Trasa: Krpeľany - Ľubochnianske sedlo - Vyšné Rudno - sedlo Príslop - Chládkové (Kliačik) - Kľak - Košarisko - Kaplna - Sklabinský Podzámok

Je chladné jesenné ráno, práve sme vystúpili z autobusu v dedine Krpeľany, kde začína príbeh dnešného putovania po časti Veľkej Fatry. Doplníme si zásoby v miestnych potravinách a vyrážame modrou značkou smer Ľubochnianske sedlo. Začiatok trasy v dedine je trochu horšie značený, sú tu staré, časom už čiastočne poškodené značky, ale tie skoro ani nehľadám. V Turci som doma a tak aj túto časť poznám pomerne dobre. Prechádzame cez priehradný múr Krpelianskej priehrady a pokračujeme stále asfaltkou smer Nolčovo. Po krátkom čase značka v neprehľadnom úseku odbočuje na lesnú cestu. Odbočka je dosť zle označená. Je tu len jedna poškodená a veľmi ľahko prehliadnuteľná značka.

Stúpame do sedla

Chodník spočiatku kopíruje lesnú cestu, správny smer určujeme len intuitívne, lebo ani na jednej križovatke lesných ciest nie je zreteľné značenie, kam treba pokračovať. Smer určujem len podľa mapy, s tým, že sa musíme dostať pod vysokonapäťové elektrické vedenie. Nakoniec sa nám podarí úspešne nájsť poslednú odbočku a začíname stúpať popod elektrické vedenie. Tu sa dokonca aj častejšie ukazujú značky, takže pokračujeme správne. Stúpanie nie je príliš náročné, ale do očí nepríjemne svieti slnko, takže miestami sa len veľmi ťažko kontrolujú značky v okolí chodníka. Je ešte stále trochu chladné ráno, ale výstup do sedla nás celkom dobre zohrieva. Chodník je pravdepodobne menej využívaný, je pomerne zarastený trávou a miestami je potrebné obchádzať polámané konáre. Nakoniec úspešne prichádzame do sedla, kde si dávame malú prestávku, vychutnávame nádherné výhľady a jesennú prírodou v okolí.

Smer Vyšné Rudno

Po krátkej prestávke pokračujeme po červenej Veľkofatranskou magistrálou, smerom Tlstý diel. Chodník začína najskôr nenápadne, miernejším stúpaním, ale to sa vzápätí mení a chodník rýchlo naberá na strmosti. Daždivé počasie posledných dní zanechalo stopy aj tu, v strmých častiach je nepríjemné, šmykľavé blato a musíme postupovať veľmi obozretne, aby sme sa rýchlo nevrátili o pár metrov nižšie. Chodník sa zmierňuje až tesne pred Tlstým dielom. Potom už nasleduje len mierne stúpanie peknou horskou lúkou, ktorá je už sfarbená do odtieňov jesene. Takto pokračujeme až na Vyšné Rudno. Stále príjemne svieti slnko a len miestami je rušené niekoľkými oblakmi, ktoré zrána putujú po oblohe. Ešte však stále cítiť chlad jesenného rána. Miestami sa otvárajú nádherné výhľady na Krivánsku časť Malej Fatry. No a ako tak prežívam všetku tú krásu jesennej prírody okolo, zrazu zaziem kúsok ďalej smerové tabuľe. Práve sme dorazili na Vyšné Rudno.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zatiaľ je skutočne krásne jesenné, aj keď už trochu polooblačné počasie. Smerová tabuľa ukazuje možnosť pokračovať na Maguru, pár sekúnd uvažujeme nad tým, že si spravíme malú odbočku, ale nakoniec túto možnosť zavrhneme, aby sme mali dostatok času. Dávame si krátku prestávku. Ako sa tak rozhliadam po okolí, zrazu kamarát zazrie motýľa, ako sa kúsok od nás predvádza. Hovorím si: Kým vyberiem fotoaparát, aj tak odletí, a tak sa na neho len pozeráme. Keď sa tam predvádzal už hodnú chvíľu, tak mi to nedalo a vyberám fotoaparát. V momente, ako som ho zapol, motýľa to už prestalo baviť a elegantne sa zdvihol a uletel preč, presne ako som predpokladal.

Pokračujeme do sedla Príslop

Z Vyšného Rudna chodník pokračuje skôr lúčnou časťou hrebeňa, miestami sa vnára do jesenne sfarbeného listnatého lesa. Všade naokolo je popadané lístie zo stromov a začína pofukovať chladnejší vietor. Trochu sa zatiahlo. Miestami križujeme potoky, alebo aspoň náznaky po nich. V týchto miestach je chodník pomerne dosť rozbahnený a maskovaný lístím. Topánky sa celkom slušne prepadávajú do blata. Takéto miesta boli asi tri. Po asi 40 minútach prichádzame do sedla Príslop, pod ktorým v zákrute cesty (zelená značka) je zrubový prístrešok.

Tak ako aj inde, nasleduje krátka foto prestávka a nakoniec sme sa rozhodli, že ju spojíme aj s menším občerstvením. Veľmi to však nepreháňame, ešte nás čaká stúpanie na Kliačik a potom na Kľak.

Kliačik

Zo sedla pokračujeme najskor pár metrov lesom a neskôr lesnou cestou. Asi po 10 minútach chodník zase opúšťa cestu a odbočuje strmo hore, smer Kliačik. Strmosť chodníka umocňuje všadeprítomné blato, na ktorom sa miestami nepríjemne šmýka a musí sa ísť veľmi obozretne. Komu blato nestačí, tak v ponuke sú aj vývraty, ktoré na pár miestach chodník úspešne zdevastovali. Takto pokračujeme až skoro na vrchol Kliačika. V závere sa chodník zmierni a pokračuje len strmším stúpaním cez listnatý les na vrchol. Tu sa zdržíme len krátko, spravím pár dokumentačných fotografií a pokračujeme ďalej, smer Kľak.

Z Kliačika na Kľak

Najskôr sa zdalo, že tento úsek bude už len relaxačná prechádzka s minimálnym stúpaním. Z tohto omylu ma hneď vyvádza realita. Aby sme si výstup na Kľak mohli lepšie vychutnať, chodník najskôr pekne klesne dolu a vzápätí zase strmo stúpa. Najskôr prechádzame mokrou trávou, neskôr sa pridá aj popadané lístie. A čo by to bolo za stúpanie, keby tu nebolo blato. To by sa dnes už asi ani nepočítalo, takže samozrejme záverečná časť je aj rozbahnená a náročnosť zvyšujú aj korene vývratov, ktoré musíme preliezať. Po úspešnom zdolaní aj posledného strmého úseku už nasleduje len relax na vrchole Kľaku. Jesenná príroda v okolí, Turiec ako na dlani, plné brucho po občerstvení... to všetko vplývalo na príjemnú pohodu na vrchole.

Zostup

Keď sme si dostatočne vychutnali všetku tú krásu naokolo, rušenú len pokusom o zamračenú oblohu (čo našťastie nevydržalo dlho a znovu sa vyjasnilo), tak sme sa rozhodli pre zostup do Sklabinského Podzámku aby sme stihli autobus do Martina. Ak by si niekto myslel, že to strmé stúpanie hore bolo posledné, tak má pravdu, nasleduje už len strmé klesanie. Z Kľaku najskôr klesáme pomerne strmo listnatým lesom, neskôr lúkou až na Košariská. Toto však nie je nič oproti tomu, čo nás čaká ďalej. Z Košarísk pokračujeme žltou značkou a samozrejme zase strmo dolu listnatým lesom. Chodník je šmykľavý, blatistý a blato miestami maskovalo popadané jesenné lístie. Tu som zase ocenil moje rozhodnutie spred roka kúpiť si turistické paličky. Pomaly, veľmi obozretne, schádzame až do miesta, kde sa chodník spája s lesnou cestou, ktorou schádzame až do Sklabinského Podzámku.

Celú cestu sme nestretli ani živú dušu, čo som nečakal a mierne ma to prekvapilo. Len pri zostupe asi pol hodinu pred dedinou stretáme poľovníkov, s ktorými prehodíme pár slov. Keď sme im povedali, že ideme z Krpelian, jednému až oči vybehli von z jamiek. Aj keď bola táto trasa miestami náročná, hlavne pre počasie predchádzajúcich dní, môžem túto sobotu zhodnotiť ako veľmi príjemne strávený deň v horách.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek