opäť autobusom do Lenártoviec, no teraz cez celú dedinu po asfaltke do Vlkyne. Nešli sme síce po hranici, no chcel som šetriť čas. V dedine sa jedna pani veľmi čudovala, kam ideme, keď tam nie je hraničný prechod. Hneď za dedinou začalo stúpanie na hrebeň. Tu sme sa napojili na poľnú cestu a oblúkom prešli na protiľahlý hrebeň. Tabuľa „Pozor štátna hranica!“ nás potešila.

Napojili sme sa na cestičku a Silvia vyrazila vpred. Celý deň som jej horko ťažko videl chrbát. Idyla sa skončila, keď začalo stúpanie a klesanie. Slniečko pripekalo. Srnky opäť pobehovali, dokonca som počul, ako keby mraučali, keď upaľovali z ležoviska. Minuli sme maďarskú dedinu Susa. Neďaleko sa pásli ovečky. Začal som cítiť päty a brušká pod palcom. Neustále som kontroloval čas, lebo autobus 18:19 bol posledný. Myslel som si, že sme v pohode, no keď sme po tridsiatich kilometroch jedli, zistil som, že podľa mapy toho máme ešte veľa a čas sa kráti. Nemal som už čo piť a to som nosil dve 700 ml flaše. Potešili sme sa lesnej ceste, ktorá ukončila hojdačku. Silvia mi dala jeden a pol jabĺčka aj piť. Cieľová asfaltka bola vykúpením, no ešte päť kilometrov po asfalte ma ľakalo.

Silvia vpredu počula auto a tak som pobehol a obaja sme stopovali. Zastala nám stará embéčka s tromi dospelými a dvomi deťmi. Vysvetlil som im situáciu a núkal sa aj do kufra. Pani zobrala deti na kolená a my dvaja ruksaky a "fičali" sme. Čudovali sa, čo tam robíme. S vďakou sme vystúpili v Gemerskej Jablonici. V krčme som vypil 1,5 l fantastickej kofoly, za 10 Sk 0,5 l. Začalo ma striasať a otlaky štípať. Autobus nás driemkajúcich unášal do Lučenca. Hoci som mal vytlačenú mapu mesta, poprosil som dve dievčatá a tie nás zaviedli do hotela. Večeru už síce nemali, no izba za 590 Sk bola pekná aj s televízorom.

Zničené nohy ma veru nepotešili. Bolo mi hneď jasné, že zajtra to bude boj o život a na pondelok môžem zabudnúť. Nevečeral som a od únavy som nemohol ani zaspať. Ani sme sa nevybaľovali, lebo opäť pôjdeme naplno. Po zrelej úvahe mi bolo jasné, že v stave, v akom som, nemôžeme ísť z Gemerského Jablonca, lebo by to znamenalo o 5 km dlhšiu trasu a 7 km asfaltky. Oželel som päť kilometrov hranice a ráno po prezretí mapy a cestovného poriadku sme sa rozhodli ísť do Studenej.

3. deň

Studená – Cered – Hašov – Ronabánya – Medvedia výšina – Šomoška – Šiatorská Bukovinka

Vstávali sme o šiestej a ani sme neraňajkovali. Dokríval som sa na autobusovú stanicu a objavili sme náš autobus. Aj Silvia mala otlaky a tak sme boli skvelá dvojica. V autobuse som si odrezal chlieb, rozbalil oštiepok a s reďkovkami a jedol.
Vystúpili sme, zorientoval som sa podľa mapy a začal deň, aký by som si už nechcel zopakovať. Koncom dediny k cintorínu, poľom ku hraničným kameňom a po hranici k maďarskej dedine Cered, kde sme šli vedľa záhrad. Zalepené otlaky som cítil, no šlo to. Od Ceredu sme vystúpili na kopček, zišli k potoku, prekročili ho a opäť stúpali. Pôvodne som si myslel, že výčnelok na mape si nebudeme všímať. Nevedel som však, kde odbočiť a tak sme popri ceste na maďarskom území vyšliapali hore k miestu, kde potok Gotrva vteká na naše územie. A začala zábava.

Totálna divočina, všetko zarastené, samé prítoky a tridsaťmetrové zrázy hore dolu. Tak zle udržiavaný úsek som na hranici ešte nezažil. Napokon sme museli ísť údolím potoka, kde bolo mnoho popadaných stromov, neustále sa brodiť zo strany na stranu. Nevydržal som to a zahľadel sa hore.
Tušil som správne, asi po päťdesoatich metroch výstupu po štyroch sme boli na lesnej ceste. Cesta šla doprava a opäť potok, nuž som to zopakoval na ľavej strane. Vyplašili sme diviaka a on (riadne) Silviu. Konečne sme zišli na lúky a myslel som si, že bude fajn. Moje otlaky protestovali a nohy by ma asi najradšej nakopali. Začalo však štveranie sa na Medvediu výšinu a to som už nadával. Hore som si konečne dal čokoládu a vypil poslednú vodu. Ešte že zostup bol mierny a objavil sa hrad Šomoška.

Lúkou sme prišli k lesu a hoci som odfotil hrad Nagy Salgó v Maďarsku, Šomošku som si šetril, až už pre stromy nešla odfotiť. Zišli sme k potoku a Silvia vošla do maďarskej dediny. Volal som ju späť. Prišli sme na náučný chodník a podľa tabule do dediny bolo 28 minút, nuž som sa rozhodol pre výstup na hrad.
Všetko bolo, ako keď sme tu boli pred piatimi rokmi s woodcraftermi, akurát uzatvorili priestor, kde sme spali. Po prehliadke sme zišli dolu a míňajúc kopu miestnych, ktorí sa vybrali na sviatočný výlet na hrad, sme dokrívali k zastávke autobusu. Krčma bola zatvorená. Zjedol som celú krabičku syra Karičky a keď som sa vyzul, Silvia ušla, hoci sme sedeli vonku.

Autobus nás odviezol do Lučenca. Dali sme si teplú čokoládu, vlakom už za dažďa do Zvolena a odtiaľ autobusom domov. Silvia zavolala brata a tak sme mali odvoz. Doma som sa "naložil" do vane a pozoroval otlaky. Najhorší bol strhnutý a krvavý. Opäť sa mi nepodarilo dôjsť zo Šiatorskej Bukovinky do Kalondy, no už mi nik nemôže tvrdiť, že južná hranica je rovina.

Pokračovanie vyjde o týždeň.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek