Samozrejme, sú tam odporúčané túry, ktoré tiež treba absolvovať a získať nadpisy na konkrétnych TIM. Všetko som, samozrejme, až na Považský hrad, absolvoval už párkrát, ale v čase pandémie som sa rozhodol, že je to dobrá motivácia na turistiku.

Trasa

Soblahov – rozhľadňa Dúbravka – lesná asfaltka zo Soblahova – žltá značka cez chatovú osadu nad Kubricou – sedlo pod Svitavou – sedlo Lúčky – sedlo pod Svitavou – neznačene popod Svitavu – zelená pod Trubárkou – lesná cesta popod Trubárku – neznačene Opatovskou dolinou – Opatovská dolina – Opatová

Pri plánovanej túre z Trenčianskych Teplíc do Trenčína a následnej návšteve Trenčianskeho hradu tak lialo, že sme absolvovali len návštevu hradu, a tak som o týždeň vymyslel alternatívnu trasu, aby sme získali opisy z Opatovskej doliny aj zo sedla Lúčky.

Cestoval som v sobotu ráno o 8.13 h z hlavnej stanice a zaskočilo ma, ako bol vlak plný. Zabudol som, že sa začali letné prázdniny. Ivana pristupovala na Vinohradoch a veru sme museli stáť. Igor pristúpil v Piešťanoch a kvôli množstvu bicyklov vo vagóne sa sprvoti nedalo ani vystupovať ani nastupovať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vcelku sme si oddýchli, keď sme vystúpili v Trenčíne do horúceho dňa a ešte viac, keď sme mohli začať vlastnú túru po vystúpení z autobusu v Soblahove.

Rozhľadňa Dúbravka

Ako prvý cieľ túry som vybral rozhľadňu Dúbravka nad obcou. Roky sa na ňu pri putovaní na alebo z Baského dívam, ale ešte som tam nebol. Po vystúpení z autobusu pri obecnom úrade sme okamžite nahodili kraťasy. Chvíľu sme kráčali po hlavnej ulici, ale pri smerovke Rozhľadňa sme zabočili doľava a po krátkom stúpaní zase doprava. Cesta popri kaplnke a cintoríne nás doviedla na poľnú cestu lúkami a následne k drevenej rozhľadni. Nie je veľmi vysoká – 9,5 m a myslím si, že z nej nie je oveľa lepší výhľad, ako z lúky pod ňou, ale pekne zapadá do scenérie. Rozhľadňa je postavená na betónovej platni a jej súčasťou je prístrešok s dvomi stolmi a lavicami. Vystupuje sa na ňu po drevenom schodišti. Na lúke je ohnisko a pri ňom ešte dve lavice. Vrcholová schránka, žiaľ, obsahovala len tvrdé dosky zo zošita, listy boli vytrhané. Mňa osobitne potešilo, že jej výstavbu podporil môj menovec – Vlado Svitek. Rozhľadňa leží na trase bývalej lesnej železničky, po ktorej dnes vedie cyklotrasa Trenčín – Soblahov – Mníchova Lehota – Trenčianska Turná – Trenčianske Stankovce – Selec.

Do sedla Lúčky

Keď sme sa vynadívali na panorámu kopcov Považského Inovca, zišli sme vcelku strmým chodníčkom na asfaltku k autobusovému obratisku a ku krížu. Po asfaltke sme sa vybrali doprava akoby do dediny a pri prvej odbočke sme sa prudko stočili doľava a začali stúpať do hôr. Potešili sme sa skvelým šťavnatým čerešniam, ktoré rástli vedľa cesty. Doma som si síce naplánoval trasu popod kopec Starý háj, ale keď sme míňali významovú odbočku Železnička, len som poznamenal, že sa na nej zachoval len jeden most a kráčal som ďalej. Až keď sa asfaltka zatáčala príliš doľava, uvedomil som si, že ideme zbytočne doľava na žltú a nasmeroval som nás cez lúku do lesa na lesný chodníček a po ňom doprava. Hneď na začiatku narazila Ivana na hríby, a tak sa náš postup výrazne spomalil, lebo začali s Igorom križovať les v snahe nájsť ďalšie. Až som ich musel upozorniť, že nás ešte čaká kus cesty.

Lesný chodník nás doviedol na asfaltku a žltú značku. Tu sme stretli miestnu rodinku, ktorá nenašla žiadne hríby a značne boli prekvapení, že my cudzí áno. Za bývalou chatou Stavebného podniku Trenčín sme konečne opustili asfaltku a začali kráčať lesom. Miestami sme išli korytom potoka. Tesne pod vrcholovými lúkami sa začal lesom ozývať hukot motorových píl a pílenia stromov. Dokonca na chodníku stál chlapík, no povedal, že môžeme v kľude prejsť. Vcelku som si oddýchol, keď sme vyšli na lúky. Znepokojilo ma však, že v horúčave sa Ivane išlo stále horšie a horšie. Napokon som jej povedal, nech si sadne v tieni hájika a že s Igorom dôjdeme do sedla Lúčky, opíšeme si údaje z rázcestníka a vrátime sa späť.

Potešilo ma, že lúky boli pokosené. Jednak sa po nich lepšie chodí a jednak to prospeje aj samotnej prírode. Netrvalo dlho a boli sme v sedle Lúčky. Prístrešok dnes vyzerá úplne inak, ako ho opisuje v článku Tóno a musím povedať, že poskytuje výbornú možnosť prespania aj v daždi. Na ohnisku horel ohník a päťčlenná rodinka si tu opekala špekáčiky. Tak som sa rozložil tiež a dal som sa obedovať.

Igor sa vrátil k Ivane a keď som sa k nim pridal, prekvapili ma taškou plnou hríbov. Všetky našli v malom hájiku, kde som v jeho tieni zanechal odpočívať Ivanu. Presunuli sme sa na druhý okraj lúky a Ivana s Igorom, obedujúc lepeňáky, križovali úspešne okolitý les. Až som ich musel upozorniť, že ak chceme chytiť vlak v Opatovej, mali by sme sa pohnúť. Tak sa vynorili z lesa, spravil som pár fotiek hrdého Igora s veľkými dubákmi a vykročili sme po modrej.

Neznačene a strmo dolu

Pomerne široká lesná cesta nás doviedla ku karavanu, ktorý si tu niekto zaparkoval ako chatu. Keď začala stúpať na kopec Svitava, navrhol som, aby sme pokračovali rovno po užšej cestičke. Tá sa časom vytratila úplne, a tak sme len tak lesom oblúkom doprava po vrstevnici pokračovali ďalej. Nad nami sa ukázali skaly a Igor na jednu z nich bez problémov vystúpil. Zahral sa trochu na Tarzana a potom zišiel k nám. Pod nami sa ukázala lesná cesta, a tak sme zišli na ňu a ona nás miernym stúpaním doviedla na modrú značku. Práve vtedy tam prechádzali turisti z ČR. Keď videli, že nesieme celú tašku hríbov, pridali nám aj svoje tri. Vraj, čo by s nimi robili.

Došli sme na zelenú značku zo sedla Trubárka a pokračovali sme po nej dolu. Sledoval som na hodinkách, že čas nás naozaj tlačí, a tak, keď sme vyšli na celkom novú lesnú cestu, ktorá išla doprava, navrhol som pokračovať po nej. Pytagorova veta mi našepkávala, že neznačene po prepone to bude kratšie ako po zelenej a potom po červenej do Opatovskej doliny. Po chvíli sme sa zvrtli doľava a uzučkým chodníčkom, či skôr vyschnutým korytom potoka, sme strmo klesali do Opatovskej doliny.

Vcelku sme sa potešili, keď sme sa po preskočení Opatovského potoka ocitli na asfaltke dolinou. Keď sa k nám pripojila sprava asfaltka, uvedomil som si, že po nej prichádza červená značka a začal som pátrať, kade pokračuje ďalej. Janko Sládek mi na Botokrose spomínal, ako sa tu pri jej hľadaní dlho motal. Myslel som, že pokračuje chvíľu dole dolinou, no keď som ju tam nenašiel, vrátil som sa a smerovník stál v hustom lese možno tri metre od cesty. Kto ho sem tak nezmyselne dal, neviem, ale je to v rozpore so všetkými značkárskymi poučkami. Odfotil som si ho a upaľoval som za kamarátmi. Došiel som k nim včas, aby som stihol zbadať na ceste ležiacu veľkú užovku a zároveň na ňu upozorniť prechádzajúcich cyklistov. Určite by ju zabili!

Došli sme k oploteniu Opatovskej chaty. Betónové dno bývalého obrovského kúpaliska zarastá trávou a náletovými krovinami. Ešteže má konkrétneho majiteľa a ten sa o svoj majetok vzorne stará. Nie ako za socializmu, keď všetko bolo všetkých a nikto sa o nič nestaral!

Z chát popri ceste sa postupne stávali honosné vily, až sme sa ocitli uprostred Opatovej. Na križovatke ciest je pohostinstvo, a tak sme smädní vybehli po schodoch hore k nemu. Privítal nás hustý cigaretový dym, poháre asi miestnych úspešných futbalistiek a obrovská fotka Muhammada Aliho pri KO Sonnyho Listona. Rozdelili sme hríby na tri diely, rýchlo vypili pivo, kofolu a utekali sme zo smradu preč.

V páliacom slnku sme ešte obdivovali bocianiu rodinku v hniezde na stĺpe pri ceste. Podchodom sme došli na železničnú stanicu a osobák nás doviezol do Trenčína, odkiaľ nám o chvíľu išiel rýchlik do Bratislavy.

Záver

Túra to nebola až taká dlhá, ale v letnej horúčave nám aj tak dala zabrať. Ešte nám zostáva navštíviť Bojnický zámok a absolvovať túru z Temešskej skaly a máme splnené!

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek