Trasa

Sirk, Červeňany – Rákošská Baňa – Rákoš, hrad – Železník, vrch – Jelenia skala – Železník, obec

Sirk, Červeňany – vysoká pec

Autobus nás viezol vyhliadkovou trasou z Revúckej Lehôtky do zastávky Sirk, Červeňany. Najskôr okolo príšerného kameňolomu v Lubeníku, no potom sme sa vnorili do lesa a pokračovali úžasnými serpentínami cez hory a doly a cez tri horské obce, Turčok, Železník a Sirk. Cez Železník sme mali oči na stopkách, aby sme videli, čo si musíme dobre popozerať, keď zlezieme z rovnomenného vrchu.

Zo zastávky Červeňany sme hneď zamierili k zaujímavej technickej pamiatke – k vysokej peci. Pec je súčasťou Európskej železnej cesty. Od neďalekej rómskej osady k nám zamierila skupinka výrastkov. Čakali sme problémy, ale nič sa nedialo. Pozdravili sa a išli svojou cestou ďalej. Bez problémov sme si poobzerali pec, prečítali informačnú tabuľu a pokračovali zelenou značkou ďalej. Chodník prechádza okolo miestneho cintorína, kde je krásny pomník milenky Filipa Coburga.

Rákošská Baňa

Zelená značka potom ide telesom banskej železničky. Vraj najlepšie zachované zemné teleso úzkorozchodnej železničky na Slovensku. Je to prekrásny úsek. Teleso je skutočne dobre zachované, sem-tam poznať, kde boli podvaly a celá trasa ide peknou lesnou alejou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pod obcou Rákošská Baňa je historické oddychové miesto s lavičkami, krásne zdobenou, ale už nefunkčnou fontánou a tanečný betónový parket. Kedysi to tu žilo! V Rákošskej Bani je niekoľko technických pamiatok, no je to len malé torzo z toho, čo tu kedysi stálo. Ešte v roku 1998 tu bola veľká časť objektov vo výbornom stave, no vďaka likvidátorským privatizérom bola väčšina objektov rozobraná a speňažená. Jediné, čo zostalo neporušené, sú tri nádherné platany západné.

Rákoš, hrad

Lesom i lúkami sme ďalej kráčali zelenou značkou k obci Rákoš. Zastavili sme sa pri stredovekom kostolíku z 13. storočia, v ktorom sú nádherné fresky. Žiaľ, do kostolíka sme sa nedostali. Možno nabudúce.

Od kostolíka sme pokračovali významovou zelenou značkou na hrad Rákoš (pôvodný názov Covi). Slnko už slušne pálilo, a tak sme boli radi, keď sme sa konečne dostali do lesa. Po niekoľkých metroch nám cestu skrížil plot obory, našťastie cez bránu sa dalo bez problémov vojsť. Samozrejme dobre sme ju za sebou opäť zatvorili. Už prístupová cesta na hrad bola zaujímavá. Pomerne strmo stúpala cez hustý tônistý les a po pravej strane nás sprevádzala nevysoká, ale pekne členitá skalná hradba. Čoskoro sa lesný chodník zmenil na kamenný a sutinový, znamenie, že sa blížime ku hradu. Vyšli sme na „nádvorie“, dali si malú pauzu s kávičkou a potom sme sa pustili do prehliadky hradu. Hrad bol postavený v 13. storočí po tatárskych vpádoch, no keďže stratil význam, už v 15. storočí bol zbúraný. Odvtedy prešlo 500 rokov a z hradu zostali zachované ešte mnohé stavebné prvky a kus obvodových múrov. Romantická zrúcanina stratená uprostred hustého lesa a skál sa mi veľmi páčila.

Železník, vrch

Ako ďalej? Mali sme dve možnosti. Vrátiť sa po značke do dediny a po žltej značke vyjsť na Železník, alebo pokračovať cez oboru hore. Sme odkázaní na verejnú hromadnú dopravu, teda nemôžme strácať čas a nerada strácam výškové metre. Po skúsenostiach, že každá obora má viac vchodových brán, sme si vybrali druhú možnosť. Prešli sme k plotu obory a kráčali povedľa plota hore. Bola to však najhoršia časť celej túry. Povedľa plota bol priesek, obedňajšie slnko neľútostne pražilo, chodník (ak sa to tak dá nazvať), bol samý šuter, konár a černičie, takže sme boli vďační, keď sme konečne prišli k jednej bráne. Preliezli sme cez ňu a lesnou cestou sme sa čochvíľa dostali na chodník, ktorým vedie žltá značka. Ňou sme pomerne pohodlne stúpali k vrcholu Železníka (814 m n. m.). Železník svojho času ukrýval v sebe najväčšie zásoby železa v Uhorsku. Nečudo, že dnes je prevŕtaný ako ementál.

Pátranie po starých baniach by nám však zabralo veľa času, a tak sme sa uspokojili len s prehliadkou niekoľkých píng (miesta, kde sa povrchovo ťažila ruda). Tých však bolo veľa okolo chodníka. Pohodovým chodníčkom sme ďalej kráčali lesom. Značenie je tu dobré a čo ma veľmi milo prekvapilo a pobavilo, boli značky, ktoré ukazovali nielen smer, ale aj stúpanie či klesanie. Keď chodník stúpal, klasická značka bola zakreslená šikmo hore a keď terén klesal, značka ukazovala šikmo dole. No veľmi pozorné! Najväčšie prekvapenie nás však čakalo na vrchole. Plot obory prechádza vrcholom Železníka, turistický smerovník stojí vedľa plota a značka posiela za plot. Takže, keby sme boli pokračovali od hradu stále povedľa plota, prídeme rovno sem na vrchol.

Jelenia skala

Ešte milšie nás však prekvapila smerovka na vyhliadku, ktorá nie je zakreslená v žiadnej mape. Chceli sme sa na vrchole naobedovať, no ponuka vyhliadky na Jelenej skale bola príliš lákavá, a tak sme preliezli plot. Bez problémov, pretože prechod je zabezpečený dreveným rebríkom. Významová trojuholníková žltá značka nás potom viedla, pekným skalnatým terénom na vyhliadku. Trvalo to síce trochu dlhšie ako ohlasovaných 10 minút, ale stálo to za to. Výhľady sú síce obmedzené, ale posedenie na bralách uprostred šumiaceho lesa má veľké čaro. Po oddychu sme sa vrátili na vrchol Železníka.

Žltá značka zo Železníka pokračuje ďalej vo vnútri obory. Niekoľko metrov od rebríka sme si všimli pri zemi v plote otvor s vyklápacími dvierkami. Špekulovali sme na čo slúži. Prišli sme na veľa možností od celkom reálnych po načisto uletené. Asi v tretine zostupu bola brána. Tu sme zostali zaskočení, lebo značka pokračovala aj ďalej v obore, aj za bránu. A návod žiadny! Najskôr sme vyšli za bránu, no Ľubko na navigácii videl, veľmi ďaleko zachádza. Vrátili sme sa do obory a pokračovali značkou, tá sa však po krátkom čase stratila. No to sme nevedeli ani „kde je sever“. Rozhodli sme sa vrátiť. Aj tu, neďaleko od brány, boli v plote malé dvierka a značka končila práve tu a druhá bola za plotom! Takže malé dvierka sú vlastne prechod cez plot obory, v prípade, že je brána zamknutá, alebo sa niekto bojí ísť cez rebrík?! K bráne sme sa nevracali, ale so smiechom sme využili netradičný turistický priechod. Záhadu sme teda vyriešili a po značke sme rýchlo zišli do Železníka.

Železník, obec

Z lesa značka vychádza priamo na štátnu cestu, neďaleko kina Stachanov a štôlne Ladislav. Najskôr sme sa však zastavili pri pekne upravenom prameni chutnej vody. Musela byť chutná, veď prameň strážili až tri žabky. Prešli sme cez cestu a ocitli sme sa pri slávnom kine Stachanov. Tu sa koncentroval kedysi kultúrny život obyvateľov Železníka i širokého okolia. Za kinom ja zamurovaný portál dedičnej štôlne Ladislav. Sú tu pekné informačné tabule a oddychové miesto s lavičkami. Prehliadli sme si pamiatky a vydali sme sa bočnou uličkou k hornej časti Železníka. Cestou nás predbiehal otecko – cyklista s malou dcérkou. Prihovoril sa nám, a tak sme sa dali do reči. Vysvitlo, že hoci nie je rodák, je prisťahovalec, no kraj si zamiloval. Žije tu už pár rokov a patrí medzi aktivistov, ktorí sa snažia o záchranu pamiatok a oživenie krásneho kraja. Hovoril, že chcú opäť sprevádzkovať kino a už v lete by tam radi otvorili aspoň bufet. Držíme palce! Rozlúčili sme sa a vyšli sme ku kolkárni.

Kolkáreň s tančiarňou ma očarila. Je to nádherné miesto. Stačí privrieť oči a človek počuje veselé tóny piesne, ktorú hrá kapela v altánku, počuje šepot mládencov a chichot dievčat, zvŕtajúcich sa v tanci a z neďalekej kolkárne počuť zvuk rútiacej sa gule a následne pád kolkov. Romantika, skoro až ťažký sentiment! Ale vráťme sa k realite a odcitujem pár riadkov z Čiernych dier:

„Bane poznala celá Európa, pracovali tu tisícky ľudí. Toto kedysi významné centrum sa časom zmenilo na jedno z najzabudnutejších miest Slovenska vôbec. V 20. storočí zásoby rudy klesli a ťažba sa stala nerentabilnou, až sa napokon v roku 1965 úplne zastavila. Železník, to sú asi 50 rokov od zatvorenia baní už len lazy vysoko na kopci. Banské zariadenia, koľajnice či lokomotívy z baní odstránili, rozobrali sa aj dlhé lanovky a ich piliere. Vstupy do štôlní sú zväčša zamurované. Dnes patrí západná časť osady k obci Sirk a východná k Turčoku. Cesta z Revúcej bola už v tak zlom stave, že ju uzavreli. Mnohí ľudia sa odsťahovali, nezamestnanosť je vysoká, príležitosti žiadne. Krčma a obchod s rozličným tovarom existujú už len ako nápisy na budovách. Starodávnu banícku oblasť vyhlásili v roku 1991 za pamiatkovú zónu, ale veľmi jej to nepomáha. Vidieť ešte banské portály a robotnícke kolónie. Mnohokrát zmenené na nepoznanie. Ostatné zostáva už len v starých dokumentoch a fotkách.“

Nestihli sme si popozerať všetko čo sme chceli. Čas pokročil a spojov zo Železníka nechodí veľa. Ale je to dôvod na návrat a veľmi rada sa sem vrátim. Kraj má zaujímavé genius loci. Nedá sa popísať – to treba vidieť, zažiť. Odporúčam návštevu horného Gemera, všetkým, ktorí nemajú radi davy turistov a umelé atrakcie, ale zato milujú skutočnú prírodu, historické pamiatky a nadovšetko ticho a kľud.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek