Trasa

Luhačovice – Starý Světlov – Sehrad – rozhledna Doubrava - kaple sv. František pod Suchým vrchem - Klášťov – Vařákovy paseky – Horní Lačnovské skály – Čertovy skály, Lidečko

Luhačovice

Keďže nič nie je ako bolo, dopravu do nástupného priestoru v Luhačovických kúpeľoch musím prispôsobiť momentálne fungujúcim dopravným spojeniam. Som prinútený využiť kopaničiarsku železnicu z Nového Mesta nad Váhom do Veselí nad Moravou. Je to síce z núdze, no ukáže sa, že cesta je veľmi zaujímavá. Určite ju nevyužívam naposledy. Meškajúci Slovácky expres ma dopraví z Uherského Hradišťa do centra Luhačovického Zálesí. Je to prechodná oblasť medzi Slováckom a Valašskom. Obyvateľov Slovácka ešte Masaryk nazýval moravskými Slovákmi. Valašsko bolo kolonizované obyvateľmi z východu. Možno preto sa v tomto centre česko-slovenskej vzájomnosti necítime ako v cudzine. Genetika sa asi nezaprie.

Prechod luhačovickou kolonádou zlomí moje odhodlanie nikde sa nezastavovať. Neodolám káve s kúpeľnou oplátkou. Dnes asi veľký výkon nepodám. V samotných kúpeľoch doplním Vincentkou zásobu tekutín obohatených minerálmi, trošku sa pokochám Jurkovičovou architektúrou a o 10.30 h vyrážam na cestu. Z tohto mesta je to už moje tretia trasa. Okrem spomínanej s nocľahom na Královci to bola aj Tri dni Valašskom z Luhačovíc do Ostravice.

Pozlovicami k Starému Světlovu

Modrá značka, vychádzajúca od železničnej stanice, ma vedie okrajom vilovej Pražskej štvrte k obci Pozlovice. Kto by mal záujem, môže miestu venovať aj viac času. Niektoré objekty sú ozaj architektonicky zaujímavé. Inak, modrá má byť mojou spoločníčkou celou trasou. Neviem, prečo nebola poctená červenou farbou. Hrebeňu by lepšie pristala. Popri kostole zostúpim do upraveného centra obce, aby som ho, znovu naberajúc výšku, rýchlo opustil. Obloha je polojasná a slnko niekedy dosť intenzívne zohrieva. Pomerne ostro stúpam do protiľahlého svahu smerom k hrebeňu. Poľnou cestou kráčam v tieni lesa pomaly zmierňujúcim sa naberaním nadmorskej výšky. Na vrcholovej časti bočného hrebienka sa začínam pohybovať krajom otvorených pasienkov. Pomaly prídem na okraj lesa na hlavnom Vizovickom hrebeni. Na lavičke tu sedí mladá turistka. Obdivuje pekné výhľady cez trávnatý terén smerom do zelených diaľav. Aj ja sa kochám panorámou. Očakávam, že si ich na tomto pochode veľmi neužijem. Poprosím o moje zvečnenie do fotodokumentácie. Prehodíme pár slov a keďže máme chvíľku spoločnú cestu, kráčame k zrúcanine hradu Starý Světlov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ani to dlho netrvalo a sme v sedielku pod hradným kopčekom. Pripája sa tu zelená značka z pútnickeho miesta Malenisko. Pôvodne som plánoval zachádzku na toto miesto, no rezignoval som. Odložil som to do budúcnosti. Samotný vrchol je čo by kameňom dohodil. Pravidelný, lesom pokrytý kužeľ s nízkymi zakonzervovanými zvyškami starej stavby a v teréne nezameniteľnými znakmi opevneného miesta. Informačné tabule a tabuľky veľmi dobre pokrývajú môj záujem o túto polohu. Pôsobí to tu veľmi sympaticky aj bez týčiacich sa ruín. Dýcha to dávnou históriou. Bývalí majitelia hradu sa presťahovali do Nového Světlova v Bojkoviciach a stavba potom poslúžila len ako zásobáreň stavebného materiálu. Zámok v Bojkoviciach vyzerá teraz ozaj luxusne. Využijem odpočinkové miesto pod hradom, zhodím batoh, nechám presušiť oblečenie a dohydratujem telo. Krátku prestávku pred rozlúčkou s uherskohradišskou turistkou využijem na krátku inštruktáž o mobilnej turistickej navigácii a o niečom, čo nám hovorí mapa.

Cez Sehrad na rozhľadňu Doubrava

Ďalej kráčam sám. Kúsok lesom po najbližšie väčšie rúbanisko. Kopec Bába má pri vrchole na mape označené vyhliadkové miesto. Mal som v pláne pár metrov tam vystúpiť. Asi ho aj poskytuje. Vďaka rúbanisku, ktoré ho taktiež pokrýva, asi aj dobré. No pozostatky po ťažbe ma odradia. Nevidím chodník, ktorým by som tam vystúpil. Keď počujem zvuk praskajúcich konárikov, spozorniem. Asi dajaká zver. No z kraja lesa vystúpi postava monitorujúca terén detektorom. Neviem, či oficiálne alebo nie, hľadá niečo z dôb dávnejších či mladších. Asi celou oblasťou kráčali dejiny.

Obloha sa medzitým stala šedivejšou a pod takou budem kráčať prakticky celý deň. Tesne pred Komoncom, najvyššou kótou v tejto časti, končí rúbanisko a znovu kráčam lesom. Samotný vrchol je vybavený posedením, krížom a turistickými smerovníkmi. Okrem klasických, celou cestou vidím aj iné, drevené. Neviem, či patria k cykloturistickým a či náučným trasám. Zaujme ma na konári visiaca, skoro umelecky spracovaná kombinácia plechového srdiečka a čajníka. Odfotím si, potešilo to moje srdce.

Za Komoncom sa pohybujem mierne klesajúc lesom. Občas je prerušený menšími rúbaniskami. Neviem posúdiť, či je to plánovaná ťažba, prípadne likvidácia miestnych ložísk podkôrnikových kalamít. Zalesnenie je hlavne smrekové. Len občas prechádzam bukovým porastom. Inak, k bukom majú väčšiu dôveru aj značkári. Ak sa ojedinele vyskytne v ihličnatej monokultúre buk, značka skončí na ňom. Ak nezarátam starší hubársky pár, som tu sám. Cesta je pohodlná, len po dažďoch trošku bahnistá. Povrch je piesčitý, v prvých momentoch som si myslel, že na ceste je navážka tohto materiálu. No to je omyl. Pôda je tu hlinito-piesčitá, líši sa len miesto od miesta podielom sypkého materiálu.

Značka obchádza výraznejší Slavický kopec. V jednej ostrejšej zátačke je menšie jazierko. Pri ňom informačná tabuľka k ďalšej hradnej zrúcanine Sehradu. Vodný rezervoár je tu už z doby stredovekého sídla. K samotnému miestu zrúcaniny treba odbočiť asi 100 m. Zrúcanina je veľmi silný výraz. Je to výraznejšia vyvýšenina na hrebienku. Jasne vidieť umelé obranné úpravy v teréne. Areál je rozdelený na tri priestory. V tom najvyššom je zvyšok kamenného múrika. Stojí to za odbočenie. Vraciam sa na trasu a ešte konfrontujem moje aktuálne poznanie so zobrazenou vizualizáciou stavby v informačnom texte. Po prejdení maximálne 200 m ma prekvapí upozornenie na studničku. Je len pár metrov od cesty. Až teraz si všimnem, že je aj v mape. Chutná voda vyteká dostatočným prúdom a nehrozí vyschnutím ani v suchšom lete. Nemusel som vláčiť v batohu tri litre vody. Poslúžia mi dnes hlavne ako tréningová záťaž.

Znovu mierne klesám smerom k sedlu, ktorým prechádza cestná komunikácia. Okrem záveru s lesnou technikou rozjazdeným terénom je to pohoda. Vlastnú asfaltku prekračujem neďaleko hájovne prináležiacej k obci Horní Lhota. Autobusová zastávka a miesto vhodné na parkovanie na tomto bode pešej a cyklotrasy zapríčiňuje väčší pohyb ľudí.

Nezastavujem sa a začínam znovu naberať výšku. Les sa mi zdá akosi krajší, taký vyzretejší. Na pár miestach kráčam otvorenejším terénom s pár obmedzenejšími pohľadmi na okolité lesy. V dnes rozmočenej a rozbahnenej polohe Splatený vrch – sedlo sa k mojej modrej na kúsok trasy pripája červená. Pred dvomi rokmi som ňou kráčal k Ostravici, tak je mi to tu známe. Len kúsok a na nasledujúcej križovatke Spletený vrch využijem posedenie pri informačných tabuliach na oddych. Hustotu turistických a náučných chodníkov v týchto miestach využívajú viaceré skupinky turistov s východiskovým miestom v neďalekých Vizoviciach. Obľúbené okruhy, aspoň podľa počtu, čo tu stretám. Možných kombinácií značených chodníkov majú ozaj dosť.

Nasledujúci úsek má len mierne stúpanie, až na ďalšiu križovatku trás. Je tesne pod vrcholkom nevýrazného kopčeka, no s neskutočne pekným menom Klokočí. Tu posedenie nie je, no zaujme malé umelecké dielko. Jazdec na býkovi vytvorený z drôtu. Pod ním gravírovaná tabuľka venovaná jockejovi, čo vyrástol v neďalekej obci. Škoda takmer nečitateľného textu. Rýchlo vzdávam márny boj s prečítaním a pokračujem v chôdzi. Na trase ma zaujme historický hraničný kameň z roku 1826. Niečo si o nich prečítam neskôr na jednej z tabúľ náučného chodníka. Celkovo je to tu zastavení na rôznych NCH dosť. Ani neregistrujem, ktorým práve prechádzam. Zvedavosť mi nedá neprečítať si dostupné informácie, čo dosť predlžuje môj postup. No zdržania neľutujem.

Hrebeň sa postupne zúži. Pribudlo vyrúbaných plôch, a tak sa trošku zlepšili výhľady. Srdce mi potešil zaujímavý výtvor. Akási miniatúrna kaplnka. Murovaný stĺpik s keramickým reliéfom sv. Vendelína, patróna pútnikov a pastierov. V tieto dni teda aj mojím. Pár desiatok metrov je vlastný kamenistý vrchol tohto hrebienka. Na strome je tu pripevnený text. Je to výčitka. Niekto kradmý odniesol zvonček, čo tu visel len niekoľko mesiacov na strome.

Trošku znížim nadmorskú výšku, aby som začal zdolávať výraznejší vrch Doubrava. Na vrchole bude rozhľadňa, na ktorú sa teším. Aspoň pár širších pohľadov do okolia. Na zalesnenej hrebeňovke si milovníci výhľadov neprídu na svoje. V sedle trošku pokúšala značená odbočka k prameňu Chladná studna. Bol to jeden z tipov na miesto nocľahu. Stúpanie začalo ostrejšie, no po chvíľke sa zmierni a s neustálym naberaním výšky prichádzam k vrcholu. Rozhľadňa je ozaj parádna, má svoje čaro. Slúži ako telekomunikačný vysielač. Nahor vedie pekné schodisko. Človek sa ukrúti pokiaľ vystúpi na vrchol. Lenže aj plot, čo ju obklopuje, nemá chybu. Dnes ju nezdolám. Bránka je pevne uzamknutá.

Zo sedla Barák ku kapličke sv. Františka

Tak pokračujem do sedla Pod Doubravou. Pozdravím sa len s mladým párikom, čo posedáva na lavičke. Dole som rýchlo. Prechádza tadiaľto asfaltová komunikácia, občas prejde auto. Na tabuľkách sa dozviem o prevádzkových dňoch pre návštevu rozhľadne a o správnom názve pre horský priechod s v zime neudržiavanou cestou. Volá sa Barák. Na druhej strane cesty je smerovník, iné informačné tabuľky a hlavne malé kryté posedenie. Prisadnem si k oddychujúcej turistke. Podľa veľkosti batohu ide na ťažko, na viac nocí. Zostupuje smerom k Slavičínu, dúfa v lepšie miesto na noc, ako mala poslednú. Pršalo a tenká karimatka jej neuľahčila tvrdý nocľah. Neodolám pokušeniu vychváliť moje skúsenosti s bivakovaním v hamake. Svoje putovanie chce ukončiť na Žítkovej. To mi pripomenie môj nesplnený sľub absolvovať návštevu tohto miesta. Jednu mne blízku osobu zaujali pekné opisy krajiny nad Starým Hrozenkovom v knihe Žítkovské bohyne.

Neposedím dlho a vraciam sa späť. Nie doslovne, iba azimutom. Nestúpam na Doubravu, ale jej západným svahom klesám zelenou značkou k prameňu Chladná studna. Je to malé pútnické miesto v lesnom poraste, priamo na trase lesnej cesty. Podľa informačného textu vzniklo na základe zázračného uzdravenia začiatkom 20. storočia. Výstavná kaplnka na počesť Panny Márie Lurdskej, silnejší prameň vody, lavičky so stolíkmi a rozsiahlejší prístrešok kryjúci ohnisko. Trochu nechápem význam posledného objektu. Krytý priestor bez posedenia, bez miesta pre núdzový nocľah. Možno, aby niekomu nepršalo do kotlíka s gulášom. Vlhkejšie prostredie s blatistým povrchom ma nenadchýna a je len pol siedmej večer, takže noc strávim niekde inde. Pre istotu si doplním zásoby vody.

Vraciam sa do sedla a pokračujem modrou klasicky lesnou cestou. Vedie traverzom kúsok pod hrebeňom, takže nič náročné. Prechádza chvíľku okolo ešte nevyťaženej časti prekrásnej svetlejšej bukovej monokultúry. Naozaj skvostné stromy. Inak znovu hlavne smrekové lesy.

Prichádzam k nasledujúcej križovatke mojej modrej so žltou spájajúcou obce na obidvoch stranách pohoria. Začína drobno mrholiť. Pri smerovníkoch v sedle pod Suchým vrchom je informačná tabuľa a posedenie so stolom. No bohužiaľ, nekryté. Zrážky sú jemné, no neviem, čo môžem očakávať. Kúsok vpravo po žltej je pri kaplnke značený prameň vody. Je to môj plán B. Áčkový bol dostať sa až do Klátova. Na ten som dávno rezignoval. Cesta k tomuto vodnému zdroju nie je o klesaní, ale stúpam šikmo svahom Suchého vrchu. Našťastie nie dlho.

Samotná kaplnka sv. Františka ma milo prekvapila. Staršia, no zrekonštruovaná stavba, s upraveným a čerstvo vykoseným trávnikom naokolo. Pekne to spolu ladí. Dobre je to podchytené aj informačne. Mrholenie pretrváva, no nedosahuje takú intezitu, aby som si obliekol vetrovku. Smerovka ma navedie k prameňu. Je pár desiatok metrov poniže. Upravený, škoda že nie tečúci prameň. Z uzavretej stavbičky je nutné nabrať vodu. Hĺbka je dostatočná, len je riziko, že pár smietok popláva na hladine. No nie je nad možnosť stráviť noc pri zdroji vody. Bivak si nepostavím pri kaplnke. Citeľne tu fúka vietor. Hamaku naťahujem medzi smriečky v lese, na polceste k studničke. Je tu bezvetrie a ani stupňujúce sa zrážky ešte neprepršali cez konáre. Keď napnem tarp ponad bivak, dáždik prestáva a tma začína ovládať krajinu. Teplota je príjemná. Prezlečiem sa do rezervného, svojím spôsobom nočného odevu a zaleziem do spacáka. Noc bude pod dohľadom svätého Františka, takže žiadny problém.

Deň druhý

Vstávam s brieždením. Trochu sa mocem, pokiaľ všetko zbalím. Niekedy mi to aj dlho trvá. Za noc sa všetky obaly akosi zrazia a je niekedy problém veci napchať späť. Vybehnem ku kaplnke. Večer boli svetelné pomery nič moc, ani teraz to nie je žiadna sláva. Nocľah na zaujímavých miestach ma vždy pripravuje o dobré zábery. Málokedy prídem za dobrého svetla, prípadne naň ráno čakám. Len tak mimovoľne stláčam kľučku na dverách. Skoro sa naľakám, keď sa otvoria. Interiér je dostupný. Pár lavičiek, klasická religiózna výzdoba a portrét patróna. Inak, ako ho poznám, asi by mu neprekážalo, že v čase núdze by tu pútnik strávil noc. Vzhľadom k veľkosti podlahovej plochy maximálne dvaja.

Klášťov

Pred šiestou sa vraciam k mojej trase. Pokračujem znovu ako cez kopirák. Opakuje sa včerajšok. Lesy, občas rúbanisko, pár metrov hore, trošku menej dole. Len oproti včerajšej šedivej oblohe je dnešná modrá, bezoblačná. Slnko sa začína hlásiť. Vďaka jednému vyťaženému miestu vidím bočný hrebeň s výraznou tmavou horou. Bude to Kláštov. Čo sa týka nadmorskej výšky, ale aj iných aspektov, top kóta na mojom putovaní. Takto proti svetlu pôsobí tajomne. Už veľa sme sa dozvedeli o tomto mieste, no určite veľa ešte skrýva. Na mieste pripojenia zelenej značky je malé kryté odpočívadlo. Na samotný vrchol musím niečo vystúpať. Po dlhšej dobe trošku ostrejšie, až po slepú odbočku modrej značky k najvyššie položenému moravskému hradisku.

Na križovatke v sedielku je prvá informačná tabuľa venovaná Kláštovu. Poctivo ju prečítam. Druhá fáza stúpania je výrazne kratšia. Na jednom mieste prekvapí výhľadom zo zalesneného terénu. Vrcholová plošina víta informačnou tabuľou. Najvyššie miesto okupuje Čertuv kámen, výraznejšie skalisko. Batoh zhadzujem v neďalekom altánku a idem skúmať areál. Okolo celého vedie náučný chodník. Viac-menej kopíruje líniu valov. Vo veľkých úsekoch sú jasne viditeľné v teréne. V jednotlivých zastaveniach NCH Náučný okruh dr. Jiřiho Kohoutka získavam veľa informácií o mieste a dobe, keď plnilo svoj účel. Vrcholnou dobou bolo obdobie Veľkomoravskej ríše. Našlo sa tu z toho obdobia veľké množstvo železných predmetov (vyše 700), použitých pravdepodobne ako obetné dary. Odporúčam záujemcom o históriu. Priestor je rozsiahly, a tak mi prehliadka chvíľku trvá. V priestore pôvodnej brány potešil výhľad do vzdialenejších oblastí.

Vraciam sa k altánku. Pri ohnisku si nachystám raňajky. Káva dobre padla. Archaický varič na pevný lieh si znovu našiel miesto v batohu a na staré kolená oceňujem jeho praktickosť. Celkovo tu strávim hodinu a pol. Nie je to stratený čas. Mal som sem doraziť už včera večer. Zaujímavá poloha na nocľah. Nestrážil by ma sv. František, boli by to iné božstvá. Zaujímavý zážitok, čo som neprežil.

Vařákovy Paseky

Znovu kráčam lesnou cestou, v týchto miestach pekným smrekovým lesom. Podkôrnik tu nevedie víťazný boj. Dúfam, že to chvíľu vydrží. Krátku pauzu na prečítanie informačných panelov mám pri oddychových miestach. Pod Svěradovom a následne v sedle Bařinka. Tam si uvedomím, že som prešvihol prameň Vláry. Škoda, mal byť len kúsok pod hrebeňom. Nevraciam sa. Čas rýchlo ubieha. Množstvo dostupných informácií ozaj spomaľuje.

Chvíľu je to chôdza po asfaltom spevnenou cestou. Vedie po vežu vysielača. Za ním idem znovu mäkším terénom. Privedie ma na okraj širokej nepokosenej lúky. Som na okraji Vařákových Pasek. Asi najkrajšie vyzerajúce miesto putovania Vizovickými lesmi. Farebnosť dozrievajúcich travín s lúčnymi kvetmi v obkolesení lesov, v slnečnom predpoludní je dych berúca.

V altánku skrytom pod skupinou chránených líp zhodím batoh. Pár metrov odtiaľto je malý pamätník. Kúsok vedľa znovu tabuľky plné textu. Dozviem sa o tragédii, čo vyľudnila romantické miesto na samom konci druhej svetovej vojny. Všetky prestávky sú informačne veľmi bohaté. Po chvíľke prichádza z protismeru postarší turista. Putuje krajinou prespávajúc pod širákom. Z obce Bíla cez hrebeň Javorníkov do Vizovic. Časť trasy mal spoločnú s mojím putovaním Z Jablunkovského k Vlárskemu priesmyku. Odporúčal by som to tu aj na nocľah. Prameň vody z názvom Chladnica by mal byť neďaleko.

Horní Lačnovské skály

Nezdržujem sa dlho a po dočítaní všetkého, čo sa prečítať dalo, kráčam okrajom rozkvitnutej plochy k nasledujúcim métam. Ešte jeden spätný pohľad na tak pekné, no tragické miesto. Znovu idem lesmi. Môžem do nekonečna opakovať popis. Stretám tu malú karavánu. Skupina dospelých a detí. Pár mladších sa nesie na menších koníkoch. Asi ozdravná terapia v prírode. Malá zmena sa udeje len od miesta nazývaného Vrátnice. Odbočím žltým chodníkom vpravo, k Horným Lačnovským skalám. Po pol kilometri som tam. Miesto skryté v lesoch. Miestami až 10 m vysoká a skoro 100 m dlhá skalná stena rozdelená na viac blokov. Skaly sú pokryté zvláštnymi prírodnými výtvormi. Kruhové otvory a skalné misy v takom počte dávajú povrchu zvláštny ráz. Stojí to tu za návštevu. Dolní Lačnovské skaly nenavštevujem. Nechcelo sa mi absolvovať až takú zachádzku.

K Čertovým skalám

Vraciam sa na trasu. Od polohy Láz ma chvíľku vedie mimo cesty, bahnistým chodníkom v lese. Trvá to len krátko. Znovu pokračujem lesnou komunikáciou. V jednom z posledných stúpaní predbieham osamelého turistu. Dôchodca v staršom veku. Len sa pozdravíme. Dobieha ma pri malej mokradi, v terajšom daždivejšom lete skôr jazierku. Tu umiestnená zástavka NCH Vařakovy Paseky sa venuje fenoménu takýchto miest v krajine. Znovu sa rozchádzame. Začínam ostrejšie klesať. Pár obmedzených výhľadov ukazuje smerom k severu hornatú zalesnenú krajinu. Prípadné osídlenie je skryté v hlbokých úzkych údoliach. Občasný luxus si môžem užiť len vďaka práci drevorubačov v monokultúrnych smrekových, no tu zdravých lesoch. Ako tak kráčam lesnou cestou, hľadím pod nohy, zaregistrujem veľké množstvo lesných mravcov. Nie je to úzka mravčia cestička, ani diaľnica, ale okupujú priestor v širokej ploche. Už aj vidím ich obrí domov v lese.

Ako sa pristavujem, fotím a aktívny dôchodca má dobieha. Kráčame spolu. Komunikácia je z oboch strán aktívna, venovaná turistike, krajine a okrajovo aj dejinám. Takto ani neviem ako prichádzame až k Čertovým skalám. Tu sa vďaka ich polohe nad frekventovaným cestným spojením motá viac návštevníkov. Znovu veľmi pekná prírodná pamiatka. Prechádzame vrchnou časťou okolo nižších pieskovcových veží. Svoju plnú krásu ukáže skalná hradba až zo svojho úpätia. Ťažko opísať, treba vidieť.

Na parkovisku pod Čertovými skalami sa rozchádzam s dočasným uherskobrodským spoločníkom. On pokračuje smerom k Pulčínskym skalám. Bol to aj môj pôvodný plán. Dotknúť sa červenej značky, ktorou som kráčal od Jablunkovskeho priesmyku. Je síce len po pol jednej, ale ráno som sa prihlásil na sociálnej sieti na pozícii Kláštov. Spolužiak Emil reagoval. Dohodli sme si stretnutie v Lidečku. S radosťou sa to stáva mojou zámienkou k predčasnému ukončeniu putovania. Prepotený odev ide do batoha, rezervný na telo. Nemusí ma obklopovať voňavá aura. Valašská kyselica, radler a káva v miestnej pizzerii mi zabezpečia pohodu. Motorest u skál je mimo prevádzky. Skoro dve hodinky pokecáme a rozlúčime sa na železničnej stanici Horní Lideč. Stoja tu rýchliky do Púchova. Vo vlaku sa po prekročení hranice všetci cestujúci vracajú k rúškam. Pravidlá sú u nás stále prísne.

Záver

Hrebeňová trasa Vizovickej vrchoviny je pekná, nenáročná. Okrem pár miest ani nie veľmi frekventovaná. No neodporúčam milovníkom výhľadov. Vedie prakticky len lesmi. Na svoje si prídu milovníci náučných chodníkov. Ako moja previerka síl nedopadla podľa očakávaní. Aj tento presun bez výrazných prevýšení a v neveľkej dĺžke ma dosť zmoril. Je piatok a v pondelok vyrážame s Petrom na niečo náročnejšie. Už teraz mám obavy. Prechod červenou z Minčola do Duklianskeho priesmyku podľa mapy má byť o inom. Nuž, oznámim mu, nech nečaká žiadne rekordy. Hlavným cieľom bude doraziť do cieľa.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek