Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Temné smrečiny
Temné smrečiny Zatvoriť

Túra Perly Tatier - Tichá a Kôprová dolina

Tatry som navštívil len párkrát. Boli to najmä notoricky známe miesta ako Popradské pleso, Zelené pleso, Rysy a Kriváň. Pretože sú naše veľhory často preplnené turistami a posledné roky vyhľadávam skôr iné končiny našej krásnej republiky, ďalšie návštevy ma veľmi nelákali. Rovnako aj fakt, že skalný terén sa mi páči menej ako terén v nižších pohoriach.

Vzdialenosť
55 km
Prevýšenie
+3000 m stúpanie, -3000 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 01.08.2020
Pohoria
Tatry - Západné a Východné Tatry - Vysoké Tatry (Tatranský národný park)
Trasa
Voda
studnička Riečice - priamo na modro značenom chodníku z kóty Nad Bytom do Tichej doliny, studnička pod Kmeťovým vodopádom, prameň Liptovský košiar, prameň v Tariškovej
Nocľah
chata v Zadnej Tichej
Doprava
Liptovský Hrádok (vlak, bus) - Podbanské (bus, platené nestrážené parkovisko)
SHOCart mapy
» č.701 Vysoké Tatry (1:25.000)

Dlhé roky som však v rôznych súvislostiach z médií počúval o Tichej a Kôprovej doline. Taktiež zaujímavé filmy známeho slovenského ekológa ma motivovali navštíviť „perly“ medzi dolinami Tatier. Mal som v pláne spoznať ich cez leto, keď bude vegetácia rozbujnená, ako sa hovorí „v plnom kvete“. Preto som čakal na ustálenejšie slnečné počasie, o ktorom sa v búrkovom júni a júli v oblasti Tatier nedalo vôbec hovoriť. Prelom júla a augusta však sprevádzalo ustálené horúce letné počasie s nezvyčajne dobrou viditeľnosťou. Neváhal som a vyrazil som.

Zo samoty do davu Kôprovou dolinou

Trasu začínam v Podbanskom, kde sa to už z rána začalo zapĺňať turistami. Keďže som sa rozhodol ísť najprv Kôprovou dolinou, smerujem z Podbanského na Nadbanské, o ktorom som ani netušil, že existuje. Po novej, zaujímavej informácii stúpam červenou Tatranskou magistrálou smerom nad Tri studničky na kótu Nad Bytom. Z dôvodu, že som zvolil takýto netradičný postup, na trase nestretávam nikoho. Čo ma pri množstve áut na parkovisku dosť prekvapilo.

Užívam si pár „osamelých“ kilometrov a kochám sa najmä približujúcim sa majestátnym Kriváňom. Je ho možné sledovať značným úsekom magistrály, a tak mám čas zaspomínať si na výstup na končiar spred 10 rokov so spolužiačkou z vysokoškolských čias.

Cesta míňa pár sympatických podtatranských usadlostí spomínaného Nadbanského, ktoré v pozadí s našim národným symbolom - Kriváňom vytvárajú peknú fotogenickú kulisu. Príjemné počasie prvého augustového predpoludnia a na túto dobu dobrá viditeľnosť moje dojmy len utvrdzujú. Predpoveď hlási teploty atakujúce 30 °C aj pod Tatrami a preto viem, že si slniečka dnes ešte určite užijem.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na kóte Nad Bytom stretávam prvých turistov. Po krátkom fotoodychu v altánku idem príjemným tatranským lesom do Kôprovej doliny. Úsek ma milo prekvapil. Je tu naozaj pekný les plný papradia, machov a krásnych stromov. Fakt, že sa blížim k často navštevovanej Kôprovej doline, najmä jej úseku k známemu Kmeťovmu vodopádu, je cítiť na stále rastúcom počte turistov. Na asfaltovom úseku k vodopádu je veselo a predbieha ma veľké množstvo najmä cyklistov. Po pár desiatkach minút prichádzam k spomínanému vodopádu a samozrejme, že si ho idem pozrieť. Je naozaj krásny a poriadne vysoký. Je pri ňom výdatný prameň, z ktorého si plním zásoby vody, pretože vyššie v doline upravené pramene nie sú. Voda sa však nabrať dá z množstva prameňov, ktoré tečú popri chodníkoch v Hlinskej doline alebo Kobylej dolinke smerom k sedlu Závory.

Medzi mnohými turistami vzbudzujem s väčším batohom pozornosť. Z viacerých pohľadov a aj rečí sa dozvedám, že málokto by si to v začínajúcej horúčave chcel so mnou vymeniť. Mne to však neprekáža a pretože tuším, že vyššie v doline i ďalší deň ma čaká mnoho krásnych okamihov v prírode, čo je pravá odmena pre srdce milovníka hôr.

Od vodopádu idem asi 10 minút, keď ma dobieha mladé dievča na bicykli a pýta sa ma, či jej poviem, kde to idem a či sa tam dá ísť aj bicyklami. Prezradila mi, že ju vyslali rodičia opýtať sa. Trasu som však nemal dostatočne naštudovanú, najmä nenáročné úseky dolinou, a tak jej hovorím, že sú tam krásne plesá, na ktoré idem, ale predpokladám, že cesta bude po 2 - 3 km končiť a nastúpi horší skalnatý terén, nevhodný pre bicykle. Slečna poďakovala a odišla, že ďalej asi nepôjdu. Bolo to milé stretnutie, po ktorom som sa ešte chvíľu cítil dôležito.

Vyšné Kôprovské sedlo, Temnosmrečinské plesá a sedlo Závory

V druhej polovici Kôprovej doliny ľudí ubudlo a pár turistov som stretol len sem-tam. Chvíľku oddychujem v altánku v ústí Hlinskej doliny a potom sa ju vyberám preskúmať. V pláne som mal toho ešte dosť. Prejsť do Vyšného Kôprovského sedla, možno vystúpiť na Kôprovský štít. Po návrate to mali byť aj Temnosmrečinské plesá a vystúpiť na sedlo Závory.

Cieľov je predo mnou ešte dosť a čas sa prehupol do druhej polovice dňa. Úsek Hlinskou dolinou mi dáva zabrať a cestou sa rozhodujem, že Kôprovský štít si nechám na inokedy, z bližšej, druhej strany od Veľkého Hincovho plesa a vystúpim len do sedla. Týmto úsekom sa párkrát popredbieham s dvojicou poľských dôchodcov. Po čase ich však strácam z dohľadu a zhruba v polovici Hlinskej doliny velím na obed.

Po posilnení a oddychu som sa rozhodol pre krok, ktorý občas robím na túrach, keď je cesta tam a naspäť totožná. Batoh si skrývam do kosodreviny a postupujem len s peňaženkou, pivom a mobilom. Ide sa mi výrazne ľahšie, ale musím uznať, že mi úsek napriek odloženému batohu dáva zabrať a hore v sedle mám celkom dosť. Horúci deň nie je stvorený na dlhé trasy. Nie som však začiatočník a vedel som do čoho idem. Po „božskom“ pivku v sedle sa kochám scenériou z Vyšného Kôprovského sedla. Obdivujem vrchol Kôprovského štítu, Veľké Hincovo pleso, Dolinu Žabích plies smerom na Rysy a tiež mohutnú skalnú bariéru od Hrubej kopy na západe po Hlinskú vežu na juhu priamo podo mnou. Na nej sa v diaľke javí objekt, ktorý vyzerá ako človek a viacerí spoluoddychujúci špekulujú, či je to skala alebo človek. Nakoniec sa pohol a je nám jasné, že je to horolezec. S obdivom ho sledujeme ako sa tam prechádza a nakoniec mizne z obzoru.

Po výdatnej polhodinke začínam schádzať naspäť Hlinskou dolinou k batohu a potom k ďalším cieľom. Pod najstrmším úsekom stretávam spomínanú poľskú dvojicu. Je vidno, že melú z posledného. Chápem ich, pretože tento úsek dal poriadne zabrať aj mne a to som určite aspoň o 20 rokov mladší.

Batoh som našiel v poriadku a vydávam sa dolu dolinou k jej ústiu. Začínam pociťovať stúpajúcu únavu a špekulujem, či to dnes ešte všetko zvládnem. Dolina sa mi zdá nekonečná, ale po hodinovej kríze som sa prebral a smerom k Temnosmrečinským plesám sa mi stúpa znovu lepšie. Na rázcestí k nim, pri altánku vidím turistu, ktorý vyzerá, že tam plánuje prespať. Nezastavujem, ale proste mám z toho taký dojem. V stúpaní si pomáham „energeťákom“, ktorý si vždy nechávam na podobné situácie, keď dochádzajú sily. Pomáha a o pol hodinku stojím pri nižšom z dvojice plies.

Je naozaj krásne a dokonale si vychutnávam scenériu na nádhernom mieste. Nie je tu nikto a to je úplne skvelé. Neodolávam možnosti schladiť si nohy. Po pár minútach však nohy dokonale premŕzajú a mám čo robiť ich rozhýbať do prevádzkovej teploty. Musím sa priznať, že ma lákalo aj zakázané kúpanie, ale v studenej vode, po pražení sa na slnku by som asi naozaj zamrzol. Samozrejme neurobil by som to hlavne z dôvodu ochrany prírody v tomto raji.

Ďalším lákadlom je turisticky neprístupné, druhé z dvojice plies. Viem, že niekedy k nemu viedol chodník, ktorý som však nenašiel a ani neviem, v akom je stave. Po prezretí okolia a možností ako sa tam dostať, keďže som tu prvýkrát, situáciu zhodnotím tak, že by to som pravdepodobne musel prekonať kosodrevinový porast a na to naozaj nemám chuť a ani energiu. Nechávam si ho na „někdy příšte“.

Po vyzdvihnutí batoha z kosodreviny si poslednýkrát ešte vychutnávam pohľad na krásny Vajanského vodopád. Po pár minútach prichádzam k odbočke na sedlo Závory, kde stretávam spomínaného turistu, ktorý sa mi zdal, že tu plánuje zostať na noc. Pýta sa ma na Dolinu Piatich Poľských plies, ale pretože Tatry až tak dobre nepoznám, som mu neporadil. Napriek tomu, že som o doline počul, ale radšej neradiť ako radiť zle. Mapu tentokrát nemám, len pár fotiek trasy v mobile a signál na mieste nie je. Vysvetľujem mu kde idem a že ak chce, môže sa pridať. Hovorí, že sa naje a pôjde za mnou.

Stúpanie na sedlo Závory mi ide dobre napriek pokročilej dobe a značnej únave. Tento úsek sa mi veľmi páči. Po úvodnom Temnosmrečinskom lese, neskoršej kosodrevine, pomedzi ktorú tečie bystrinka a krásnych zelených hôľ prichádzam do sedla unavený, ale nadšený.

Tajomné a čarovné miesta

V sedle Závory sa predo mnou objavujú nové pohľady na začínajúcu Tichú dolinu, Červené vrchy v diaľke na západe, Hladké sedlo a Hladký štít na severe, na juhu sa týčil Tichý vrch. Pláne pod sedlom sa krásne zelenajú a neviem sa pohľadu nabažiť pretože hôľna krajina patrí medzi moje najobľúbenejšie. Sledujem aj blízke Hladké sedlo nado mnou a rozmýšľam či tam vyjdem večer alebo ráno.

Moje premýšľanie ruší spomínaný poľský turista, ktorý sa po pozdravení a rozhliadnutí sa vydáva do Hladkého sedla, skadiaľ mu pravdepodobne bude krajina známejšia. Verím, že dôjde v poriadku, ale keďže krajinu na druhej strane vôbec nepoznám, mám aj malé obavy. Hovorím si: „Mohol radšej prespať v chate v Zadnej Tichej, kam smerujem, veď predsa: ráno múdrejšie od večera.“

Nepochopím ľudí, čo sa nerozvážne, sami, pravdepodobne bez mapy, prípadne jej mobilnej verzie a možno aj bez skúseností vydajú do hôr. Ocitnú sa potom na mieste, o ktorom nemajú ani páru a nevedia kadiaľ ďalej. Vo Vysokých Tatrách, kde je v lete množstvo ľudí, ktorí môžu poradiť, je to ešte ako tak, pretože noc, prípadne aj viac sa dajú vydržať aj „stratený“, ale urobiť toto v zime, je dosť nebezpečné.

Po menej príjemných myšlienkach „neodolávam volaniu“ Hladkého sedla a stúpam naň. Zdola vidím, že v sedle sa zdržiava pár ľudí. „Bude to asi stáť za to,“ hovorím si. Po pár sto metroch som hore a kochám sa z hraničného bodu na Valentkovú, Svinicu, poľské Tatry a Dolinu Piatich Poľských plies, ktorej názov sa dozvedám až po štúdiu mapy z mobilu na vrchole. Teším sa, že bola dosť blízko a Poliakovi sa podarilo do nej dostať, pretože som ho ani na hrebeni nestretol.

Na hrebeni je so mnou pár fotonadšencov, ktorí, ako vidím, sa tu chystajú prespať. Dávam sa do reči s jednou Češkou, ktorej partner vo fotoošiali pobehuje dokola. Počas rozhovoru sa začína okolo nás odohrávať magický večer, počas ktorého z poľskej strany stúpajú hmly najskôr cez štíty Vysokých Tatier – Rysy a Čubrinú. Neskôr sa blížia aj k nám a zasahujú aj na západ, nad vrcholy Západných Tatier. Oblačnosť je jemná, občas ustupuje, potom je zas silnejšia a po pár týždňoch zažívam svoje druhé vidno ma horách. Hovorím si v duchu: „Takéto šťastie druhýkrát za pár týždňov.“ Pritom chodím po horách veľa rokov a posledné tri veľmi intenzívne. Príroda si ho pre mňa nechala na tento rok.

Slnko na západe postupne klesá a krajina okolo nás mení farby z oranžova do červena. Sú to naozaj intenzívne chvíle, jedni z najkrajších aké som na horách zažil. Počas nich sa u mňa vysoko dvíha doterajší nízky kredit Vysokých Tatier. Dal som im v živote málo šancí a to si nezaslúžili. Dávam si sľub, že ich v budúcnosti budem navštevovať častejšie a v hlave plánujem jesennú túru.

Slnko pomaly strieda mesiac a krajina sa začína ponárať do tmy. Môj mobil však takéto „fotokúsky“ nezvláda a preto si okamihy vychutnávam naplno bez prerušovania fotením. Za súmraku schádzam do Hladkého sedla a do Zadnej Tichej na chatu za kamarátom.

Noc na chate mi obohatí viacero padajúcich hviezd. Jedna z nich je naozaj výnimočná, pretože akurát vidím len úzky pás oblohy medzi stromami a presne týmto priestorom na oblohe preletí. Je dokonale intenzívna a zaberá asi 1/4 celej šírky oblohy, ktorú vidím. Kým sa svetelný pás po nej úplne rozplynie ubehnú asi 4 minúty. Takú jasnú padajúcu hviezdu som nikdy nevidel a rozmýšľam som, čo to vlastne bolo, či hviezda alebo kométa. Kométy sú však na oblohe dlhšie a po viacero dní, týždňov. Dôvodom prečo bola taká intenzívna, mohla byť tmavšia obloha na tomto mieste, menší svetelný smog ako v údoliach, kde väčšinou pozorujem padajúce hviezdy. Očarený idem spať a teším sa na ráno.

Ráno vstávam skoro a po rýchlovýšľape stojím v Hladkom sedle. Zo severovýchodu je vidno ranné zore, kadiaľ o pár minút vyjde slnko. Chvíle čakania na pár čarovných minút sú pre mňa ešte krajšie ako po samotnom východe. Najskôr sa začína objavovať červená žeravá guľa. O pár minút vrhá do krajiny jasné červené lúče. Pomaly hladia najskôr vrcholky najvyšších štítov. Rysov, Kriváňa, Čubriny. Neskôr sa dostanú k slovu aj nižšie štíty. Farby vrchov sa menia z tmavej, tmavomodrej na stále svetlejšie sivé skaly a zelené hole, ktoré po nasvietení slnkom žiaria ako zlato. Po výdatnom užití si východu slnka sa vraciam na chatu.

Tichou dolinou v skoré letné ráno

Počas zostupu sledujem stúpajúce slnko a o pár minút v tieni schádzam smerom k sedlu Závory. Tu sa kúsok zdržiavam, poslednýkrát sa obzerám k Hladkému štítu za sebou, krásne zvlnenej zelenej krajine okolo a začínam odkrajovať z chodníka smerom do Tichej doliny.

Je skoré ráno, preto v nádeji sledujem okolité svahy Valentkovej a najmä Tichého vrchu a Tichého kopca, kde by som mohol zazrieť nejakú zver. Toľko šťastia však nemám. Krásna krajina okolo, pohľad do Tichej doliny a na vzdialené Červené vrchy to dokonale kompenzuje. Pomedzi kosodrevinu je kde-tu úzko, pretože chodník je dosť skromný a skrytý medzi kosodrevinou, limbami, smrekmi a predpokladám, že Tichá dolina je dosť bohatá na medvede.

Zadná Tichá dolina po Liptovský košiar sa mi veľmi páči. Okolo je naozaj krásna divočina, o akej vo svojich dokumentoch rozpráva v úvode spomínaný známy slovenský ekológ. V niektorých miestach je les z nášho pohľadu pekný. Čiže rovný, čistý, priehľadný a inokedy je hustý, neprehľadný, popretkávaný hnijúcimi smrekmi, bledo svietiacimi suchármi, bohatým papradím a rôznymi menšími listnáčmi. Ticho a pokoj, ktoré tu v skorú rannú hodinu vládnu, plne korešpondujú s názvom doliny, ktorou schádzam.

Dostávam sa k Liptovskému košiaru. Myslel som si, že tu bude nejaká stará stavba symbolizujúca názov, ale objavujem len malý altánok. Pri ňom stretávam prvého cykloturistu, ktorý ma poprosil o fotku. Spomína, že hore dolinou sa už valia ľudia. O niečo ďalej prichádza dokonca auto, z ktorého vystúpia štyria ľudia.

Známy Kasprov vrch a drsná asfaltka Tichou dolinou

V pláne dňa mám ešte výstup na Kasprov vrch. Pri pohľade na okolité svahy tuším, že to bude poriadny zaberák. Trasa začína pri Liptovskom košiari, od ktorého začínam stúpať. V úvodnej tretine batoh znovu skrývam do kosodreviny a idem hore naľahko. Početné serpentíny dávajú zabrať, ale s postupujúcou výškou sa čoraz viac otvárajú výhľady na okolitú Tichú dolinu a objavujúce sa štíty Vysokých Tatier. Cestou hore nestretávam nikoho. Po vyše hodinke šliapania rozoznávam ľudí v Suchom sedle a vrchol Kasprovho vrchu. Skúsení Tatranci vedia, že na vrchol z poľskej strany vedie lanovka, a preto je hore ľudí požehnane.

Tesne pred smerovníkom ma „zgrajfne“ jeden mladý poľský turista, ktorý chcel vedieť odkiaľ idem a chcel poradiť, či je možné sa dostať hrebeňom až na Rysy. Vzhľadom na jeho výbavu sa mi zdá jeho nápad dosť nemožný. Hovorím mu, že som tu prvýkrát a cestu nepoznám. Nech to skúsi po Svinicu, kde vedie chodník a ďalej uvidí. Pýtam sa ho na občerstvenie na vrchole a lúčime sa. V bufetovom okienku ma však mladá slečna ruší ako „žiadosť na byt“, pretože eurá vraj neberú. Použiť kartu mi nenapadá, a tak si musím vystačiť s trochou vody, ktorá mi zostala. Po vybehnutí na vrchol Kasprovho vrchu si vychutnávam pohľady na všetky strany.

Viditeľnosť je dosť dobrá a preto sa dá vidieť doďaleka celkom ostro. Moju pozornosť zamestnáva v prvom rade sympatický hrebeň, ktorým ide značený chodník smerom na Goričkovú, Suchú kopu až po vzdialený Temniak. „Tento hrebeň si raz určite prejdem,“ hovorím si. Pozerám aj na iné strany, na rozľahlé roviny Poľska a tiež sa kochám slovenskými Tatrami, Svinicou a údolím Tichej doliny. Uznávam, že je to naozaj skvelý, výhľadový vrch.

Po pár záberoch z vrcholu zostupujem naspäť dolu serpentínami. Cestou stretávam celkom dosť turistov „fučiacich“ smerom hore. Myslím, že mi niektorí aj závidia, že si už v pohode cupkám do doliny. Po vyzdvihnutí batoha oddychujem a obedujem pri výdatnom prameni, ktorý je priamo na chodníku asi kilometer od Liptovského košiara v Tichej doline. Je tesne pred poludním a cítim, že dnes bude poriadne horúci deň. Posilnený konzervou sa odhodlane vydávam zdolať záverečných vyše 10 km asfaltky, na ktorú sa vôbec neteším. V batohu mám ľahučké tenisky, pripravené do „asfaltovej akcie“ a po asi 3 km ich obúvam.

V nich sa ide lepšie a môžem si dostatočne užívať krásne a divoké zákutia Tichej doliny. Z diaľky ma očaruje Tomanova dolina, ktorá bola v minulosti prístupná a viedol ňou turistický chodník k Tomanovmu plesu. Na druhej strane sa týčia vysoké, strmé svahy Brdárovej grapy a Brdárovej zvonice, poza ktoré sa tiahne Špania dolina. Názvy mi pripomínajú rázovité slovenské dedinky Španiu Dolinu pri Banskej Bystrici a „čerešňovú Brdárku“ v Revúckej vrchovine.

Nespomenul som, že tesne za Liptovským košiarom som stretol turistku, ktorá si ošetrovala nohu. Vyzeralo to na otlak, ale okrem pozdravenia sa jej veľmi nevenujem pozornosť. Keď sa prezúvam v altánku Pod Tomanovou, nebadane ma predbieha. To zisťujem až o pár kilometrov ďalej, keď ju predbieham zas ja. Je jasné, že asfaltka robí problém aj jej a ide dosť pomaly. Neskôr spomaľujem a cítim poriadne pálenie chodidiel. Takto sa dolinou predbiehame asi 2 - 3 razy a posledný kilometer je doslova utrpením. Sme v doline takmer jediní peší turisti a určite jediní s viacdňovými batohmi. Po ceste má nasadené slúchadlá, a preto konverzáciu odkiaľ ide a kde spala, vzdávam. Poslednýkrát sa stretávame, keď slečna hľadá autobusovú zástavku na Podbanskom.

Záver

Dlhá a namáhavá túra jednými z najdlhších tatranských dolín naozaj stála za to. Spoznal som nielen dve známe doliny, ale aj okolité menšie doliny, vrchy a miesta, ktoré sa v nich oplatí navštíviť. Urobil som si predstavu o tom, ako vyzerá bezzásahová zóna, ktorá sa síce z kalamít spamätáva dlhšie, ale určite prijateľnejšie pre okolitú faunu a flóru. Hlbšiu debatu však necháme na odborníkov.

Z mojich „odbočiek“ ma zaujalo tajomné Temnosmrečinské pleso. Pár desiatok minút pri ňom osamote som si dokonale vychutnal. Podobne krásne zazelenané sedlo Závory a okolité svahy vo mne zanechali silné dojmy o kráse tatranskej prírody. Vrchol zážitkov z dvojdňovky patrí jednoznačne tajomnému, zahmlenému večeru a jasnému, čarovnému ránu na hlavnom hrebeni s nádhernými scenériami západu a východu slnka.

Úžasné dva dni v krásnej Tichej a Kôprovej doline ma dohnali k názoru neodsúvať Vysoké Tatry na okraj mojich turistických plánov. Odteraz budú zvádzať tvrdé boje s inými, mnou obľúbenejšími pohoriami o tom, kde sa budem vydávať častejšie.

Fotogaléria k článku

Najnovšie