Leto udrelo plnou silou zavčasu, ako je to v posledných rokoch zvykom. Na konci júna sa už v kancelárii nedá vydržať, operatívne vybavujem dva dni dovolenky na začiatok týždňa a v nedeľu skoro ráno už sedím vo vlaku. Do Prievidze by som sa možno dostal autobusom šikovnejšie, ale vo vlaku sa cítim slobodnejšie – hlavne ak je to osobák. Navyše, chcel som sa previezť úsekom zo Štubne do Handlovej, ktorý som ešte neabsolvoval.

Trasa

Prievidza – Bojnice, nem. - Vendelín, kapl. - Bohatka – Šútovské s. - Boškovie laz – Polianky – Chotá hora – Liešťany – Suchý vrch – Kšinianska poľana – Nitrianske Rudno – Košútova skala – Rokoš – Rokoš, sedlo – Uhrovské Podhradie – Žitná-Radiša – Zlatné – Nad Zeleným údolom – Bánovce nad Bebravou

1. deň (22 km, 1100 / 940 m)

Niečo po deviatej vystupujem v Prievidzi, obúvam sandále a bez otáľania absolvujem asfaltový úsek do Bojníc k nemocnici, kde začína zelená značka. Aj tá sa sprvu rôzne krúti cestami pomedzi novo budované vily až konečne vkĺzne do terénu. V chládku mladého lesa je o čosi príjemnejšia klíma. Dlhšiu chvíľu nevidím značky, tak sa vraciam, či som neminul odbočku. Ale bolo to v poriadku a po chvíli som na lúčke s kaplnkou sv. Vendelína. Pekné miesto rušia haldy vyťažených stromov po okrajoch.

Od Bojníc sem prichádzajú červená a žltá. Pokračovať mienim hrebeňom na Boškovie laz, ale do Šútovského sedla chcem prejsť cez Bohatku. Stúpam spolu s červenou v zamyslení, až si uvedomím, že zelená chýba. Vraciam sa dolu kopcom zo 200 metrov a nachádzam nenápadnú odbočku. Zelená vedie úzkym chodníčkom, ten sa vetví a omylom sa zas nechávam zviesť cyklistickým singláčom a stúpam na rovnakú úroveň ako pred chvíľou po červenej – veď tú lesnú cestu vidím pár metrov vľavo. „Do šľaka,“ uľavujem si. Takto ďaleko nezájdem. Stopárska česť ma núti opäť sa vrátiť a už bez problémov statnou bučinou dochádzam k chate Bohatka. Pred ňou je ventilom zachytený prameň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Žltá značka ma širokou zvážnicou privádza do Šútovského sedla (529 m) na hrebeni. Kúsok pred ním sa vpravo dá nabrať voda z málo výdatnej studničky. Ukrajujem skromný krajec k obedu a následne začínam ukrajovať aj zo 400 m prevýšenia na Boškovie laz. Na odbočke pri Panskom háji mám väčšiu porciu za sebou. Väčšina vody, čo som vypil, sa vyparila z povrchu pokožky. Preto neodmietam ani slabo čvŕkajúcu rúrku za poľovníckou chatou a dopĺňam fľašky. Boškovie laz (935 m) je zalesnený kopec bez výhľadov a nejaký laz tu tiež nenájdete. Zmiešaný les sa strieda so starou bučinou, niekedy až pralesovitého charakteru. Za plytkým sedielkom hrebeň opäť stúpa, na Troch kopcoch (987 m) sa pod novým dvojkrížom na chvíľu vyvalím na pažiť. Takto zvyknem pozorovať mraky na oblohe, ako vytvárajú stále meniace sa kulisy. Teraz sa však na plechovej oblohe neodohráva žiadne predstavenie.

Ďalšie dva kilometre hrebeňa sú profilom veľmi sympatické. Ani keď idem sám (čo je skoro vždy), nezvyknem na seba upozorňovať. Sprava spoza húštiny registrujem praskot a cez medzeru aj pohyb. Stojím, kompakt mám bez obalu v bočnom vrecku batoha. Pár metrov popred mňa prechádza majestátne cez cestu – kráľ lesa. Neobzerá sa a o pár sekúnd mizne na opačnej strane. Znova začínam dýchať, aj kvôli takýmto okamihom chodím do hôr.

„Vďaka“ vyrúbaným pásom sa sem-tam otvára prievidza na východ do doliny Nitry severne od Prievidze, lemovanej pohorím Žiar na opačnej strane. Na kóte Polianky (1034 m) sa lúčim s hrebeňom. Po žltej najprv mierne, neskôr prudšie klesám na západnú stranu do doliny Nitrice. Na kopci Chotá hora (560 m) náhle končí les. Prezriem stav prístreška, usádzam sa neďaleko kríža a vychutnávam si výhľad. Dominuje mu hladina vodnej nádrže Nitrianske Rudno s Rokošom v pozadí, za komínom nováckej elektrárne sa dvíha Vtáčnik, na juhu sa v opare stráca Pohronský Inovec.

Nechce sa mi vstávať, ale musím – nemám už žiadnu vodu. Pomaly schádzam k Liešťanom a kotvím v najbližšej krčme. Dopĺňam tekutý vitamín B a fľaše vodou. V riečke konám základnú hygienickú očistu a už len zvoľna stúpam po modrej značke na opačnú stranu. Na lúčnom hrebienku som si už z Chotej hory vyhliadol košatý strom. Na mieste zisťujem, že je to čerešňa – to bude moja strecha na dnešnú noc.

2. deň (23 km, 1500 / 1300 m)

Ráno začínam zostra stúpať bočnou rázsochou vybiehajúcou zo Suchého vrchu a za vedením VN vchádzam do starého bukového lesa. V najstrmšej časti sa riadne zohrievam, veď ani v noci sa príliš neochladilo. Na križovatke so širokou zvážnicou nachádzam rozľahlý prístrešok, škoda, že na okolí nie je žiaden prameň. Opäť nasleduje strmší úsek, tento raz smrečinou. Terén sa trochu vyrovnáva na Rovienke (807 m), odkiaľ sa les občas strieda s menšími čistinami. Ešte 200 m strmších výškových metrov na záver a stojím na Suchom vrchu (1028 m). Je to najvyšší vrch hrebeňa, vybiehajúceho od Homôľky k Rokošu, a zároveň aj môjho putovania.

Modrá značka tu končí, obzerám ešte nie celkom dokončený prístrešok a vydávam sa červenou hrebeňovkou na juh. Tak či tak zalesnený vrchol neponúka žiaden výhľad, navyše sa tu roja protivné malé mušky, zaliezajúce do všetkých prístupných telesných otvorov. Zanedlho klesám k lúkam Kšinianskej poľany, odbočujem prezrieť si zrekonštruovanú chatu, prechádzam okolo betónovej retranslačnej veže a stojím pri rázcestníku so zelenou. Odtiaľto vidno na západ ponad bánoveckú kotlinu až po Považský Inovec.

Opúšťam hrebeň a klesám k horskej lúke Kuchyňa. Pod lesom je drevený kríž, uprostred drevené sedenie, poniže lesnícka chata, ale čo je dôležitejšie – nad ňou v cípe lesa prameň. Ďalej zelená vcelku mierne klesá zvážnicou s pekným zmiešaným lesom naokolo. Dostávam sa na horný koniec Rudnianskej Lehoty, nejaký kilometer precapkám po asfaltke, z ktorej odbočujem (nie ako minule) popod cintorín opäť do terénu. Z návršia už vidno vodnú hladinu, spúšťam sa nadol, križujem hlavnú cestu a dlhšiu (pred-/po-) poludňajšiu siestu trávim vodnými radovánkami.

Po tretej sa konečne balím, mám toho na dnes naplánovaného ešte dosť. Navyše, vidím od severu pomaly sa nasúvajúcu oblačnosť. Prechádzam Nitrianskym Rudnom, teplomer na dome na námestíčku sa nevie rozhodnúť či je 36 alebo 37 °C. Po malom nákupe kráčam žltou značkou kus po rozbitej asfaltke poza akýsi priemyselný areál, prekrižujem rozjazdený terén motokrosového areálu a konečne som opäť v lese. Zároveň začína kruté stúpanie – veď sa znova musím vrátiť na hrebeň, ktorý som opustil predpoludním. Aspoň že chodník, postupne pripomínajúci cyklosingláč, prechádza príjemným borovicovo-bukovým lesom, sem-tam sa objavujú skalky s výhľadmi na Predný Rokoš. Takýto terén mám rád.

Slnko už presvitá len akoby cez mliečne sklo, keď prichádzam na Košútovu skalu (825 m). Po červenej hrebeňovke na Rokoš sú to už pohodové necelé dva kilometre. Ozýva sa tlmené dunenie. Na vrchole stojí prístrešok, v podkroví by sa dalo pohodlne prenocovať, ale vody mám už poskromne. Plánujem zbehnúť do Podhradskej doliny, je tam lesnícka chata s krytou verandou a podľa mapy aj potok. Opäť zaduní. Z lesa sa nedá odhadnúť hustota, smer ani rýchlosť pohybu oblakov. Tak sa nezdržiavam, zaraďujem šestku a pelášim dolu. V TIM Rokoš – sedlo II. križuje hrebeň modrá, odbočujem ňou doprava a predieram sa hustou mladinou. Veľa ľudí tento chodník nevyužíva. Neskôr je to už lepšie, ale strmšie, spestrené padnutými mohutnými bukmi.

Konečne som na spoji dolín, chata stojí a podľa pavučín na zamrežovanom vchode sa príliš často nevyužíva. Skladám batoh a smerujem k potoku. Je to len slabá stružka, ale nájdem priehlbinu na aspoň základnú očistu a povyše plním fľaše. Voda nie je ani zďaleka číra, dúfam, že je to len bahnitým podložím a mikrobiologicky to nie je také zlé. Na zlepšenie chuti sypem do jednej fľaše klasickú šumienku kúpenú v Rudne. A ľaľa - unikajúca pena so sebou stiahla aj časť kalu, na moment sa cítim ako McGyver. Dunenie sa mení na hrmenie, pribúdajú svetelné efekty, dvíha sa vietor a vzápätí je tu búrka ako sa patrí. Pelech rozkladám v strede predsienky, z bokov sklápam drevené lavice ako dodatočnú ochranu. Postupne ma berú driemoty, keď sa preberám na šuchot pri vchode. Zasvietim čelovkou, že odplaším votrelca, ale nič nevidím. O chvíľu sa celý proces opakuje. Až na tretí rez zbadám v naviatom lístí tučnú ropuchu s našpúlenou papuľkou. Opatrne ju konárikom presúvam na druhú stranu pod schodík… na žiadnu princeznú nemám náladu.

3.deň (22 km, 350 / 775)

Ráno je ako vymaľované. Čosi po šiestej vyliezam zo spacáka, popri skromných raňajkách sa balím a pohodlnou lesnou cestou klesám k Uhrovskému Podhradiu. Pohostinstvo je samozrejme ešte zatvorené, tak plynulo pokračujem modrou značkou. Kedysi bola vedená asfaltkou cez Karolintál, našťastie, preložili ju do terénu. Cez sady vystúpam na mierne návršie a lúkami a remízkami klesám do súobcia Žitná-Radiša. Zaujímavosťou v lokalite Pri močidlách je zarastajúce jazierko.

Vo dvoch dolinách rozťahaná dedina je ako vymretá, a to som si chcel nabrať vodu na ďalší pochod. Pri jednom z posledných domov v časti Radiša teda zvoním a poprosím o vodu. Staršia pani by mi aj kávu uvarila, ale s vďakou odmietam. Značenie pokračuje lesnou asfaltkou, z ktorej sa po asi kilometri nenápadným chodníkom odpája doľava do lesa. Podľa stavu zarastenia evidentne tadiaľto veľa ľudí nechodí. Na rázcestí Zlatné sa pripája žltá, ktorá ma privedie až do cieľa v Bánovciach nad Bebravou.

Trasa vedie peknou lesnou cestou, ale aby sa pútnik nenudil, sem-tam ho šípky posielajú lesom nenápadnými „skratkami“. Pod lesom na okraji lúky narazím na zaujímavú chatku kombinovanú s včelínom. Dolinou opäť na kúsku kráčam rozbitou asfaltkou. Značenie nie je veľmi husté, veď ani netreba, ale prudké zatočenie asi kilometer pred Dubničkou by sa patrilo vyznačiť. Dvakrát som pendloval hore-dolu, než som sa dostal na správny lesný chodník za lesníckou chatou. Posledné stúpanie ma privádza na hrebienok, kde križujem modrú z Uhrovca.

Odtiaľto má chodník charakter cyklistického singláča a už len mierne klesá pekným zmiešaným lesom, neskôr sprava presvitá pole a lúka, ale stále idem plochým hrebienkom. Akosi mi nelezie do hlavy, že by tu niekde mala byť priehrada. Napokon sa však stáčam doprava a trochu strmšie klesám k vodnej hladine. Neďaleká Rybárska bašta je zatvorená a celkovo je tu pusto. Zájdem do stredu hrádze ku schodíkom a konám celkovú hygienickú očistu. Je poludnie, tak prestávku využívam na dojedenie posledných zásob.

Do Bánoviec je to po asfaltke, najprv agátovým lesom, potom popri kúpalisku k prvým domom sídliska. Nedám sa zlákať prvým pohostinstvom, schádzam k autobusovej stanici, aby som mal dopravné možnosti pod kontrolou a tam zakončujem putovanie jedným rezaným.

Zhrnutie

Strážovské vrchy opäť nesklamali. Okrem obcí som prakticky nestretával nikoho. Kto hľadá túlačky bez davov, odporúčam tieto končiny. Bonusom v horúcich dňoch je tiež možnosť vykúpať sa vo vodných nádržiach.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek