Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Ikonické Cerro Torre s ďalšími štítmi nad Lagunou Torre s kusmi ľadovca
Ikonické Cerro Torre s ďalšími štítmi nad Lagunou Torre s kusmi ľadovca Zatvoriť

Túra Patagónia: NP Los Glaciares - Laguna Torre

Patagónia - oblasť ktorú pozná snáď každý. Pri vyslovení tohto slova mnohým nabehnú zimomriavky. Región je vo svete preslávený svojou nespútanou, divokou a nesmierne nádhernou prírodou, ktorá je snom každého cestovateľa, turistu či horolezca. Odmalička tomu nebolo inak ani u mňa. No človek postupne získa rôzne predsudky typu: je to príliš krásne, príliš drahé a vzdialené na to, aby sa to niekedy splnilo. No keď sa o problematiku začnete zaujímať podrobnejšie, zistíte že to nemusí byť až taká pravda.

Vzdialenosť
18 km
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 28.10.2019
Pohoria
Argentína: Kordillery (Cordilleras) - Andy (Cordillera de los Andes) - Južná Patagónia (South Patagonia) - Fitz Roy massif, Národný Park Los Glaciares
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 640 m n. m. Laguna Torre
  • Najnižší bod: 420 m n. m. El Chaltén
Nocľah
El Chaltén
Doprava
El Chaltén (bus)

Južná Amerika je takpovediac moja srdcovka a sen o jej návšteve sa mi po prvýkrát splnil v roku 2015, kedy som s cestovnou kanceláriou nakukol do Peru, Bolívie a Čile. No Patagónia vtedy nebola v itinerári zájazdu. Keďže so sestrou zdieľame vášeň pre cestovanie, rozhodli sme sa, že argentínsku časť Patagónie navštívime na vlastnú päsť na prelome októbra a novembra 2019. Na južnej pologuli to bude jar, obdobie pred začiatkom hlavnej sezóny. Samozrejme s nami išiel aj sestrin priateľ, mne sa podarilo zlomiť dlhoročného kamaráta Martina a nakoniec sa k nám pridali aj dve sestrine kamarátky z Čiech.

Po niekoľkých leteckých a jednom autobusovom presune sa naša 6-členná česko-slovenská skupinka ocitá v nedeľu večer na okraji turistického horského mestečka (alebo väčšej dediny) zvaného El Chaltén. Nachádza sa pri rieke na rozhraní hôr, momentálne ukrytých v oblakoch, a rovinatejšej pustej patagónskej stepi. Je to jedno z hlavných východísk do Národného parku Los Glaciares. V infocentre získavame mapu a zisťujeme, že nasledujúce 2 dni má byť pekné slnečné počasie, na tretí sa má pokaziť. Ubytujeme sa v drevenom turistickom domčeku o pár ulíc ďalej. Nakúpime si potraviny a pri večeri spriadame plány na nasledujúci deň. Rozhodujeme sa pre celodennú túru k Lagune Torre pod ikonickou patagónskou horou Cerro Torre (3102 m).

Trasa

El Chaltén – mirador Cascada Margarita – mirador del Torre – kemp de Agostini – Laguna Torre a späť

Takmer bezchybné mrazivé ránko

Ráno cez okno priamo z postele sledujem vychádzajúcim slnkom červeno ožiarené veže Fitz Roy a Aguja Poincenot. Začiatok dňa je ako z rozprávky. Po raňajkách balíme batohy a robíme si úvodné fotky s drevenou sochou horolezca na konci ulice. Obloha je ako vymetená, ale je poriadna zima, resp. trochu mrzne, takže na seba navliekame všetko možné. Trek k Lagune Torre začína na okraji mestečka a po chvíli stojíme pri tabuľke so základnými informáciami o trase. Podľa nej nás čaká 18 km tam a späť. Odkrývajú sa nám prvé krásne výhľady na protiľahlé hory so snehom a ľadovcami a už tie naznačujú krásu tunajšej krajiny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vnárame sa do lesa tvoreného pabukmi. Sú trochu menšie, rôzne pokrútené a vzhľadom mi trošku pripomínajú naše duby. Keďže je jar (na slovenské pomery by som to prirovnal k aprílu) majú malé, krikľavo zelené lístky. Prichádzame na vyhliadku mirador Cascada Margarita, kde v hĺbke kaňonu pod nami tečie potok s vodopádom. No viac nás upúta vytŕčajúci masív Fitz Roy (3405 m), ktorý ako najvyšší vrch dal meno celému pohoriu a je najslávnejšou ikonou Patagónie. A vzadu v oblakoch to odhadujeme na masív Cerro Torre. Najprv sme trochu sklamaní, ale veríme, že sa nám neskôr ukáže.

Ikona sa odhaľuje a krajina nás nadchýna

Pokračujeme striedavo lesom a kamenitými lúkami v miernom stúpaní na ďalšiu vyhliadku mirador del Torre, kde stretáme viacero turistov. Pred nami je široké zalesnené údolie a na horizonte nad ním sa na našu radosť odhaľuje ostrá ihla Cerro Torre. Foťáky a mobily cvakajú naplno. Po chvíli, keď vyjdeme z lesa na lúku s kriačinami, pohľad je ešte úžasnejší. Vľavo výrazný vrch Cerro Solo (2121 m), v strede obrovskými ľadovcami pokryté ďalšie štíty a napravo trojica ihiel masívu Cerro Torre akoby z inej planéty. Cez zalesnenú terénnu vlnu sa dostávame do úseku, kde kráčame okrajom močiarov, v ktorých sa rozprestiera les so suchými stromami. Celá scenéria mi pripadá ako z fantasy filmu o Pánovi prsteňov. Jednoducho neuveriteľná nádhera.

Opäť sa ocitáme v pabukovom pralese s množstvom lišajníkov, vývratov a pokrútených exemplárov pripomínajúcich rozprávkových entov. Lietajú tu škriekajúce zelené papagáje, dokresľujúce celkovú atmosféru. Zakrátko šliapeme popri ľadovcovej riečke a všetky vrchy sa postupne približujú. Míňame odbočku s chodníkom vedúcim k Lagunam Madre a Hija aj ku kempu De Agostini. V ňom stanujú tí, čo sem chodia fotiť východ slnka, tiež by som raz chcel byť medzi nimi. My pokračujeme stále rovno, chodníčkom stúpame po kamenitej moréne na jej vrchol a tam sa zastavujeme. Sme v cieli, pod nami je Laguna Torre, ľadovcové jazero so šedou zakalenou vodou veľké asi ako Štrbské pleso. Robíme si prvé fotky a následne zbiehame k brehu, kde si sadáme na balvany a vyplavené brvná.

Vychutnávanie katalógového výhľadu

Je poludnie a preto si vyberáme jedlo, zároveň vyzliekame pár vrstiev oblečenia, keďže teplota išla nahor. Som prekvapený, aká komorná atmosféra tu panuje, okrem nás je tu len niečo vyše dvadsať ľudí. Na to, že sme pri jednej z najväčších atrakcií celého národného parku, je to až šokujúco málo, určite je za tým mimosezóna. Prilieta aj carancho - dravec hľadajúci tiež niečo pod zub. Plnými dúškami si vychutnávame fantastickú scenériu. Blízko nás je v jazere zaseknutých niekoľko fotogenických kusov ľadu.

Na opačnej strane ústi do jazera ľadovec, ktorý strmo spadá po svahoch hôr a vedľa sa týči ikonická trojica obrovských žulových ihiel: Cerro Torre (3102 m), Torre Egger (2850 m) a Aguja Standhardt (2730 m). Ich kolmé hladké steny sú určené len špičkovým lezcom a nie nadarmo patria medzi najťažšie zleziteľné na svete. Vidieť ich naživo bol môj celoživotný sen a stále si príliš neuvedomujem, že sa mi práve plní. No krásne pôsobí aj blízky vrch Cerro Solo, ktorý má zalesnené úpätie a vršok pokrytý ľadovcom. Evokuje mi horu akoby z Kanady. S Maťom dumáme, že tam by sme sa možno dokázali vyštverať. Aj keď ľudí trošku pribudlo, je tu naozaj úžasne a vôbec sa nám nechce odísť. Ladné krivky Cerro Torre neustále priťahujú moje oči aj fotoaparát, veď ho možno naživo už nikdy neuvidím.

Pohodová cesta späť a pár slov na záver

Lenže čas pokročil a my sa predsa len vydávame na cestu späť. Znova míňame ľadovcovú rieku i močiar s pralesom. Fotím výrazne menej, len na najkrajších miestach, keďže sa len trošku zmenilo svetlo. Viac sa snažím celú krajinu a pohodu užívať a nasávať zmyslami. No žulová ihla ma aj tak priťahuje silno ako magnet. Zároveň si v tráve všímam žlté púpavy a ďalšie kvietky, ktoré som ráno prehliadol. Na dlhšie sa zastavujeme až na vyhliadke nad kaňonom riečky, odkiaľ naposledy obdivujeme všetky ikony kraja: Fitz Roy, Poincenot, Cerro Torre aj Cerro Solo s azúrom a pabukovými lesmi pod nimi. Následne dorážame späť na ubytko v El Chalténe. Večer pri hraní stolovej hry sa tešíme na zajtrajší deň. Pôjdeme pod Fitz Roy, ale to už je iný príbeh.

Patagónia je známa svojim nevyspytateľným a nepriaznivým počasím a aj preto som sa tohto činiteľa dosť obával. Ale niekto tam hore sa nad nami zľutoval a my sme v tento deň zažili priam snové slnečné a bezveterné podmienky v aké sme možno ani nedúfali. No večer sme krotili svoje nadšenie pri pohľade na naše spálené tváre. Túra bola zároveň oťukávacia, kedy sme si obzreli charakter horského prostredia a zvykali si na celkové argentínske pomery. Trasa s malým prevýšením nebola náročná a po celej dĺžke poskytovala nádherné výhľady na dokonalú patagónsku prírodu.

Hlavným magnetom bolo ikonické Cerro Torre, z ktorého nebolo možné odtrhnúť oči. Pohľad naň bol pre mňa splnením ďalšieho cestovateľského sna, ktorý mi už nikto nikdy nevezme. No pozitívne ma prekvapil aj pomerne nízky počet ľudí, ktorých sme na trase stretli, keďže informácie pred cestou sľubovali davy. Obdobie pred hlavnou sezónou sa ukázalo ako dobrý výber. Príjemným prekvapením boli pabukové pralesy, ktoré ideálne dopĺňali rozprávkové horské scenérie. Patagónia sa nám v tento deň dokonale predviedla a len potvrdila chýry o svojej podmanivej prírode. A to nás tu čakali ešte ďalšie dni túr a cestovania.

Užitočné stránky

Fotogaléria k článku

Najnovšie