Trasa

Žiarska dolina, ústie – Žiarska chata – Pod Homôľkou – Smutné sedlo – Tri kopy – Smutné sedlo – Pod Homôľkou – Žiarska chata – Žiarska dolina, ústie

Úvodné metre modrej značky vedú asfaltovou cestou. Míňam Medvediu štôlňu, staré banské dielo, kam je možné ísť na prehliadku. Veľký portál v skale pripomína vstup do jaskyne. Niekedy sem vezmem deti, program je zjavne prispôsobený aj pre ne.

Ako o chvíľu zisťujem, metrov po asfalte bude dnes nad očakávanie. Na odbočke modrej značky, ktorá vedie vľavo nad cestou, je zábrana s upozornením, že tam prebieha ťažba dreva. Idem teda po ceste, najprv lesom, neskôr sa dolina otvára. O každom prejdenom kilometri ma informuje tabuľka. Pramene pri ceste, ktoré sú v mape, tečú aj v realite, aj turistický prístrešok stojí. Nie je úplne v najlepšom stave, no v zlom počasí poslúži. Do svahu vpravo urobila poriadnu jazvu paralelná “protipožiarna cesta”.

Na štvrtom kilometri si spomeniem na vynikajúci článok od bývalého strážcu v TANAP-e - Pavla Gavláka o lavíne storočia v Žiarskej doline. Hovorí v ňom, že 4. kilometer na 5,3 km ceste k Žiarskej chate dovtedy býval v zimnom období bezpečnou líniou, no lavína túto čiaru posunula nižšie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tí, ktorí sem chodia častejšie, asi stopy lavíny z roku 2009 v teréne vidia, no ja som tu nebola už dlho, takže si rozdiely neuvedomujem. Okrem toho, príroda odvtedy urobila svoje. V strednej časti doliny je mladý lesík, vidím cezeň doďaleka. Na jednej zo zákrut sa pristavím pri náučnej tabuli. Hovorí o histórii ovčiarstva na Liptove. Prevažoval tu chov plemena valaška, prevažne čiernej farby. Pastieri boli so stádom mimo dediny približne päť mesiacov v roku.

O niečo vyše hodiny od štartu som na Žiarskej chate. Má zrekonštruovanú terasu. Nejaký čas si posedím pri káve a chatárskom čaji, no čaká ma ešte dosť dlhá trasa, a tak pomaly pokračujem po modrej značke vedúcej k rázcestiu Pod Homôľkou.

Asi pätnásť minút nad chatou ma chytí dážď. Počasie dnes má byť bez búrok, maximálne s nejakými prehánkami popoludní, no žiadny súvislý dážď. Najprv to neriešim, no napokon musím vytiahnuť bundu. Našťastie neprší dlho. Keď sa blížim k rázcestiu, vychádza slnko. Veľmi sa mi tu páči. Jednak človek nemusí vynaložiť toľko energie, kým prejde dolinou do vyšších zaujímavých partií ako vo Vysokých Tatrách či Alpách, jednak je to tu pekne zelené, keďže toto leto primerane prší. Nad rázcestím si teda robím dlhšiu obedovú pauzu. Pred sebou vidím ako na dlani Baranec a Smrek. Odtiaľto by sa dalo pokračovať aj do Žiarskeho sedla, ktoré je veľmi pekné, široké, otvorené, s plieskom. Smutné sedlo bude iné, no nepredbiehajme.

Po obede sa poberám ďalej hore. Výstup nie je náročný, len občas treba dávať pozor, ktorý chodník je správny. Vyzerá to, že pôvodná trasa sa prekladala kvôli odtrhom vo svahu. Chodník ma vyvedie na hranu, z ktorej opäť vidieť Žiarsku chatu a záver doliny, keďže doteraz som obchádzala nejaký skalný vrcholček. Vidieť aj moje ďalšie ciele - Smutné sedlo, niekoľko ďalších skalných vrcholčekov, zjavne Tri kopy, Baníkov, a zubatý hrebeň vedúci na Príslop. Odtiaľto vyzerá všetko ľahko a blízko, no vidím, ako pomaly sa blíži Smutné sedlo. Keď som konečne tam, som nadšená. Pôsobí na mňa viac vysokohorsky, niečo ako Poľský hrebeň. Vidím odtiaľto Rákoň, Volovec a Ostrý Roháč. Dnes som pôvodne chcela ísť naň, no bála som sa, koľko ľudí bude na jeho reťaziach v sezóne. Nechcela by som čakať v rade. Tu v sedle veľa turistov nie je, no môžu ísť z opačnej strany. Koniec filozofovania, ide sa.

Na túto časť sa teším, skalnaté zaistené úseky, to bolo odjakživa niečo pre mňa. Prechádzam nižší skalný vrchol, potom leziem na ďalší, vyšší. Výhľady sú čím ďalej krajšie, ako to už na horách býva. Postupne sa mi odkrývajú aj Roháčske plesá. Spomínam si na parádny výlet s Hiking partiou, keď nám v krásne jesenné dni ešte trochu nasnežilo na štíty a mali sme tu úžasný fotografický deň. Pri každom plese iné ročné obdobie a iný zážitok...

No dnes nie je ani zďaleka také výstavné počasie. Na druhej strane kopca zliezam prvými reťazami a s obavou sledujem, ako vypadávajú zrážky nad Nízkymi Tatrami. Možno sa to tam vyprší. Reťaz vedie chvíľu vertikálne, potom kolmo dole, nie je to nič náročné, aspoň za sucha nie. Tesne pred sedielkom mi nie je jasné, či značka na skale znamená len určenie smeru, alebo mám ísť priamo tadiaľ. Idem teda rovno. Trošku voľného lezenia. Mám nové polovičky, ktoré mi dobre držia.

Odtiaľto ma čaká hneď ďalšia reťazová pasáž. Túto som videla na fotke v galérii ako povestný reťazový úsek na Troch kopách. Je to fakt pekné. Reťazová serpentína po úzkej polici, okolo veľa vzduchu, a nikde nikoho, len ja a skaly. Aj by som tu chvíľu pobudla, no záclony dažďa sa priblížili. V tejto vhodnej chvíli som si spomenula, že nemám poistenie na zásah horskej služby. Obvykle mám celoročné, no tento rok to koronavírus trochu pribrzdil a potom som na to zabudla. Budem musieť popremýšľať, čo ďalej, nie teda s poistením, to večer vybavím, ale s túrou. Aspoň na Hrubú kopu by som rada došla.

Vyhupnem na vrchol. Myslela som, že to je posledná kopa, veď som bola na troch, no prvý vrcholček sa zjavne v tejto spoločenskej hre nepočíta, pretože medzi mnou a Hrubou kopou je ešte jedna skalná veža. No nič, zliezam po reťazi pekným komínom. Oproti mne idú dve oranžovo-modré postavičky, prví ľudia, ktorých od Smutného sedla stretávam. V sedielku medzi Kopami sa stretávame všetci aj s dažďom, hmlou a ľadovým vetrom. Mám len sukňu, dlhé nohavice ostali doma, takže mi je zima. A keďže neviem, ako to vyzerá ďalej (posledný pokus o Baníkov z druhej strany skončil lejakom v Jaloveckom sedle), tak sa rozhodujem pre návrat. Hoci spoluturisti si myslia, že je po daždi, mne sa nezdá, že by z mrakov ktovieako ubudlo. Nechám si to tu na nejaký príjemnejší deň.

Štverám sa teda komínom opäť hore a všetkými skalnými úsekmi naspäť. Pripadám si ako v nejakej reklame pred a po, lebo skala sa šmýka, reťaze sa šmýkajú, ešte sú aj ľadové, ruky ma oziabajú, samozrejme, rukaviciam je dobre v skrini v Smokovci. Predtým som na niektorých úsekoch reťaze ani nepoužila, teraz sa ich držím, kde sa len dá. Onedlho som opäť v Smutnom sedle. Na chvíľu vyjde aj slnko, no cestou dole ešte dvakrát prší, takže som rada, že som to otočila.

No aj Smutné sedlo považujem za plnohodnotný turistický cieľ, najmä pre toho, kto sa necíti úplne isto na reťaziach, keďže aj na druhú stranu z neho, na Ostrý Roháč, vedú pomerne vzdušné zaistené úseky. Pre menej zdatných turistov či rodinu s menšími deťmi môže byť plnohodnotným cieľom aj Žiarska chata, no určite by som odporúčala vyjsť aspoň kúsok vyššie do doliny, stojí to za to.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek