2. deň

Zuberec, Prte – Ostrý grúň – sedlo Pálenica – Sivých vrch – Radové skaly – Biela skala, horáreň – Zuberec

Sedlo Pálenica

Deň začal skorým budíčkom. Po rýchlych raňajkách o siedmej kráčame Zubercom. Cesta vedie až takmer na koniec dediny a odbáča doprava na žltú značku. Zatiaľ neprší, ale obloha je, podobne ako včera, plná mrakov. Nie je zima, čo je fajn. Kráčame po ceste a prechádzame okolo série pekných, asi novopostavených chatiek a dreveníc. Kde-tu na balkóne niekto pofajčieva.

Cesta zatiaľ iba mierne stúpa, asfalt mizne a po tridsiatich minútach prichádzame k rázcestníku, pri ktorom začína prudký svah smerom do lesa. Aj keď nie je úplne teplo, vieme, aké stúpanie nás čaká, a preto sa dávame len do trička s krátkym rukávom. Výškové metre začíname naberať rýchlo.

Šliapeme po prudkej blatistej zvážnici, na konci ktorej sa dostávame na viac-menej otvorené priestranstvo. Po chvíľke si uvedomíme, že je to tu na náš vkus akosi veľmi zarastené a ťažšie priechodné. Rýchla kontrola navigácie nám povie, že sme mimo trasy, a tak musíme prejsť asi 200 m cez porast, čo nás veľmi nepoteší, keďže je mokrý. Ale aspoň sa dostaneme na chodník.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na správnej ceste opäť pochodujeme do kopca a dostávame sa na akési pohrebisko stromov. Na malom priestore je vyvrátených niekoľko veľkých koreňov. Spolu s hmlou, tichom a celkovou atmosférou ranného lesa to je celkom strašidelné. Prechádzame stredom tohto cintorína, stále hore do hmly. Onedlho vchádzame opäť do lesa, sklon cesty sa trošku zmierni, a tak si vykračujeme ďalej o niečo veselšie. Po ľavej strane sa prvýkrát objavujú vrcholky hôr. Teda aspoň v našich predstavách, keďže cez hmlu vidíme doslova len obrysy končiarov. Vyzerá to veľmi tajomne. Čím vyššie ale ideme, tým viac sa nám odkrývajú.

Celú cestu lemujú drevené koly s nadmorskou výškou, takže sme priebežne informovaní o tom, koľko nám ešte chýba k vrcholu. Kráčame tajomným lesom, všetko je zelené a mokré po daždi. Celou cestou je úplne ticho, nepočuť ani vietor. Iba hmla krásne mení scenérie doslova z minúty na minútu. Vstupujeme do bezzásahovej zóny, sme už 1400 m, keď sa lesná cesta mení na mokrú kamenistú. A začína pršať. Po chvíľkovom pozorovaní ihneď prídeme na to, že na toto budeme potrebovať pršiplášte, ktoré si nasadzujeme.

Cesta opäť začína prudko stúpať. Kráčame po šmykľavých kameňoch, oproti nám pomaly začína tiecť potôčik. Cítime, že sme blízko sedla, stále prší, tak pridáme do kroku, aby sme sa dostali k rázcestníku a rozhodli sa, čo ďalej.

Na chvíľu sa nám v mrakoch ukáže Sivý vrch, a po 2,5 hodine sme konečne v sedle. Stále relatívne silno prší, zdvihol sa vietor a začalo byť trošku chladno. Rýchlo niečo zjeme a dumáme, čo ďalej. Všade okolo sú mraky, cez vrch Sivého vrchu, ktorý sa nám na striedačku ukazuje a skrýva, prechádzajú rýchlo a veľmi efektne. Chvíľami to vyzerá strašidelne, čo doposiaľ vlastne celá túra hmlou.

Veľmi tmavé mraky idú od Salatína, ale na druhej strane, kadiaľ budeme zostupovať to až tak zle nevyzerá. Vietor a dážď po chvíľke trošku ustávajú, čo nás pobáda k rozhodnutiu dať Sivému vrchu ešte šancu. Napájame sa teda na červenú značku.

Na Sivý vrch

Kráčame úzkou cestičkou medzi kosodrevinou, ktorá len mierne stúpa. Ide sa fajn, ani dážď až tak neprekáža. Na vrchole vidíme postavu, čo nás trošku posmelí. Nie sme tu sami. Po 15 minútach sa cesta začne opäť prudko dvíhať a vieme, že máme pred sebou záverečný výstup.

Stretávame osamoteného Čecha, ktorý nás povzbudí, že to nemáme ďaleko, a že hore je malý vymrznutý lišiačik. Prekonávame skaly a pomaly sa štveráme hore. Vytiahneme sa cez dva reťazové úseky, až nakoniec dôjdeme na samotný vrchol. Nikoho tu niet. Hore sme sami. Stále slabo prší, fúka mierny vietor, výhľady sú vzhľadom na počasie obmedzené, ale aj tak je tu krásne.

Od Salatína sa na nás stále pozerajú tmavé mraky, ale na našu stranu to je v pohode. Urobíme si zopár fotiek a rýchlo sa vyberieme dole. Predsa len, v takomto počasí tu nechceme byť dlhšie, ako to je nevyhnutné.

Začiatok cesty späť je namáhavý, skaly sú mokré a šmykľavé, značka sa často stráca, a tak musíme hľadať najschodnejšiu cestu. Stretávame aj nejakých ľudí. Prichádzame k prvým reťaziam na ceste dolu. Opatrne to zlezieme a dole stretávame väčšiu partiu, ktorá sa pri pohľade na výstup netvári veľmi nadšene.

Ideme ďalej, striedavo poprcháva, ale nie je to vôbec nepríjemné, skôr naopak. Ide sa veľmi dobre. Otvárajú sa nám krásne kosodrevinové výhľady na cestu pred nami, ktorú takmer celý čas lemujú pekné skalné útvary Radových skál.

Dôjdeme ešte k jednému krkolomnému reťazovému skalnému úseku a dostávame sa na blatistú cestičku. Cesta sa trošku vlní hore-dole, a čím sme nižšie, tým viac začíname stretávať ľudí. Po ľavej strane sú pekné výhľady a niekoľko otvorených vyhliadok. Prudko schádzame mierne zablatení k Bielej skale, a keďže už neprší, zložíme sa a oddýchneme si.

Okolo Bielej skaly do Zuberca

Od Bielej skaly sa cesta rapídne zhorší. Okrem toho, že prudko klesá, je celá zablatená a šmykľavá. Pokračujeme opatrne, pomaličky, ale aj tak sa nevyhneme jednému nepríjemnému pádu. Prichádzame k drevenému mostíku, kde asi pokračuje značka, ale ostávame na zvážnici. Po chvíľke predsa len odbočíme do húštiny na značku. Už to netrvá dlho a prichádzame dole, k Horárni pod Bielou skalou.

Stretávame rodinku, ktorá práve vystupuje z auta a pýta sa nás, či je hore veľa blata. Pohľad na nás im to okamžite prezradí. Vieme, že nás čaká ešte posledná dlhá časť po asfalte, na ktorú sa vôbec netešíme, a tak sa dlho nezdržujeme a vykročíme.

Kráčame po krajnici. V každom smere nás míňa niekoľko áut, premávka je väčšia, ako by som predpokladal. Po ceste v lese prechádzame okolo rozbitých chatiek, resp. akýchsi domčekov. Sú asi tri či štyri v niekoľko stometrových rozostupoch. Kto vie na čo povodne slúžili. Prechádzame okolo kameňolomu, kde nie je ani duše, iba odstavené pracovné stroje. Zároveň sa dostávame von spomedzi stromov a vychádzame na voľné priestranstvo. Okolie lemujú polia a nevieme sa dočkať Zuberca.

Po pol hodine sme konečne tam. Cestou na izbu sa ešte zastavíme v miestnom obchode, ktorý je mimochodom otvorený v pondelok až nedeľu od siedmej do ôsmej, čo ako turisti vieme oceniť. Celú túru končíme na izbe po ôsmich hodinách, trošku unavení, strašne zablatení, ale s krásnym víkendov za nami.

Záver

O výlete na Sivý vrch sme sa bavili už niekoľkokrát, a tak som rád, že sa to aj napriek počasiu podarilo. Po prvotných obavách z upršaného víkendu stráveného iba na izbe sme boli radi, že sme sa mýlili a okrem Brestovskej jaskyne, ktorú si treba rezervovať dopredu, sme videli všetko, na čom sme sa pred víkendom dohodli. Západné Tatry ponúkajú nespočetne veľa možností turistiky, a nie je to len o najznámejšej trase cez Ostrý Roháč. Určite sa sem ešte vrátime.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek