Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Slovenská skala
Slovenská skala Zatvoriť

Túra Muteň – Múrik – Stráň – Slovenská skala – Jelšava

Revúcka vrchovina na juhu susedí so Slovenským krasom. Toto pohorie mám tiež rada. Je rozľahlé a odľahlé a stretnúť v ňom turistov je zriedkavé (Zádielskú dolinu a Krásnu Hôrku nerátam). Pri našom pobyte v penzióne Flipper, sme si jeden deň vyhradili pre toto pohorie. Lákadlom boli nielen lesostepné kvitnúce stráne, ale hlavne hrad, o ktorom ani mnohí domáci netušia.

Vzdialenosť
13 km
Prevýšenie
+870 m stúpanie, -835 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 19.05.2020
Pohoria
Slovenský kras (Jelšavský kras), Revúcka vrchovina (Jelšavské podolie) a Juhoslovenská kotlina (Rimavská kotlina)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 621 m n. m. Slovenská skala
  • Najnižší bod: 234 m n. m. Jelšavská Teplica, most cez riečku Muráň
  • Mapa: Otvoriť mapu v novom okne
Doprava
Gemerské Teplice, Jelšavská Teplica (bus)
Jelšava (bus)
SHOCart mapy
» č.1108 Slovenský kras (1:50.000)

Trasa

Gemerské Teplice, časť Jelšavská Teplica – Muteň – Múrik, Šivetický hrad – Stráň – Slovenská skala – Jelšava, Coburgovský kaštieľ

Muteň

Autobus nás priviezol do Jelšavskej Teplice. Mohli sme sa odviezť až do Šivetíc a pohodlnou lesnou cestou okolo rotundy sv. Margity Antiochijskej vyjsť hore na Muteň k vysielaču. Nás však zaujala na mape zakreslená stepná stráň na východnej strane vrchu. Preto sme išli chvíľu cestou a potom sme sa okrajom starého kameňolomu škriabali strmým svahom hore. Skalnatá stráň vôbec nesklamala. Kvitlo to tu nádherne. Šalát trváci, podkovka chochlatá, popolavce, dúšky či kavyle nás každú chvíľu pristavovali na fotenie alebo len na obdivovanie. Podľa niektorých indícii by mal hrad stáť na tomto vrchu, no márne sme hľadali stopy po ňom. Tu hrad určite nestál! Zato sme pri hľadaní natrafili na peknú skalnú vyhliadku. Krásne sme videli na Jelšavu, Šivetice, ale najviac sa nám páčil pohľad na vodnú nádrž Gemerské Teplice.

Múrik a Šivetický hrad

Z Muteňa sme lesom zišli do plytkého sedla a odtiaľ lesnou cestou na susedný, západný kopček, na niektorých mapách nazvaný Múrik. Už jeho názov napovedá, že by tam asi mohlo byť niečo murované. A naozaj. O chvíľu Ala kričí: „Máme valy!

Na to, že to bol iba malý strážny hrad, obklopovali ho naozaj rozsiahle a stále dobre viditeľné valy. A na našu radosť sa skutočne zachoval aj malý kus múru, ktorý dal meno kopcu. Po dôkladnej prehliadke areálu sme schádzali na lesnú cestu. Pod vrcholom sme natrafili na skaly. Aj tento hrádok mal svoje hradné bralo. Zhodou okolností sme týždeň nato išli do Podolia do Parku miniatúr slovenských hradov a tu ma jeho podoba ešte raz uchvátila. Bol to síce maličký, ale veľmi malebný hrádok.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Stráň

Už z Muteňa sme pozerali na protiľahlý kopec, ktorý má tiež vystihujúce meno – Stráň. Celý jeho južný svah je jedna veľká krovinatá stráň. Zišli sme z lesa do údolia riečky Muráň a dúfali sme, že cez vyznačený brod sa bude dať prejsť na druhú stranu. Napriek suchu voda bola pomerne hlboká a betónový podklad zarastený vodnými šmykľavými riasami. Nechcelo sa nám riskovať nedobrovoľný kúpeľ. Museli sme ísť naspäť do Jelšavskej Teplice a odtiaľ sa štverať hore na Stráň. Prebili sme sa okrajovými krovinami a ocitli sme sa na úzkom skalnatom chodníčku. Mysleli sme si, že je to zvieracia prť, no keď povedľa chodníka sa začali pomerne nahusto objavovať kamenní mužíci, bolo nám jasné, že je to „ľudský“, netradične vyznačený chodníček. Blížilo sa poludnie a slnko začalo nemilosrdne páliť.

Stráň je strmá, stromov málo, len nízke kríky, ktoré neposkytovali dostatok chládku. Stráň bola pekne zakvitnutá, ale už som nemala dosť energie na fotenie. Konečne sme sa vyplazili hore a tam si sadli do tieňa. Myslela som si, že len zídeme do Jelšavy, no Ľubko mi pripomenul, že som chcela ísť aj na Slovenskú skalu. Naobedovali sme sa, oddýchli si a že v sedle uvidíme.

Slovenská skala

V sedle sme si povedali, že čo by sme to boli za Slovákov, keby sme na Slovenskú skalu nevyšli! A tak sme išli. Lenže, Slovenská skala bola strážená. Nie síce rytiermi, ani národovcami, ale úplne obyčajnými komármi. Nevieme kde sa v lese vzali, ale odrazu okolo nás krúžili stovky malých krvilačných potvor. Keďže ja a Majka sme išli pomalošľapom a často oddychovali, potvory si na nás zgustli. Neúnavne som ich zabíjala, ale boli v presile. Mala som na sebe hádam päťdesiat štípancov a chúďa Majka ešte viac.

Fyzicky unavení, morálne podlomení sme sa doplazili na vrchol. Tu došlo k menšiemu sklamaniu. Čakala som výraznú skalu, no nebola. Miesto brala tu bol úzky a ostrý skalnatý hrebienok. Našli sme tu aj malú záhadu. Priamo pod vrcholom bola zrúcanina kamennej stavby. Čo to bolo za stavbu sme sa doteraz nedozvedeli. Ani riaditeľka Jelšavského múzea nám nevedela s istotou povedať čo to bolo. Vraj sa to týka asi I. svetovej vojny. Hoci nás zrúcanina veľmi zaujala, dlho sme sa tu nezdržali. Komáre stále útočili, a tak sme sa strmou zvážnicou dali na rýchly ústup. Navyše, v Jelšave sme mali ešte jeden bod programu.

Jelšava a Coburgovský kaštieľ

Vedúci penziónu Flipper, kde sme boli ubytovaní, nám dohodol prehliadku Jelšavského kaštieľa. Pani Vierka, koordinátorka záchranných prác na kaštieli, nás ochotne počkala a venovala sa nám skoro dve hodiny. Porozprávala nám trochu o histórii, súčasnom stave a vízii do budúcnosti. Má veľké plány, ale nejde do toho „hŕŕŕ“, ale krok za krokom sa jej darí, nielen zachraňovať, ale aj zušľachťovať a hlavne vracať život do impozantného objektu.

Veľmi sa mi páči jej snaha prebúdzať v ľuďoch pocit, že to nie je len nejaká stará budova, ale je to kaštieľ, v ktorom sa písali dejiny ich mesta, je to niečo, čo patrí aj im a na čo môžu byť hrdí. A nie je to nič ľahké, hlavne nie v malom mestečku, ktorého polovicu tvorí rómske obyvateľstvo. Držíme jej palce, aby jej entuziazmus vydržal. Samozrejme okrem rozprávania nás aj povodila po kaštieli. A hoci je to „stavenisko“, kaštieľ nás doslova ohromil.

Ale aj samotné mesto Jelšava nás celkom milo prekvapilo. Historické centrum je síce malé, ale pekné. Dominuje mu monumentálny rímsko–katolícky kostol Petra a Pavla z roku 1849. Neďaleko stojí klasicistický evanjelický kostol z roku 1785, mestský dom – radnica z roku 1781, klasicisticky prestavaný meštiansky dom z polovice 18. storočia, Reduta, klasicistická dvojpodlažná stavba z roku 1845, meštianske domy na Námestí republiky a samozrejme spomínaný monumentálny Coburgovský kaštieľ.

Záver

Začiatok túry bol veľmi pekný. Zakvitnuté stráne vrchu Muteň očarili a výhľady z vyhliadky potešili. Šivetický hrad bol „čerešničkou“. Mňa veľmi fascinujú stopy dávnej minulosti a rada ich objavujem. Do môjho zoznamu navštívených slovenských hradov pribudol tak ďalší. Výstup na Stráň v pravom poludní a navyše v dusnom sparne nás doslova vyšťavil a komáre takmer dokončili „skazu“. No ale koniec dobrý – všetko dobré! Záver v jelšavskom kaštieli s príjemnou pani Vierkou, vymazal všetko zlé. Preto aj na tento deň spomíname ako na vydarený.

Autorky fotografií: Alenka Bencová a Daniela Tomášková

Fotogaléria k článku

Najnovšie