Via ferraty

Keď som bol pred pár rokmi na Hohe Warte, najvyššom kopci Karnských Álp, vyliezol som dve náročnejšie ferraty pod Cellonom. Dve ľahšie mi zostali a vybral som sa na ne toto leto. Nocoval som v aute na parkovisku v sedle Plockenpass. Ráno som sa najedol, prešiel som do Rakúska a po pár minútach som prišiel k ferrate. Začína na strmých skalách, ale čoskoro zamieri do tunela.

Ferrata Cellonstollen Klettersteig ide tunelom, ktorý vysekali vojaci počas Prvej svetovej vojny. Musela to byť poriadna drina. Tunel nie je zvislý, ale šikmý, a vnútri je dosť hrbatý. Napriek tomu sú vnútri akési medziposchodia. Keby človek padal, spadne iba na medziposchodie.

Mal som na sebe ferratový set, ale neistil som sa. Nezdalo sa mi to potrebné. Jednou rukou som sa pridŕžal lana, v druhej som mal baterku, ktorou som si svietil pod nohy. Sú tu vyrazené okná, ktorými dnu prúdi svetlo, nie je ich však veľa.

Nad Cellonstollen som podišiel bralo a prišiel som k ďalšej ferrate. Volá sa Steinberger Weg a veľmi ma nenadchla. Na pár úsekoch má náročnosť B/C, takže tu som sa už zapínal do lana, ale jej trasovanie je staromódne. Ferrata ide v podstate žľabom do sedla.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hrebeňom na Kollinkofel

Zo sedla možno pokračovať na Cellon, ale tam som už bol. Zahol som na západ a traverzoval som kopec. Keď som ho podišiel, vyzeral som rázcestie. Toho však nebolo. A tak som sa vyšplhal na hrebeň trávami. Popri tom som pozeral, že tu rastie akosi veľa orchideí. Kvetinami som sa však nezdržiaval, potreboval som nájsť značku.

Vyšiel som na hrebeň, na ktorom sa zjavil slabo vychodený chodník. Prešiel som cez sedlo a ocitol som sa v skalách. Tam sa vedľa chodníka začali objavovať červené puntíky, čo ma potešilo. Predpokladám, že vyznačená trasa bola najľahšia, hoci miestami mala náročnosť II UIAA. Na platňovitých skalách nebolo veľa výstupkov. Keby tu červené puntíky neboli, tak by som sa v hmle, ktorá zakrývala celý kopec, čoskoro zasekal.

Exponovaný úsek nebol dlhý. Onedlho som ho mal za sebou a kráčal som náhornou plošinou. Z jej kraja som cez pretŕhajúce sa hmly uvidel Eiskar. To je kotol na severnej, rakúskej strane, v ktorom je ľadovec. Je to jediný ľadovec v Karnských Alpách, a vyzerá to tak, že tu už dlho nebude. Zdola by k nemu mala viesť ferrata, ale odbočka k nej nie je vyznačená a hoci som ju pred pár rokmi usilovne hľadal, chodník na Eiskar Klettersteig som nenašiel.

Na vrchol Kollinkofelu (2691 m) som prišiel akurát na obed. Tak som sa zložil na kameň a čosi som jedol. A oblaky sa ako na povel začali pretrhávať. V jednom okne sa zjavil Cellon, v druhom Hohe Warte.

Zostup do Talianska

Keďže Kollinkofel leží na hranici, smerovníky na kopci nie sú. So šťastím som našiel chodník vedúci do Talianska a vybral som sa po ňom. Značený bol horšie ako rakúsky chodník hranicou, ale dal sa sledovať.

Tesne pod vrcholom je v kaverne z vojny bivak a sú tam naťahané nové oceľové laná. Ako keby tu chceli spraviť ferratu na Hohe Warte. Momentálne však istenie končí v sedle a ďalej je terén iba pre horolezcov.

Zbehol som dolu bočným hrebeňom a podo mnou sa zjavil skalný amfiteáter. Schádza sa doň za pomoci istenia. Náročnosť je A/B, ferratový set tu nepotrebujete. Je to však príjemné spestrenie zostupu.

Lúky

Dnešná prechádzka je krátka, hoci so značným prevýšením. Vďaka tomu mám more času. Podchvíľou sa vyvalím na lúku a “chytám lelky”. Až som prišiel na lúku, na ktorej som ráno videl kvitnúť vstavačovce, päťprstnice a bieloprsty. Teraz som si všimol bradáčiky, tmavohlávky a dokonca pavstavač hlavatý.

Na lúke však nerástli iba orchidey, ale aj horce, klinčeky, lomikamene a všeličo ďalšie. Opäť chcem poďakovať Danke za pomoc s ich určovaním. Pomaly som schádzal a podchvíľou som sa zastavoval, aby som čosi odfotil. Až som zišiel nižšie a všimol som si, že kvetín ubudlo. Pasú sa tu ovce.

Záver

Záver dňa mi spestrili záchranári s vrtuľníkom. Neviem, či niekoho zachraňovali, alebo iba cvičili. Na lúčke bolo akosi priveľa ľudí na obyčajnú záchrannú akciu. A tak som sedel pod starými barakmi a obdivoval som helikoptéru. Keď bola na zemi, pilot nevypol motor, iba vyrovnal vrtule. Tie sa točili a tráva dolu pod nimi sa ani nepohla. Ale keď vzlietal, listy vrtule sa naklonili a tráva sa zúrivo plieskala o zem. Bolo zrejmé, ako sa helikoptéra dokáže pohybovať hore a dole. A tak som rozmýšľal, ako sa pohybuje dopredu a do strán (presnejšie, nie ako, pretože na to veľa možností nie je, ale prečo).

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek